Text a foto: Jakub Kováč
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2019.
David Vaníček (35) s partnerom Michalom tvoria dúhovú rodinu v Českej Republike. Spoločne vychovávajú dvojičky, Marušku a Adélku. Každý z nich je biologickým otcom jednej svojej dcéry. Známu dvojicu poznáme z instagramu a youtube kanálu Dva tátové. V roku 2018 získali cenu v súťaži Czech Social Awards, v kategórií Cosmo Objav za ich inšpiratívny príbeh o ich rodičovstve, ktorý zdieľali na sociálnych sieťach.
Prečo si sa rozhodol mať rodinu?
Pretože sme muži ako všetci ostatní muži. Myslím si, že umrieť osamote ako bezdetný pár môže vyvolať predstavu z romantických filmov. Bývať niekde do smrti, čítať knihy, cestovať a užívať si. Je to jedna verzia života pokiaľ ju niekto chce. Ale pokiaľ máte v sebe túžbu stať sa rodičom, chceli by ste niečo po sebe zanechať a svoju energiu, prácu, ktorú odvádzate za celý život investovať do niečoho čo má hlbší zmysel, sú to práve deti. Dlho nám trvalo pokým sme sa dohodli s partnerom Michalom, že do toho pôjdeme. Dlho nám trvalo, dokým sa nám to podarilo. Nebolo to zlé rozhodnutie. Tým chcem povedať, že to prináša veľa práce a veľa osobného diskomfortu, ktorý ako slobodný gej stratíš, pretože sa staneš rodičom. Je to úplne niečo iné.
Aká bola teda vaša cesta k rodičovstvu?
Cestu k rodičovstvu sme si zvolili formou náhradného materstva/rodičovstva v USA. Náhradné materstvo je tam legálne a riadia ho psychológovia, právnici, odborné agentúry. Páry, ktoré vstupujú do tohto procesu ale i náhradné matky prechádzajú náročnými psychotestami. Na konci procesu ideš k súdu, ktorý rozhodne o rodných listoch tvojich detí. Zvolili sme si cestu, ktorá bola pre nás najbezpečnejšia z hľadiska práva pre naše deti a pre nás ako rodičov tak, aby sme nemuseli riešiť nepríjemnosti s českou justíciou.
Rozhodli ste sa o vašej ceste k rodičovstvu a výchove detí rozprávať cez youtube, instagram. Čo vás k tomu viedlo?
Pokiaľ by sme v tej dobe nepoznali iný gej pár, ktorý sa rozhodol ísť rovnakou cestou náhradného materstva ako my, tak by sme cestu k našej rodine hľadali dlhšie. Keď stretneš vzor alebo niekto Ti ukáže cestu je to jednoduchšie. Keď máš osobnú skúsenosť môžeš ju s niekým konzultovať. Keď sa nám to podarilo, deti sa narodili zdravé a nemali žiadne komplikácie. Preklenuli sme sa cez prvých osem mesiacov starostlivosti o kojencov, ktoré boli náročné. Mať dvojčatá, je náročné. Doma sme sa bavili s Michalom o tom, či nespraviť nejakú formu osvety a prijali sme tak pozvanie na náš prvý rozhovor do rádia Žurnál. Na tento rozhovor prišli primárne dobré ohlasy typu „chlapci výborné“ alebo „chlapci dávajte o sebe viac vedieť, spoločnosť potrebuje takéto páry aby ukázali ako to funguje v gej rodinách alebo lesbických rodinách. Nie je to žiadne zverstvo, ako to opisujú kritici dúhových rodín. Sme rodina ako každá iná.“ Tak sme o tom premýšľali, skúšali sme najprv voľne pridávať jednu fotografiu denne, potom dve, a následne sa to celé rozbehlo.
Ako to ďalej pokračovalo s vašimi sledovateľmi?
Začalo nás sledovať viac a viac ľudí. Z jedného dňa na druhý ich zrazu bolo okolo 10 000. Začali sme s tým pracovať. Prevažne nás sleduje heterosexuálna väčšina. Okolo 92 percent sú ženy, mamičky. Ukázali sme im, že máme rovnaký život ako ony. Riešime rovnaké témy. Neviem to presne spočítať, ale povedal by som, že sme zdieľaním nášho príbehu presvedčili desiatky ľudí, že sa nemusia báť LGBT rodičovstva. Desiatky ľudí nám napísali „Ahoj, pred pol rokom som bola presvedčená, že to nemôže fungovať. Ďakujem že Vás môžem sledovať. Zmenila som názor.“ Veľa takýchto podobných vyjadrení pochádza aj zo Slovenska.
Spomenul si, že sa ozývajú i slovenské mamičky. Čo také riešia?
Väčšinou to začína rovnako: „Ahoj, sledujem vás štyri mesiace, som silne veriaca a žijem v malej dedine. Myslím si, že dvaja muži alebo dve ženy nie sú rodina. Nemôžem vás však prestať sledovať. Strašne ma bavíte a vlastne nachádzam s Vami rovnakú nôtu. Riešim rovnaké otázky ako vy. Stále však premýšľam nad tým, či to je správne.“ My sa jej na to spýtame, či by sme nemohli spolu zájsť s deťmi na detské ihrisko alebo si sadnúť na obed.“ Nakoniec by nás veľmi rada spoznala. Zistí, že jediné čím sa líšime je, že ja som muž a žijem s mužom a ona je žena a má muža, inak máme rovnakú agendu. Dosť často sa podarí takýmito rozhovormi, ktoré vedieme cez súkromné správy a nie cez verejné komentáre, presvedčiť takýchto ľudí alebo rozšíriť im obzory. Oni sami prídu k názoru, že sa zmýlili pri odsudzovaní LGBT rodín.
