Autorka: Dominika Chrastová / FOTO: Archív Evy Habánkovej, Jana Martish a Magdaléna Tomalová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2022.
Tri ženy, ktoré sa podieľajú na iniciatíve Ide nám o život – Evu Habánkovú, Eleonóru Barcziovú a Luciu Paškovú – spája niekoľko faktov: žiadna z nich sa neidentifikuje ako LGBTI+ osoba, každá má založenú či už viac, alebo menej „tradičnú” rodinu a všetky sa pri otázke, aká je ich náplň práce v rámci iniciatívy, rozosmejú.
„Asi všetci robíme všetko podľa svojich možností a schopností,“ zhrnie Nora Barcziová, ktorá freelancuje pre kreatívne štúdio Milk ako HR konzultantka a manažérka. S Romanom Samotným sa pozná približne rok a pol, spoluprácu si vyskúšali už na inom projekte.
„Útok na Zámockej sa stal v stredu. V piatok sme sa s Luciou na raňajkách zhodli, že je dôležité reagovať, len sme nevedeli ako.” Na pondelok ráno si preto naplánovali stretnutie so Zlaticou Maarovou zo Združenia rodín a priateľov LGBTI+ ľudí a s Mariánom Čurillom zo združenia Dúhové rodiny. „Do toho mi v sobotu zavolal Roman, že potrebuje pomoc. Tak sme sa spojili a prizvali ďalších. To bol v podstate začiatok iniciatívy,“ približuje Nora Barcziová.
„Myšlienka vytvoriť ju tam vtedy ešte nebola. Jednoducho sme sa chceli stretnúť a zistiť, čo vieme urobiť,“ dodáva Lucia Pašková, ktorá vedie Curaprox na Slovensku, no zároveň je aktívna aj v iniciatívach Kto pomôže Slovensku a Kto pomôže Ukrajine. „Ani ja neviem, čo presne mám v iniciatíve na starosti. Ja som podľa mňa poháňačka,“ predstaví sa.
„Nič nevystihuje Luciu viac ako to, že je ‚durič‘, ale v pozitívnom zmysle slova,“ potvrdzuje Nora. „Udržiava tempo, aby sa veci hýbali a nestrácali sme odhodlanie.“
Lucia dodáva, že keď sa nikto neprihlási k niektorej úlohe v rámci iniciatívy, vezme si ju za svoju. Práve ona našla koordinátorku celého projektu – Evu Habánkovú.
„Všetko sa deje rýchlo a v krátkom čase. Preto je potrebné prepájať ľudí, koordinovať aktivity či nastavovať komunikáciu, procesy a ciele na najbližšie dni,“ vymenúva Eva. Spočiatku si nebola istá, ako by mohla pomôcť tímu ľudí, ktorí sa podobným aktivitám venujú už roky a sú v tejto oblasti skúsenejší.
„No ukázalo sa, že každý, kto chce, má čím pomôcť,“ hovorí Eva. Doposiaľ koordinovala digitalizačné projekty v oblasti ľudských zdrojov a práve tieto skúsenosti sa ukázali ako veľmi potrebné. „Občianska angažovanosť je veľmi dôležitá a netreba sa báť, že by ste sa nemali ako zapojiť. Vždy sa stačí ozvať a povedať, čo viete.“
Nora súhlasí, že dôležité sú aj maličkosti: „Napríklad niečo vytlačíte alebo zalomíte text. Môže ísť o hocičo, netreba myslieť vo veľkom.“
K akceptácii ich priviedli aj osobné skúsenosti
Iniciatíve sa často venujú aj neskoro večer, keď ich deti už spia. Lucia prirovnáva svoju rodinu k „patchworku“, teda ide o model poskladaný z rôznych elementov. „Ja som tretia žena svojho muža. Žijeme spolu už sedemnásť rokov, no nie sme zobratí. Máme spolu dve deti, pričom on má ešte ďalšie dve z predošlých vzťahov.“
Lucia konštatuje, že ide o veľmi praktický model. „Veľmi dobre si rozumieme s ďalšími dvoma matkami, chodievame spolu na festival Pohoda, navštevujeme sa, ak treba, postrážime si navzájom menšie deti.“ Aj pre túto skúsenosť Lucia nerozumie diskusiám o „tradičných“ rodinách. „Keď sa pozriem, koľko tých ‚tradičných‘ rodín naozaj je, tak neviem, čím sa tu vlastne oháňame. Podľa mňa má byť tou najvyššou hodnotou rodiny láska a bezpodmienečné prijatie.“
Nad vzťahmi queer ľudí sa prvýkrát začala zamýšľať na vysokej škole. „Prvý človek, o ktorom som vedela, že je gej, bol kamarát – učiteľ filozofie z Portugalska. Dodnes máme veľmi otvorený typ komunikácie. Pomohlo mi, že už v škole som sa mohla pýtať aj ‚hlúpe‘ otázky a on mi so smiechom všetko vysvetľoval.“
Lucia si myslí, že práve podobné osobné skúsenosti dokážu veľmi ovplyvniť vnímanie v majorite. „Je to jeden z dôvodov, prečo sa niektorí ľudia teraz vyoutovali. Keď verejne známa osoba povie, že áno, aj ja patrím k LGBTI+, tak okolie si uvedomí, že tiež ide o človeka z mäsa a kostí a nijako ich neohrozuje.“
Nora takisto akceptuje rôznu „inakosť“ aj vďaka osobným skúsenostiam. „Napriek tomu, že som z malého mesta Rožňava, neustále som bola konfrontovaná s inakosťou, ktorej sa dnes spoločnosť neskutočne bojí. Napríklad v paneláku oproti býval Jožko, ktorý chodil v ženskom oblečení, a my sme ho všetci brali ako prirodzenú súčasť nášho sídliskového života. Nikdy som od svojich rodičov nepočula nenávistné slová na jeho adresu,“ spomína.
