Na základnej škole chcel byť prírodovedcom, potom sníval, že bude ako Michelangelo oslobodzovať otrokov z kameňa. Andreja Dúbravského však napokon zlákala maľba, ktorú doštudoval na VŠVU v roku 2013. Verejnosť zaujal výstavami v mäsiarstve, na Zlatých pieskoch či v priestoroch petržalského „metra“. Hoci momentálne svojou tvorbou odkazuje na environmentálne témy, ľudia v nej stále hľadajú fakt, že je gej.
Aké boli vaše výtvarné začiatky?
Vraj už keď som mal dva roky, tak mi matka dala ceruzku a nakreslil som prasnicu s prasiatkami. Mala také picassovské oči, že hoci stála bokom, pozerala sa spredu. Doma boli z toho diela všetci hotoví.
Takmer celú základnú školu som chcel byť prírodovedec. Každý pondelok som však kreslil v ZUŠ, veľmi ma to bavilo. Zároveň som päť rokov chodil na dramatický odbor a vyskúšal som aj karate a všetky možné tanečné krúžky, ale to skôr pre zábavu. Nakoniec ma z väčšiny tanečných vyhodili, lebo som stále vyrušoval a nechcelo sa mi učiť kroky.
Potom som sa rozhodol, že pôjdem na Školu úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave, konkrétne odbor kameňosochárstvo. Predstavoval som si to skôr romanticky, čakal som, že budem ako Michelangelo oslobodzovať otrokov z kameňa. Najmä fyzicky to však bola náročná práca.
Prvé dva roky som sa cítil stratený. Prenášať ťažké bremená nebolo pre mňa, mal som 59 kíl. Často som prichádzal o nechty, keď mi na ne spadol kameň. Som však za túto skúsenosť vďačný a svoj výber strednej školy by som nemenil.
Kedy ste zistili, že chcete byť maliar?
Zhruba v druhom ročníku počas maľovania v prírode s reštaurátormi. Začal som navštevovať jedného profesora na VŠVU a kontaktoval som tamojších študentov. Volával som ich na kávičky do pizzerie, v ktorej som mal vystavené obrazy, a získaval tak spätnú väzbu. Na VŠVU ma prijali na prvýkrát.
Ako vyzerala vaša tvorba na začiatku vysokej školy?
Najskôr v nej prevládali neónové farby, ktoré v tom období fičali na VŠVU. Kreslil som jednorožce, plamene, diamanty, výbuchy. V druhom ročníku som už začal maľovať prvé zajace, tie sa stali veľmi populárnymi. Ľudia si ma začali všímať.
Čo tie zajace reprezentovali?
Mladosť, animálnosť, možno aj outsiderstvo. V podstate obdobie, keď je človek niečo medzi zvieratkom a dospelákom.
Vďaka čomu sa rozbehol záujem o vaše práce?
V treťom ročníku sme s Matejom Fabianom pripravili inštaláciu k výročiu školy. Obraz, ktorý som krátko predtým namaľoval, skončil v aukčnej spoločnosti SOGA. Tam sa vydražil a odvtedy to išlo. Po prehliadke semestrálnych prác mi navyše jeden galerista pomohol urobiť výstavu v Nemecku, kde si ma prvýkrát všimol môj súčasný galerista André z Dittrich & Schlechtriem.
Na Slovensku mi veľmi pomohli výstavy, ktoré som zorganizoval na netradičných miestach. Napríklad inštalácia No Ambitions v mäsiarstve. Prišlo veľa ľudí, dokonca aj viaceré teoretičky. Bol som v šoku, že ich moja študentská tvorba naozaj zaujíma. Cítil som sa naozaj poctený.
O pár mesiacov nato som mal opäť vystavovať v Berlíne. Namaľoval som kopec obrazov, došlo mi však, že Slováci ich nikde neuvidia. Vtedy som mal ateliér pri Zlatých pieskoch. Raz mi počas plávania napadlo, že pred tým, ako sa obrazy odvezú do Nemecka, by som ich mohol vystaviť na ostrove.
