Text: Andrej Kuruc / Foto: Jakub Kováč
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2020.
Ďáša Tauferová ako jediná zo slovenských športovcov a športovkýň vyhrala zlato na Gay Games v Amsterdame. O tom, ako sa jej to podarilo, porozprávala vo svojom príbehu.
Dáša sa narodila v Košiciach. Jej študijné roky boli odlišné od toho, čomu sa teraz venuje. Má skončenú strojnícku priemyslovku. Vďaka športu sa neskôr dostala do Bratislavy na Fakultu telesnej výchovy, ktorú ale kvôli zraneniu nedokončila. „Vtedy som aj skončila s vrcholovým športom, ale pohybujem sa pracovne aj záľubami stále v oblasti športu“, dopĺňa Dáša.
Keď spomína na svoje vnímanie sexuálnej orientácie, hovorí, že sa dlhšie objavovala. „Mala som nejaké pocity, že niečo nie je tak bežne ako by malo byť. Ale keďže tieto témy neboli otvorené za socializmu, tak som sa tým hlbšie nezapodievala. Viem, že slovo homosexuál mi nebolo neznáme.“ Dáša nepoznala nikoho osobne. U nich doma sa niečo také vôbec nepreberalo. Nespomína si, žeby som niečo písalo.
Až na vysokej škole jej spolužiačka otvorila oči, keď sa jej priamo opýtala, ako je to s ňou a so ženami a s mužmi. „A vtedy som sa hlbšie pozrela sama do seba a sama pred sebou som si priznala, že je to tak.“, dodáva Dáša.
Čo sa týka komunity, spočiatku to pre ňu bolo tápanie, lebo každý sa bál, skrýval. Na internáte a na fakulte bolo celkom dosť žien, ktoré boli aj popárené. Samozrejme nebolo to verejné. „Až v 90-tych rokoch som sa dostala ku kontaktu na Ganymedes a odtiaľ k Museionu,. To bola ženská časť Ganymedu.“ Po revolúcii vznikol prvý podnik Extáza pod Michalskou. Tam sa stretávali všetci, navzájom sa poznávali. Bol to mix muži, ženy. Rozšírila si svoj obzor, nové kontakty, kamarátstva. Komunita začala byť prioritná časť života. „Bolo to také spoločné, náš svet.“, spomína Dáša.
Čo sa týka zapájania do aktivít zo začiatku to boli výlety a krčmové stretnutia. Potom sa zúčastnila dezorientačného behu, čo organizoval Ganymedes. Tam boli disciplíny ako napríklad hod kabelkou. Popritom kto chcel, tak odbehal tie stanovištia, kto chcel, tak to odkráčal. Stalo sa, že sa aj niekto stratil. „A potom si Marián Vojtek predseda Ganymedu si pri mne uvedomil, keď sa dozvedel, že som sa venovala vrcholovo atletike, žeby ma mohli poslať na Gay Games.“, opisuje Dáša. Aktuálne to vyzeralo na rok 1994, keď boli Gay Games v New Yorku. Marián získal grant, aby sa tam Dáša dostala. „Dva týždne pred odletom som sa dozvedela, že môžem letieť a tým, že to bolo na toto podujatie, tak úplne bez problémov som dostal víza do Ameriky.“ Na letisku ju nikto nečakal, tak sa prebojovala do hotela, v ktorom bolo akreditačné centrum. „Ujala sa ma pani, ktorá organizačne vypomáhala. Aj som potom u nej bývala s dvoma Nórkami. Bolo to príjemné. Mali sme večer, kde sme si navzájom hovorili, ako sa čo u nás povie, a oni sa to učili po slovensky a ja po nórsky.“, s úsmevom spomína Dáša.
Ako to teda bolo na hrách v New Yorku? „Bolo to veľkolepé. Atmosféra úplne úžasná. Všetci všetkým fandili. Masa ľudí. Asi 11 000 športovcov a športovkýň a 2 500 umelcov a umelkýň. Súčasťou bol aj kultúrny festival. Normálne by som to prirovnala k bežnej olympiáde.“, s úžasom popisuje. Hry mali otvárací a zatvárací ceremoniál, program, nástup družstiev krajín s vlajkou a s ceduľou. Keďže tam bola sama, tak česká výprava ju prichýlila pod svoje krídla, ale niesla slovenskú zástavu na chrbte. V rámci Gay Games sú vekové kategórie (18-29, 30-34, 35-39, 40-44, 45-54, 50+) Dáša sa dostala do tej najsilnejšie kategórie 18 -29, tým, že bola mladá. Hier sa zúčastnili aktívni aj neaktívni športovci a športovkyne. Ďáša bojovala v hode diskom a skončila na druhom mieste. Vyhrala Američanka. Dostala sa aj na krasokorčuľovanie ako diváčka. „To bolo úžasné. Mohli súťažiť zmiešané páry a rovnaké páry. Najmä muži boli veľmi zaujímaví, kreatívni.“ Spomína si aj na to, že profesionálni krasokorčuliari mali problém s federáciou, že mali zákaz zúčastniť sa na Gay games. Mohli dostať dištanc, tak žeby nemohli štartovať na svetových podujatiach.
