Autor textu: Marek Hudec / Fotografie: Facebook KharkivPRIDE
Keď sme sa rozprávali s Ruslanou Hnatčenko, druhé najväčšie ukrajinské mesto bolo neustále pod paľbou a hrozilo mu bombardovanie. Ruslana však bola presvedčená, že keď sa vojna skončí, situácia queer ľudí sa môže zlepšiť. Taký bol trend posledných rokov pred pokusom o ruskú okupáciu.
Keď sa koncom februára začala invázia na Ukrajinu, Ruslana Hnatčenko už dva mesiace študovala vo Veľkej Británii. Zo správ vytušila, že jej domovine hrozí napadnutie zo strany Ruska, a preto zvažovala, či sa nevrátiť. „Rodičia ma od toho odrádzali, zostaň, kde si, vraveli,“ spomínala si Ruslana, keď sme spolu v marci robili rozhovor.
Je súčasťou tímu charkivského Pride-u a v zahraničí sa od vypuknutia vojny venuje príprave kampaní, dáva rozhovory do médií, ktoré zaujíma situácia ukrajinských aktivistov a aktivistiek zaoberajúcich sa právami LGBTI+ ľudí.
Na Ukrajine zostali všetci jej kamaráti, s rodinou si neustále telefonuje. V počiatku invázie v Charkive zostala väčšina jej kolegov a kolegýň z Pride tímu. Najprv odišla len jedna aktivistka, ktorá mala malé dieťa. Ostatní zabezpečovali humanitárnu pomoc, roznášali po meste jedlo či lieky.
S narastajúcim nebezpečím odchádzali viacerí. Nakoniec v Charkive zostali traja. Rusi bombardovali centrum mesta, neskôr sa cudzích vojakov podarilo vytlačiť na okraj, no kvôli explóziám či ostreľovaniu bolo riskantné vychádzať na ulicu.
Podujatia Pride sú na Ukrajine čoraz väčšie a bezpečnejšie
Zo sídla charkivského Pride-u nechceli spraviť útočisko, nachádza sa totiž priamo v centre mesta, má okná, takže blízka explózia by mohla byť fatálna. Mnohí obyvatelia a obyvateľky zostali vo svojich domoch alebo sa šli skryť do metra. „Útočisko môžete zriadiť na bezpečnom mieste, najlepšie v úplne inom meste, napríklad v Ľvove, Charkiv nie je bezpečný,“ vysvetľuje Ruslana.
„Celý tím sa však túži vrátiť hneď, ako to bude možné, a znovuobnoviť to, čo sa stratilo. Obávame sa, ako by dlhšia okupácia ovplyvnila práva queer ľudí. Na Ukrajine sa neustále zlepšujú, Pride-y sú väčšie a lepšie, zásahy protidemonštrantov sú čoraz zriedkavejšie, pomáhajú nám známe osobnosti.“
Prvý charkivský Pride sa konal v septembri 2019 a zúčastnilo sa ho dvetisíc ľudí. Vtedy proti nemu vystúpil ešte aj starosta Charkiva Hennadij Kernes. Vedenie mesta tímu podujatia zakazovalo vešať v meste plagáty. V poslednom období je komunikácia s mestským zastupiteľstvom stále zložitá, no aspoň sa už Pride nepokúšalo zrušiť.
Aktivisti a aktivistky sa napriek prekážkam v Charkive necítia vyhorene, mnohí a mnohé sa podľa Ruslany téme venujú už viac ako desať rokov. Problémy im vytvára cirkev a krajne pravicové združenia, podobne ako na Slovensku.
Na hraniciach radí zatajiť svoju inakosť
„Som si stopercentne istá, že hlavným zdrojom homo-, bi- a transfóbie na Ukrajine je ruská propaganda. Nenávistné názory šíri ich pravoslávna cirkev. Rusi financujú veľmi radikálne organizácie, aby dokázali, že Ukrajinci, to sú sami náckovia a nacionalisti. Združenia, ktoré by mali stáť proti Rusku, boli kúpené.“
Ruslana vidí, aká odlišná je situácia queer ľudí v Británii. Myslí si, že mnohým ukrajinským aktivistom a aktivistkám dodáva silu práve vidina zmeny: „Veci sa môžu zlepšiť, a predsa aj viaceré liberálnejšie spoločnosti majú stále problém s homo-, bi- a transfóbnymi skupinami či ruskými dezinformáciami. Ak práve my ako domáci aktivisti a aktivistky nezabojujeme za našu krajinu, kto to spraví?“
Ruslanu teší, že sa medzinárodná komunita LGBTI+ ľudí zmobilizovala a založila zbierky na podporu zasiahnutých organizácií. „Dostávala som mnoho správ. Množstvo jednotlivcov, ale aj skupín sa túžilo zapojiť do pomoci. Ľudia, ktorí práve vojnu prežívajú, si však myslia, že by sa Severoatlantická aliancia mohla viac snažiť, zdá sa im tiež, že nemecká vláda je nečinná, veď sa v Berlíne aj konajú protesty, ktoré volali po silnejších sankciách voči Rusku.“
Ruslana sa zaujíma aj o situáciu queer utečencov a utečeniek na hraniciach. Najohrozenejšou skupinou sú transrodové ženy, ktoré ešte neprešli tranzíciou. Nemusia ich pustiť cez hranice. „Dôvodom je nedostatočná právna úprava na našej strane, ale aj v ostatných krajinách. Počula som o diskriminácii a nenávistnom správaní hraničnej stráže.“
Utečencom a utečenkám radí nehovoriť otvorene o svojej inakosti, ak nemusia. „Nevieme totiž, ako na vás môžu v novej krajine reagovať. Boli by sme radi, keby ľudia mohli vystupovať hrdo, no osobná bezpečnosť je na prvom mieste.“
Ruslana je takzvaná straight ally, nepatrí do komunity, no pomáhať v boji za queer práva je pre ňu veľmi inšpiratívne. „Páči sa mi, že súčasťou nášho tímu sú tínedžeri aj starší ľudia. Dojímalo ma nasadenie dobrovoľníkov počas pochodov, koľko energie a úsilia do organizácie vložili. Zorganizovali sme svadbu dvoch žien, čo je na Ukrajine stále zakázané. Bez hanby vošli do registračnej miestnosti, správa sa stala virálnou na sociálnych sieťach. Bolo zaujímavé vidieť, ako taká malá performatívna udalosť dokáže pritiahnuť taký veľký dav.“
Ruslana dúfa, že sa z nazbieraných prostriedkov neskôr podarí zorganizovať niečo skvelé. Pôvodne ju do tímu prijali na fundraising, no po invázii získala novú pozíciu, keďže má dobrú angličtinu.
Správy prvých májových týždňov z Charkiva sú však stále depresívne. Sídliská na okraji druhého najväčšieho ukrajinského mesta podľa Associated Press pripomínajú márnicu. Telá tu ležia nepochované a roztrhané. Tým, že sa nachádza neďaleko ruských hraníc, okupanti sa ho neustále snažia ovládnuť. Zatiaľ neúspešne.