Najal som si dokonca ľudí, nech tam prevážajú návštevníkov na šliapacích bicykloch. Začínalo sa už o štvrtej ráno. Miesto, čas východu slnka a premenlivá atmosféra, ktorá ovplyvňovala farby na obrazoch, boli rovnako dôležité ako samotné diela.
Ešte netradičnejšia bola vaša výstava v petržalskom „metre“.
Išlo o moju diplomovú prácu. Zdalo sa mi, že všetci majú odo mňa veľké očakávania, aj ja som ich mal. Navyše, keď ste celé hodiny zavretí v ateliéri, baví vás organizovať niečo s ľuďmi.
Nakúpil som asi päťdesiat párov gumákov, bez ktorých sa nedalo do depa vstúpiť, všade bola voda. Spolu s mojimi obrazmi však vytvárala dojem obrovského akvária. Mohlo to byť trápne, ale myslím, že som naplnil očakávania, možno ich aj prekonal. Slovenská národná galéria kúpila niekoľko obrazov. Bral som to ako zavŕšenie jednej etapy.
Snívali ste, že jedného dňa budete vystavovať v New Yorku. Kedy ste tam išli prvýkrát?
V 2009 na výlet. Ešte som vôbec nevedel po anglicky, aj obed som si objednával zahanbene. O tri roky neskôr som sa do New Yorku vrátil na art fair. Už som ich jazyk ovládal lepšie, mal som vystavený nejaký obraz a spoznal som prvých významnejších umelcov.
Keď som v 2013 ukončil školu, plánoval som okamžite odcestovať do Ameriky. Naivne som si predstavoval, že tam namaľujem obrazy, do mesiaca ma niekto objaví a život bude super.
Realita bola taká, že som sa tam napokon vybral až v januári, počas najchladnejšej zimy, akú tam dovtedy za predošlých dvadsať rokov zažili. Vonku bolo mínus dvadsaťpäť stupňov, býval som u známeho, nikoho iného som tam nepoznal. Potreboval som ateliér, ale nájomné bolo vysoké.
Ako sa vám napokon podarilo presadiť?
Nakoniec mi niekto dohodil zadarmo bývanie v práčovni tureckej rodiny. Našiel som si ateliér bez kúrenia, napriek tomu som v ňom veľa maľoval. Vychádzali o mne príspevky na blogoch, postupne sa mi ozývali ľudia, so všetkými som chodil von. Potreboval som spoznať niekoho, kto by ma posunul ďalej.
Po mnohých peripetiách sa to napokon podarilo. Jeden muž bol naozaj umelec, ukázal mi výtvarnú scénu, predstavil zaujímavých ľudí. Stále som však nemal komu ukázať svoju tvorbu. Vyčistil som teda ateliér a spravil inštaláciu. Nemecký zberateľ na ňu poslal môjho súčasného galeristu, ktorý sa vtedy náhodou nachádzal v New Yorku. Prišiel, bol nadšený a ponúkol mi výstavu v Berlíne. Odvtedy spolupracujeme.
V čom vnímate rozdiely na Slovensku a v zahraničí?
Slovenská umelecká scéna je veľmi malá, čo má svoje nevýhody, ale aj výhody. Je tu málo zberateľov a málo galérií, ale ľudia si nájdu čas sledovať vašu tvorbu. S každým sa môžete stretnúť alebo si nebodaj vybudovať priateľstvo. Čo je v New Yorku, samozrejme, oveľa zložitejšie.
Zároveň, keď si umelec na Slovensku myslí, že bude super maľovať, dá to na Instagram, niekto si ho nájde… Možno sa to stane, ale, nanešťastie, mňa nikdy nikto takto neoslovil. Všetky dobré veci, ktoré sa mi udiali v Amerike, vznikli vďaka blízkym vzťahom a priateľstvám s umelcami.
Coming outom ste si prešli už v šestnástich rokoch. Kde sa ako gej cítite najuvoľnenejšie?
