Autor textu: Martin Hodoň / Foto: súkromný archív
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2019.
Jiří Bartovanec sa narodil v roku 1983 v Mariánskych Láznich v Českej republike. Vyštudoval baletnú školu, neskôr tanečné konzervatórium. V roku 2003 odišiel do Berlína. Pripravil množstvo tanečných performancií a choreografií, v ktorých aj účinkoval, učí a podiela sa aj na príprave dokumentov s touto témou. Jeho manžel Jindřich Bartovanec Havlík (41) vyštudoval kníhtač a grafický dizajn a sociálnu pedagogiku. Zaoberá sa písaním detských kníh a pracovných zošitov školských predmetov. Spolu vyhovávajú malého syna Kiliánka, ktorého si adoptovali.
Chcel by som začať momentom, kedy ste zistli svoju orientáciu?
Jindřich: Možno je to zvláštne, ale ja som si to uvedomoval už od detstva. Jednoducho už princovia v rozprávkach mi boli sympatickejší ako princezné. Nezažil som teda ono hľadanie, tápanie a randenie s dievčatami, kedy by som svoju citovú orientáciu hľadal.
Jiří: U mňa to bolo celkom neskoro. Je pravda, že som mal nejaké predstavy o mužoch už v puberte, ale nebolo to tak silné. Tiež som počas dospievania riešil iné starosti, najmä rozvod a rodinné ťahanice o mňa ako ich nástroj v boji za ponížené egá jednej polovice rodiny. Na tanečnom konzervatóriu som sa zaľúbil do dievčata a miloval som ju niekoľko rokov, než sme sa v dobrom rozišli. V devätnástich som odišiel do Berlína a tam som začal poznávať city k mužom.
Ako vyzeral coming out?
Jindřich: Čakal som na okamžik, keď budem mať priateľa. Rozhodol som sa, že to poviem až vtedy a svoju prvú známosť som mal v 18 rokoch. Než som ale stačil čokoľvek povedať, moja mama ma predbehla a opýtala sa ma sama. Mamy to jednoducho vycítia.
Jiří: S príchodom do Berlína sa mi začal meniť celý život. Môj pohľad na odlišnosti okolo mňa a tiež cesta ku mne samému bola jasnejšia. Viac som rozumel svojim túžbam. Najprv som sa zveril mamke a sestrám. O pár rokov otcovi a ďalším blízkym.
Ako to prijala rodina a blízky?
Jindřich: Bolo to v poriadku. Jediný, kto s tým mal problém, bol môj otec (u otcov asi bežná vec). Netrvalo ale dlho a prijal to. Možno v tom zohrala úlohu aj mama, ktorá mu v pokoji povedala: „Buď sa s tým vyrovnáš, alebo sa s tebou rozvediem. Máš na to týždeň.“
Jiří: Mamy v prvom rade riešia potomkov, tak to bolo aj pri mne. Chvíľu jej to bolo ľúto, že akosi nemôžem predať gény ďalej. Druhým dychom my však vyjadrila podporu slovami, že som jej dieťa a bude ma naďalej milovať takého aký som. Jej podpora mi dala odvahu. Prvý dôležitý človek ma prijal potom to už išlo s outovaním ľahšie.
Kedy ste pocítili túžbu založiť si rodinu?
Jindřich: Myslím si, že je to prirodzené. Ja som tú potrebu cítil vždy. Ten prvý krok, keď som zašiel na úrad so žiadosťou o adopciu, som ale urobil až po smrti otca. To považujem za najsilnejší impulz. Uvedomil som si, že život veľmi rýchle letí a človek nesmie na nič čakať. Na to až postaví dom, urobí kariéru, našporí si, dokončí školu… nič z toho by človeka nemalo brzdiť. Pokiaľ má nejaký sen, už včera bolo neskoro začať s jeho realizáciou. Naviac mám vedľa seba úžasného človeka. V Jiřím som našiel partnera pre život a od začiatku mi bolo jasné, že s ním chcem vychovávať deti a zostarnúť.