Aké je to vychovávať dvojičky? Čo to všetko to obnáša?
To ako je ťažké vychovávať by si sa mohol spýtať kohokoľvek. Všetci sa staráme o deti v tom najlepšom vedomí a svedomí. Stojí nás to prácu i čas. Často nespíš, keď sú deti choré. Bojíš sa o ne tak, že nemôžeš spať, ale popri tom musíš fungovať, pracovať a zarábať peniaze.
Aký je to pocit byť otcom?
To je tá lepšia časť nášho príbehu. Byť otcom je ako žiť iný život. Prídeš si dôležitejší pre seba i pre niekoho iného. Pokým sú deti malé, si pre ich život nenahraditeľný. Toto dodáva zdravé sebavedomie a prídeš si ako človek hodnotnejší, pretože predávaš isté hodnoty ďalej. Nechcem tým povedať, že ľudia bez detí nie sú hodnotní, to vôbec nie. Tvoja vlastná vnútorná dôležitosť sa znásobí a zároveň spoznáš svoje temné stránky. Rodičovstvo vyzlieka do noha, čo sa týka emócií a správania sa. Kto ťa vie najlepšie preveriť ako človeka sú práve deti, ktoré Ti nič nedarujú. Niekedy to je náročné. Je to však krásny pocit. Niekedy máme horšie dni, keď sa nám niečo nepodarí alebo riešime doma niečo nepríjemné. Prenesieme to na deti a deti začnú plakať. Nastane smutná nálada, ale to sa stáva, veď každý deň nie je krásny. Na konci dňa však nastane moment, keď ti dá dieťa pusu, objíme ťa alebo ti povie pri uspávaní: „Oci, mám ťa rada“. Je to okamih, ktorý vymaže všetko zlé, čo sa stalo pred tým.
Čo si myslíš o tom či je v niečom odlišná výchova rodičov u gej párov a u hetero párov?
Ja v tom nevidím žiaden rozdiel. Ja sa s mojimi priateľmi heterosexuálmi, teda tými, ktorí žijú v „klasických heterosexuálnych rodinách“ vlastne celú dobu bavím o deťoch a riešime rovnaké témy. To je dôkaz toho, že to nie je iné. Neriešime to, že jeden z nás nie je žena. To vlastne pre našich priateľov, známych, susedov už dávno nie je téma, nikto to z nich už nerieši. Našim deťom sme veľmi ľahko vysvetlili, že Adélka a Maruška majú dvoch otcov. I malé deti z areálu vedia, že dievčatá majú dvoch otcov a naše deti vedia, že ich kamaráti majú otca a mamu. Jednoducho to funguje. Deti sú úplne v pohode. Nie sú unavené stále sa opakujúcimi otázkami ani rôznymi rečami politikov. Nie sú popletené rôznymi predsudkami. Prijímajú to tak, ako to je v najčistejšej, najláskavejšej podobe. Hodnotia ťa podľa toho aký si ty, a nie s kým si.
Čo by si odkázal gejským párom, ktorí chcú mať dieťa alebo majú takýto sen?
Dôležité je vydržať. Prídu okamihy keď to chcete vzdať. Prídu i okamihy v niektorých rodinách, kde to budeš musieť povedať blízkym a možno sa medzi nimi nájde niekto, kto s tým nebude súhlasiť. Nám sa to ale nestalo. Ja si myslím, že sa do toho treba zahryznúť a bežať ďalej za svojím cieľom a nenechať sa zastrašiť. My všetci sme krehké nádoby. Niekedy stačí i hlúpa veta, ktorá ťa odvedie od tvojho cieľa. Premýšľaš nad tým. Bolí ťa to. Musíš mať hrošiu kožu a nenechať sa odradiť. I keby nastali komplikácie, že by si musel rok čakať, tak radšej počkaj rok, pretože buduješ niečo, čo bude trvať desiatky rokov. Rok potom nič neznamená. Niekto to vzdáva, pretože je nedočkavý a chcel by to hneď. Je potrebné čakať.
Koľko u Vás trval tento proces?
U nás to trvalo 3 roky. 3 roky od prvého okamihu, keď sme sa dohodli s partnerom Michalom, že do toho pôjdeme.
A teraz ste koľko spolu ?
Asi 8 alebo 9 rokov.
Ako ste postupovali pri výbere mien pre Vaše dievčatá?
Keď sme začali uvažovať o dieťati, tak sme si vytvorili fiktívne dieťa, aby sme sa o ňom nebavili neosobne, pokým sa nám narodí. Tak sme si vytvorili Adélku. Hovorili sme: „Až budeme mať Adélku.“ Nebolo to tak, že by sme sa fixovali na to, že musíme mať dievčatko, ale proste sa nám to meno páčilo. Prišlo nám to lepšie baviť sa o Adélke ako o tom dieťati. Keď sme zistili, že budeme mať dvojčatá, museli sme pripraviť dve mená. Rok pred narodením dievčat mi zomrela babička Marie, ktorú som mal veľmi rád. Michalova prababička sa tiež volala Marie. Keďže žiadna iná Marie v našom rode nie je, rozhodli sme sa s týmto krásnym menom pokračovať. Mali sme pripravené i dve mená pre chlapcov a to Lukáš a Mikuláš. Lukáša som vyberal ja a Michal vybral Mikuláša.