Keď sa vrátila na Slovensko dostala kyticu, veľa objatí. Veľa ľudí ju potom ešte zdravilo. „Museion robil akcie Mikulesbáš, a tam mi darovali dievčatá disk.“ Čo sa týka mediálnej odozvy, tak v Smene bol úplne krátky článok, že niekto zo Slovenska sa na hrách zúčastní. „Keď som sa vrátila, urobila so mnou redaktorka so Smeny rozhovor na celú stranu. V rámci Gay games bolo výročie 25 rokov Stonewallu. Zúčastnila som sa toho pochodu, mala som veľa fotiek. Niečo sa uverejnilo.“
Potom sa všetko postupne otváralo. V Banskej Bystrici vzniklo ženské združenie Altera. Tam sa začalo uvažovať o tom, žeby išli o štyri roky do Amsterdamu. Nazbierali sa dievčatá ako basketbalové družstvo. „Ja som išla v atletike, aj guľu, čiastočne sme mali na to grant. Tam sa mi podarilo vyhrať obidve disciplíny, dve zlaté medaily.“ V Amsterdam bolo 14 715 športovcov a športovkýň, z toho 42% žien. A tiež to bolo s celou ceremóniou, pompéznosťou, sprievodné akcie. Bol tam ešte jeden mladý muž v bežeckej disciplíne. Celkovo sme v atletických disciplínach získali 2 zlaté-vrhy a 3 strieborné medaily – behy, z toho jednu vyhral jediný muž našej výpravy. „Na záverečný ceremoniál nás odviezli k pódiu na motorkách ako účastníčky zo Slovenska, kde vyzdvihli Slovensko ako malú krajinu, ktorá sa tiež postavila na dúhové pódium.“, hrdo opisuje Dáša.
V roku 2000 boli Eurogames, kde sa zúčastnili dievčatá vo volejbale, v ping pongu a tiež dievčatá v atletike. Atletika bola vo forme štvorbojov. „Ja som mala guľu, disk, šprint 100m a 600 metrov. To bolo náročnejšie. Svoje disciplíny som vyhrala a celkovo som bola druhá. V štvorboji v kombinácii 100m, 600m, skok do výšky a skok do diaľky však zlato získala Oľga z Banskej Bystrice. Ďalšie Gay Games boli v Sydney, to bolo od ruky, finančne náročné a tým slovenská účasť na hrách skončila.
Čo sa týka aktivizmu, v roku 2005 – 2006 sa trošku angažovala s Hanou Fábry v projekte Museionu „Kto je kto?“. Začali zbierať podpisy pod hlavičkou pôvodnej inakosti za registrované partnerstvá. Dosť sa petícii darilo. „Dokonca sme boli v 2006 na Pohode. Mali sme tam prvýkrát dúhový stánok, ale potom sa to nedotiahlo do konca.“
Čo sa týka rodiny, tak nezažila nič negatívne. Vždy mala podozrenie, že mama niečo tuší, že je niečo ináč. Dáša mame povedala, že ide do Holandska na dovolenku. „Keď som sa vrátila z Amsterdamu, mama sa opýtala, kde všade sme boli, lebo v Amsterdame boli hry homosexuálov a či sme boli aj tam. Tak úplne pichla do osieho hniezda a ja som si povedala, že nie je čo schovávať.“ Tak povedala ako to bolo, že vyhrala dve zlaté medaily. Otec ako správny východniar zareagoval „Ci pána.“ Ukázala mu medaile a otec si ich s radosťou poťažkal. „Myslím si, že bol celkom hrdý na mňa. Na narodeniny mi daroval klasický československý drevený disk s kovovou obručou. To bol moment toho, si moja dcéra, som na teba hrdý, všetko je v poriadku, „ spomína dojatá Dáša.
Čo sa týka mami, ona sa nevyjadrili. Ale keď sa Dáši rozpadol druhý vzťah, a mama poznala je partnerku osobne, tak sa popri čistení zeleniny na polievku spýtala „Čo sa stalo?“ Dáša jej povedala, že sa rozišli a mama na to: Tak nič, hľadaj ďalej.“
Ľudia Dášu vždy všade prijali. Možno to bolo aj tým, že ju poznali skôr ako sa dozvedeli, že je lesba. „Myslím si, že sexuálna orientácia nie je prioritná pri hodnotení kvalít človeka.“, vysvetľuje. Nepríjemná udalosť, na ktorú si spomenula zažila od sparing partnerov jej kamaráta gymnastu. „Mali dosť blbé reči, že čo sa kamaráti s tou lesbou, na čo ti je taká kamarátka…“ On ju však vždy obhajoval: „Mne je úplne jedno čo robí v posteli, ale je to fasa kamarátka.“
V politike sa podľa Dáši nič nezmenilo. Aj keď sa občas nejaké svetielko zažalo, tak veľmi rýchlo zhaslo. „Čo sa týka povedomia ľudí, tak je to určite lepšie, lebo mládež to nerieši. Berú to ako normálnu prirodzenú vec.“ Aktivizmus už moc nesleduje. „Ak sa s tým niekto nedostane do parlamentu, ďalej sa nepohneme. Aktivizmus už nestačí. Musí byť zázemie vo vysokej politike.“, myslí si Dáša. „Ľudia v komunite majú držať spolu, nebáť sa byť sami sebou. To je najúžasnejšia vec, kedy človek nemá zbytočný strach, zábrany slobodne fungovať.“, uzatvára svoje rozprávanie.
Co-funded by the Europe for Citizens Programme of the European Union.