Jiří:. Možno pramenilo z detstva. Mal som pocit, že svoju rodinu sa pokúsim vytvoriť v iných podmienkach, ako v tých čo som mal ja. Želanie je jedna vec, ale mať k tomu toho pravého je druhá. To som práve našiel u Jindra. Od začiatku vzťahu sme obaja túžili spoločne vytvoriť rodinu a zostarnúť. Zatiaľ sa nám všetko darí.
Viem, že ste sa o adopciu snažili dlho. Ako celý tento proces vyzeral? čo boli najväčšie prekážky?
Jindřich: Dá sa povedať, že od podania žiadosti až do okamžiku, keď sme nášho syna videli prvýkrát ubehlo bez dvoch mesiacov 5 rokov. Proces bol naozaj dlhý, ale nakoniec sa vyplatilo počkať. S adopciou majú rôzny ľudia v ČR rôzne skúsenosti – občas počúvam veľmi smutné a zlé príbehy, ale našťastie nás sa to netýkalo. Celé konanie sa síce vlieklo, ale všetci zamestnanci sa k nám správali veľmi príjemne a profesionálne. Nepociťoval som žiadnu formu diskriminácia a úradníčky boli veľmi ochotné a ústretové. Doteraz som s niektorými v kontakte a občas im pošleme fotografie alebo pohľadnicu z našich ciest.
Jiří: Bola to krásna skúsenosť. Toto len tak niekto nezažije. Mám výzvy rád a keď sú s takým naplnením ako bola adopcia, nemôže to ani dopadnúť zle. Obával som sa jednej veci, a to, že adopcia prebiehala v ČR. Predsa len žijem v Nemecku už 17 rokov a človek pozná prijatie inakosti normálne tak ako okolo nás je a vytvára pestrosť denného obrazu života. Predstava, že by sme sa stretli s diskrimináciou, alebo čímkoľvek iným bola dosť silná. Opak bol pravdou za čo som nesmierne rád.
Ako vyzeral moment, kedy ste sa dozvedeli, že budete rodičia?
Jindřich: Viete na tento okamih čakáte strašne dlho. Predstavuje si všetky možné scenáre, keď vám zavolá telefón a v akej situácii vás to zastihne. A potom to príde v ten všedný okamžik, že chvíľu ani nechápete, čo vám práve povedali. To čakanie bolo ale naozaj dlhé a priznám sa po tých rokoch som to chcel aj vzdať. Pri každom zazvonení telefónu, kde sa vám zobrazilo neznáme číslo, to vo vás totiž hrklo a v mysli naskočila jediná myšlienka. O to väčšie bolo sklamanie, keď išlo napríklad o prieskum trhu, alebo telemarketing. A práve v takých prípadoch sme dostali podporu od tých „nepríjemných“ úradníkov. Uisťovali nás, že nech sa nevzdávame, že sa určite dočkáme. Len musíme byť trpezliví a nestrácať nádej.
Jiří: Dva dni po našej svadbe v Berlíne mi volá Jindra a hovorí „práve mi volali z úradu, budeme oteckovia.“ Nemohol som veriť, že by to tak naozaj teraz mohlo byť. V ten moment, keď sa veci dejú tak ako ste o nich snívali, stáva sa zrazu tá vec až nepochopiteľne nemožná. Je to ako by ste blízku budúcnosť videli v strašnej diaľke. Vysvetľujem si ten moment tak, že vás vystrelí do výšky vaša radosť a dojatie a vy hľadíte z výšky ako sa pomaly znášate do tej reality. U nás to bolo dva a pól týždňa od telefonátu, keď sme si priniesli synčeka domov. To už je človek opäť nohami pevne na zemi.
Aké je to byť rodičom?
