Anton Hysén, futbalista Švédsko: Je dôležité ukázať ľuďom, že môžu byť úspešní vo všetkom, čo robia bez ohľadu na ich orientáciu

Anton Hysém,QYS, Foto : Jakub Kováč

Anton je prvý švédsky futbalista z najvyššej ligy, ktorý otvorene povedal, že je gej. Urobil to v rámci rozhovoru vo švédskom futbalovom magazíne Offside v roku 2011. So svojim tímom vyhral Švédsku ligu. Celkovo na svete je jeden z mála aktívne hrajúcich futbalistov. Vyhral siedmu sezónu Lets Dancce, ako prvý LGBT človek v tejto súťaži. Vystupuje tiež v rodinnej TV show.

Aké to bolo byť gejom a zároveň robiť šport, o ktorom vieme, že atmosféra okolo neho je homofóbna. Aká bola tvoja skúsenosť vo Švédsku?

Myslím si, že Švédsko bolo ku mne veľmi dobré. Nedostal som sa do nejakých problémov kvôli orientácii. Mám v okolí veľa ľudí, aj hetero, z futbalového biznisu, ktorí povedali, že je to úplne v poriadku, aj keď hráš síce futbal, môžeš robiť to čo chceš  a s kým chceš. A dostal som veľa podpory od trénera národného tímu, mužského aj ženského. Viem, že v iných krajinách je to horšie, ale väčšinou som dostal pozitívne reakcie.

Bolo ťažké urobiť verejný coming out?

Väčšina priateľov a rodina, to vedeli predtým, ako som to urobil verejne, ale je to veľký krok byť out verejne, pretože to bude vedieť celý svet. Ťažšie bolo urobiť coming out rodine a priateľom, pretože sú to ľudia na ktorých vám záleží. Keď urobí coming out spoločnosti, je to iné, lebo tam vás nikto nepozná a nezáleží mi až tak na tom. Mám rád seba takého aký som, som gej a som tak šťastný.

Ako reagovala rodina?

Každý bol v pohode, začal som opatrne ako bisexuál, načo mi mama povedala: „  nie nie si bi, ty si gej“ a povedala, že mám žiť ako som šťastný. Takže, každý reagoval dobre.

LGBT ľudia vo Švédsku bojujú tiež s homofóbiou?

Nanešťastie homofóbie je v celom svete vo veľkom množstve, alebo v menšom, ale vo Švédsku toho nie je až tak veľa. Samozrejme aj tam sa na dvoch mužov, ktorí sa držia za ruky, budú pozerať niektorí divne, ale vo všeobecnosti je vo Švédsku homofóbia nízka.

V športe, športové tímy a organizácie robia nejaké aktivity, ktoré bojujú proti homofóbii v športe?

Máme LGBTIQ certifikáty, hokejové tímy nosia dúhové dresy, kapitáni futbalových tímov majú dúhové stužky na ramenách počas Pridu. Niekedy aj samotní hráči podporia boj proti homofóbii.  A je to dôležité robiť, pretože nikto sa neoutoval po Antonovi.

Si len jeden z mála futbalistov, ktorý hrá profesionálny futbal a je out, prvý bol Justin Fashanu, ktorý nakoniec spáchal samovraždu, to bolo v roku 1998, prečo je vás málo?

Ano bol Justin, ja, v Nemecku Thomas Hitzlsperger, ten sa outoval po ukončení kariéry.  A potom máte Robieho Rogersa, ktorý urobil coming out a ešte profesionálny furbal hral v USA, aj keď už teraz nehrá. A je ešte niekoľko hráčov, ktorý urobili coming out, máme jedného teraz v NSL,  Liam Davis v Anglicku.

Ako to môže pomôcť ľuďom, keď niekto spraví coming out vo futbale?

Môže to pomôcť množstvu ľudí. V súčasnosti je zaužívaný stereotyp,  že gej muži by nemali robiť šport, mali by sa venovať herectvu, maľovaniu, spievaniu, ako keby gej muž nemohol hrať futbal. Je dôležité ukázať ľuďom, že môžu byť úspešný vo všetkom, čo robia bez ohľadu na ich orientáciu.

Dostal si aj negatívne reakcie, keď si urobil verejne coming out?

Nejaké boli, ale moja osobnosť je taká, že ma to nerozhodí. Jeden chlapík z inej krajiny povedal, že je to hriech, ale povedal som mu, že ma to nezaujíma, nech si myslí čo chce. Väčšinou som mal pozitívne reakcie, špeciálne vo Švédsku. Tiež v Anglicku, myslel som si, že to bude horšie, ale dostal som veľa pozitívnej podpory.

Takže je to teraz lepšie, keď si out.

Oveľa lepšie, vyhrali sme ligu v rovnakom roku ako som spravil coming out. Teraz hrám tretiu ligu, išiel som nižšie, lebo som mal nejaké zrazenia a som veľa v televízii, takže hrám teraz menej.  Ale mám 27, som mladý, takže môžem sa tam ešte dostať, keď rok zaberiem. V súčasnosti robím veľa iných vecí.

A čo obecenstvo na štadiónoch, máš skúsenosť, že je homofóbne?

Nič také som nepočul, keď idem na štadión, podporujú všetkých z tímu, ktorému fandia. Ale mám brata, ktorý hrá v prvej lige, a keď som urobil coming out, spievali môjmu bratovi o mne, že „tvoj brat je gej, nehanbíš sa“. Je to vtip, môžete za tým vidieť homofóbiu, ale oni to tak väčšinou nemyslia, lebo je to Švédsko.  Ale nepočul som vo Švédsku, že by kričali niečo brutálne. Stalo sa asi raz, že bol v hľadisku niekto, kto kričal na mňa, že gej a osoba vedľa neho mu povedala, nech zavrie hubu.

Robíš aj nejaké ďalšie aktivity, ktoré podporujú LGBT ľudí?

Určite. Dávam rozhovory v iných krajinách, lekcie o téme v školách, chcem byť rolovým modelom pre ľudí v oblastiach, kde je to v tejto téme ťažšie, byť nádejou, snažím sa pomáhať ako sa dá.  Možno Slovensko, Bratislava, nebude otvorená teraz, ale za 5 – 10 rokov, pokračujte v tom čo robíte, a budete viac otvorené miesto. Aj týmto rozhovorom môžeme pomôcť ľudom otvoriť sa, rozširovať obzory, vzdelávať ich, v tom, že nehryzieme, sme normálni ľudia.

Hovoril si, že si aj v televízii?

V súčasnosti robíme TV show vo Švédsku, ktorá je založená na našej rodine. Aj otec, brat a sestra sú známi, sme ako švédsky Kardashians. Som tam ako otvorený gej muž, posledná epizóda bola tento pondelok, kde som išiel na rande s mužom. Ide o to ukázať, že je normálne byť gej.

Máš v súčasnosti vzťah?

Nemám na to čas. Jeden deň možno, nie teraz, hrám futbal, som v televízii, cestujem, snažím sa zistiť čo potom všetkom chcem robiť.  

Čiže mladí muži majú stále príležitosť, čo sa týka teba.

Mladší, starší, nezáleží, užívajte si život.

Čo plánuješ ďalej?

Keď bude TV show úspešná, mohla by byť druhá séria, hrám futbal, čaká ma veľa cestovania. Ďalší týždeň idem do Londýna, neskôr USA, Kanada. Spravím veľa lekcií o LGBT vo Švédsku. A veľa aktivizmu.

Plánuješ sa vrátiť na Slovensko?

Určite je to zaujímavé mesto, krajina, rád zistím, kam ste sa posunuli.

Foto: Jakub Kováč