Utópiou pre túto dobu by bol život s vedomím celej ľudskej histórie. Od počiatku našej biologickej podstaty, od počiatku našej sapientácie, odkladali by sme všetko čo sme vytvorili, nič by sme neničili a na nič nezabudli. Poznanie a porozumenie precedentných udalostí by prinieslo pokoru a novú silu invencie. Takto by mohlo byť všetko pravé, skutočné a práve prebiehajúce, autentické. Nežijeme tak, zabúdame a ničíme, ale ostáva nám divadlo, kde si môžeme vyskúšať rôzne podoby čohokoľvek, čo sa stalo alebo stane.
Dejiny môžeme rozdeliť podľa spôsobu, štýlu a účelu komunikácie. V divadle jednotlivé obdobia nezanikajú, prehlbujú sa jedno pri druhom, jedno v druhom, s tretím (dôležitý je konkrétny autor, to čomu sa rozhodol venovať a akou formou svoju tému komunikuje). Performance a site specific divadlo majú svoju epochu, pre ktorú sa hodí názov “Uděláme si to tady hezký!”. Site specific divadlo vzniká na miestach, ktorým vracia, odoberá, alebo vytvára hodnotu. Performance túto hodnotu aktualizuje a potvrdzuje. Obidve usilujú o jedinečný zážitok pre diváka a pre svojich tvorcov v konkrétnej pozícií, premysleným výrazom. V divadle experimentu už nejde nutne o politickú referenciu, reflexiu, protestnú opozíciu, o samizdat, ale vyberáme si miesta, ktoré nestoja v centre pozornosti pre ich charakteristiku, že sa tu nikdy nič “dôležité” nestalo. Divadlo už nehľadá miesto na prežitie, ale miesto na znovuzrodenie, preto považujem každý takýto počin za významnú udalosť. Akým spôsobom prechádza predstavením divák a ako sa preňho stane dôveryhodným?
Nikto nechce pokaziť “hru” a tak divák prijme svoju rolu, v domnienke, že tak poslúži najlepšiemu možnému účelu. Je mu jasné, kedy je interakcia s ním žiadúca a kedy sa treba len dívať. Predstavenie ,,Na čo by mi bolo toto” bol jednorázový happening v priestoroch mestského domu určeného mladým rodinám v núdzi na Budyšinskej a Českej ulici (4.9.2017). Divákov uviedli pred vstupnou bránou dve dievčatá, ponúkli im fľaše s vodou a odporučili im cestu, ktorá ich zavedie na miesto kde sa usadia. Bez dozoru a bez navigačných symbolov, publikum spoznalo budovu, tak, ako každý z nich zvykne spoznávať nové veci. Niektorí sa vyšli pozrieť von a vošli do sesterskej budovy. Priestorom pre obecenstvo boli dve trojposchodové budovy, s priechodom cez átrium. Pavlače na každom poschodí sme urobili hľadiskom a átrium, do ktorého z nich vidno, javiskom. Dokopy budili dojem Colossea. Dole herci a hore diváci, s mocou vládcu čo čakajú na hru. Hľadisko sa naplnilo rovnomerne, domáci si priniesli stoličky, “cudzí” stáli, zopár detí sa opieralo o múr v priestore javiska, aby si ich všetci všimli a hra sa začala. Ľudia z fliaš striekali vodu na tri šťastné, utekajúce dievčatá v átriu a nebolo im jasné kedy majú prestať (niektorí striekali celé predstavenie). Striedavo bolo v obecenstve ticho a vrava. Pôsobilo to, ako paralelné, alebo doplňujúce predstavenie, ako priama reflexia, reinterpretácia hry, alebo okamžitá kritika. V provizórnom zákulisí stáli muž, žena a ich deti, nájomníci domu, oblečení v ĽSNS tričkách a so zbraňami za opaskom. Pozerali na hercov, potom na predstavenie. Počas generálok v dome, sme ich takto nevideli a ani po predstavení. Iná nájomníčka z domu po predstavení začala robiť vlastné divadlo s tamojšími deťmi. Bol to živý a členitý obraz.
Autentickým sa predstavenie stáva, keď zapadne do chodu života, ak je možnosť že ho naplní, ale nepreruší. Autenticita teda neexistuje ako objektívna vlastnosť diela, ale iba ako jeho subjektívne pochopenie. Ak by sme ale predsa chceli utopisticky vytvoriť objektívnu autenticitu, rozobrali a spísali by sme príbeh divadelnej hry rovnako ako každého herca a diváka, udalostí, ktoré predchádzali podobe miesta diania, zahrali sa na Joyca a začínali vždy odznova.