Jindřich: Je to asi to najkrajšie, čo sa vám v živote môže stať. Človek začne na veľa vecí pozerať inak. Preorganizuje si svoj rebríček hodnôt, začne viac rozumieť svojim rodičom, ešte viac sa utvrdí v tom, čo je dôležité a čo nie je. Zistíte, že veci ako práca a kariéra nemajú takú cenu a v porovnaní s rodiča sú malicherné. Zrazu vám všetko začne dávať zmysel a vy si uvedomíte, že váš život začína práve vtedy, až keď ho niekomu venujete. Vždy som chcel byť otcom a mať dieťa. Keď sa to nakoniec stalo, uvedomil som si, že je to úplne inak, ako som si myslel – dieťa má totiž vás a nie, že vy ho vlastníte.
Jiří: Je to veľký kus zodpovednosti. Už to nie ste len vy. Netočí sa to len okolo vás. Je to dar, neuveriteľný pestrý dar všetkých emócií a starostí. Sú až slovami neopísateľné a dávať a prijímať je nás každodenní rituál. Priznám sa, že aj po pol roku sa zahľadím a neverím, že nám bolo umožnené dať kus našich ciesť na tú jednu spoločnú v trojici.
Ako vyzerá váš bežný deň?
Jindřich: Je celkom normálny a rovnaký ako v každej inej rodine. Líši sa snáď a Jiří teraz cez leto nie je tak pracovne vyťažený. Môžeme tak byť s Kiliánkom obaja naraz a on nezažíva to, že jeden z rodičov ráno odíde a vráti sa až večer. Má jednoducho dvoch otcov, ktorí sú mu plne k dispozícii.
Jiří: Deti asi majú radi, alebo im robí dobre, keď majú rituály a režim. Vstávanie, maznanie, ranné mliečko, raňajky, hranie sa a skúmanie, prechádzka, predpoludňajší spánok, obed a znovu hranie, výlet, stretávanie sa s priateľmi alebo ihrisko, olovrant, popoludňajší spánok, večera a rozprávka, hudba, či tanec a príprava na spánok, mliečko a nočné spanie… a ráno úplne rovnaký rituál nanovo. K tomu všetkému je milión úsmevov a plačov, dôvery a lásky. Deň je plný… ale pocitovo rýchlejší a mesiace sú kratšie.
Aké sú reakcie okolia?
Jindřich: Reakcie sú pozitívne. Nestretli sme sa s ani jednou negatívnou odozvou. Ale ono je to logické. Ľudia, ktorí proti nám niečo majú, zas nemajú dosť odvahy, aby nám to povedali do očí. Nerobím si ilúzie, že takí nie sú. Musím ale povedať, že všetky reakcie, ktoré k nám smerovali boli krásne. Veľakrát nás ľudia aj dojímali a náš príbeh zase ich. Veľmi časté ale bolo to, že sa k vám dotyčný naklonil a s údivom zašepkal „ ja som vôbec netušil, že to ide.“ V spoločnosti je jednoducho zakorenené, že dúhové rodiny nie sú bežné a pritom je to normálne. Stačí sa len pozrieť koľko mužov sami vychovávajú svoje dieťa (nech je to z akéhokoľvek dôvodu). A rovnako ako ženy dokážu úspešne viesť veľké firmy a byť skvelými političkami aj muž sa dokáže výborne starať o deti. Nehovoriac o tom, keď sú na to dvaja. Je mi ale jasné, že hlboko v spoločnosti, vždy bude zakorenené, že dieťa musí mať mamu a otca a iná forma rodiny bude považovaná za nenormálnu. V tomto ohľade je treba ešte prejsť kus cesty. Vždy si spomeniem na stanovisko slovenského režiséra Juraja Jakubiska, ako sa pred rokmi postavil proti možnosti adopcie rovnako pohlavnými pármi. Pritom on sám vyrastal bez otca, a ako sám priznával, vychovávali ho len samé ženy. Niekedy s nadsázkou hovorím, veď aj Ježiš mal dvoch otcov a ako úžasný človek z neho vyrástol. Rodičovstvo jednoducho nie je o pohlaví. Je to o láske, opatrovaní a starostlivosti.
Jiří: Súhlasím s Jindrou, len pozitívne v okolí aj na cestách.