Všade sa cítim rovnako. Vôbec nevnímam rozdiely medzi krajinami. Nikto na mňa pre moju orientáciu nezaútočil ani v zahraničí, ani v Bratislave. Čo si o mne myslia susedia, neriešim. Akurát jeden sa k tomu vyjadril, keď bol opitý. Vraj mu je jedno, čo som, hlavne, že nie Cigán. Na jednej strane sa to zdá byť vtipné, na druhej je to tragické.
Ako sa prejavuje vaša orientácia v tvorbe?
Nikdy som nemaľoval úplné porno, stoporený penis sa objavil možno na troch obrazoch. Fascinuje ma, keď ľudia napíšu alebo povedia, že som kontroverzný maliar. Asi to tak chcú vidieť, ale ja si to nemyslím.
Keď ľudia vedia, že niečo namaľoval gej umelec, pozerajú sa na to inak. Aj keď tam nie je na prvý pohľad queer obsah, húsenice a kohúty vnímajú niektorí napríklad ako veľké penisy.
Podľa mňa je však v poriadku, že si dosadzujú kontext. V podstate to aj chcem. Keď vidí ten istý obraz človek, ktorý nevie o mojej orientácii, dosadí si niečo iné. Tak či onak, obraz by mal vyzerať dobre aj bez kontextu.
Prečo maľujete kohúty a húsenice?
Na Filipínach som videl kohútie zápasy. Muži v aréne stávkovali, testosterón vrel. Kohúty v aréne nemajú žiadny racionálny dôvod spolu bojovať, napriek tomu ich k tomu doviedol iracionálny mužský pud k boju. Ľudia majú veľmi veľa iracionálnych pudov, ktoré si spätne racionalizujú.
Húsenice maľujem od leta, keď som si ich prvýkrát všimol vo svojej záhrade. Googlil som, čo sú zač, a viac som si začal uvedomovať klimatické zmeny. Prichádzajú k nám škodce z juhu a náš domáci hmyz hynie.
Ľudia postrekujú svoje ovocie a to je v konečnom dôsledku horšie, ako keby ho kúpili. Keď na vidieku dýchate všetky tie postreky a navyše máte náhodou kontaminovanú studňu, je to škodlivejšie ako život v meste.
Húsenice sú zástupcami tohto všetkého. Nechcem obrazmi priamo hovoriť „Nepostrekujte“, zaobaľujem to do metafory.
Aká je vaša maliarska rutina?
Maľujem ráno a večer, medzitým sa mi nedarí. Nedrogujem. Tak to nefunguje. Ani nepijem. Zvyčajne si pustím hudbu a uvarím kávu.
Tým, že často cestujem, viac vnímam ročné obdobia. V 2015 som si kúpil dom v Rastislaviciach, v lete som teda stále tam. Na jeseň a na jar som zas takmer vždy v New Yorku.
Ako presúvate obrazy medzi krajinami?
Ateliér si vždy zariaďujem na mieste. Beriem si so sebou len obľúbené štetce. Maľujem na nenašepsované plátna, čiže na nich nie je prvá vrstva, ktorá by mohla popraskať. Zrolujem ich, poskladám ako tričko a hodím do kufra.
Kde budete vystavovať najbližšie?
Tento prvý polrok je toho veľmi veľa. SOGA organizuje v apríli skupinovú výstavu v Bratislave a čaká ma taktiež trienále mladého umenia Skúter v Trnave.
V júni mám dve samostatné výstavy. Jednu s názvom Larva run 2 vo White & Weiss galérii v Bratislave a ďalšiu v Ríme, na čo sa veľmi teším, pretože som si bol cez Vianoce obzrieť priestory a vyzerali výborne. V New Yorku budeme otvárať 28. júna skupinovú výstavu v galérii Ashes/Ashes.
Potom v júli ma čaká samostatná výstava v košickej galérii VUNU. A myslím, že môj highlight tohto roka príde na jeseň, keď mám veľkú samostatnú výstavu v Alšovej jihočeskej galérii v Českých Budějoviciach. To je pre mňa obrovská česť a výzva.
Andrejovu prácu môžete sledovať aj na Instagrame: ig: andrej_dubravsky