To isté platilo aj o rómskej rodine. „Žili v našom paneláku na druhom poschodí. Niekedy potrebovali finančnú pomoc, ale nikto ich neodstrkoval.“
Coming-outy niektorých svojich kamarátov zažila Nora už v štrnástich rokoch. „Som heterosexuálka, žijem s partnerom, hoci v ‚hriechu’, lebo nie sme zosobášení, a máme dvoch synov. No aj ja cítim, že som súčasťou komunity, pretože sú medzi mojimi najbližšími ľudia, ktorí patria k LGBTI+.“ Aj preto mala pocit, že útok na Zámockej bol akoby útokom aj na ňu.
Pri ľudskoprávnych témach sa nedá byť diplomatom
Následné vlažné reakcie politikov na teroristický útok Noru Barcziovú šokovali. „Pri tých nejasne artikulovaných vyjadreniach, v ktorých sa len s námahou dali nájsť prejavy podpory či empatie, sa mi otvorili oči. Stále som verila, že ak sa stane niečo veľké, reakcie budú adekvátne. No väčšina čelných predstaviteľov je veľmi opatrná, ako keby sa báli prejaviť empatiu len preto, že išlo o queer osoby.“
Aj premiér Eduard Heger sa podľa nej správa zbytočne diplomaticky. „V situáciách, keď máme byť ľudskí, podľa mňa nie je namieste byť diplomatický. Ja týmto reakciám nerozumiem.“
Evu na druhej strane až tak nezaskočil ani útok na Zámockej. „S manželom tiež nepochádzame z Bratislavy, ale z malej obce. Asi mesiac predtým sme v širšom rodinnom kruhu debatovali o témach ako interrupcie či práva LGBTI+ ľudí. Pre mňa sú to vždy náročné rozhovory, lebo názorovo som veľakrát inde,“ opisuje Eva.
„Pamätám si, ako som po jednej takej debate prišla za manželom a hovorím mu, že mnohí tu cítia až panický strach z LGBTI+ ľudí, ktorý prechádza do nenávisti, a to je nebezpečné.“
Myslí si, že spomínaná nenávisť je čoraz viac hmatateľná. „Keď je toto v spoločnosti, skôr či neskôr sa niečo stane. Po Zámockej som si preto povedala: tu to máme. A pritom som do poslednej chvíle dúfala, že sa vražda z nenávisti nepotvrdí.“
Teroristický útok bol podľa nej jednoznačným dôvodom na sebareflexiu nielen na spoločenskej a politickej úrovni, ale aj na tej individuálnej. „Pomyslela som si: okej, možno mám na viac, možno dokážem urobiť viac.“
Eva je pritom z priam ukážkovej „tradičnej“ rodiny, ako sama hovorí. „Roman Samotný v jednom rozhovore opisoval, že Slováci by boli najradšej, keby rodinu tvorili muž a žena a mali dve deti, ideálne chlapca a dievča. To je presne náš model.“
Aj tak sa nerovnoprávnosti LGBTI+ ľudí nedokáže len prizerať. „Treba sa postaviť pevnými nohami a povedať: Dosť. Stačí. Pre mňa je to ľudskoprávna téma. Keby sa niečo podobné stalo akejkoľvek inej znevýhodnenej komunite, asi by som zareagovala rovnako,“ dodáva Eva, ktorá sa tento rok takisto zapojila aj do iniciatívy Kto pomôže Ukrajine.
Dôležitý je aj postoj firiem
Jadro iniciatívy Ide nám o život tvorí šesť okruhov požiadaviek, ktorých naplnenie by výrazne zvýšilo kvalitu života LGBTI+ ľudí na Slovensku. Igor Matovič sa však vyjadril, že registrované a životné partnerstvá v tomto volebnom období určite nebudú, a podľa Eduarda Hegera sa o nejakých návrhoch začne rokovať až v januári.
Pýtali sme sa preto, ako členky iniciatívy vnímajú splniteľnosť požiadaviek. „Ako to vnímam? Budem sa rada mýliť, ale veľmi skepticky,“ priznáva Nora. Na otázku, či ju to odrádza, má však rovnako pohotovú odpoveď: „Vôbec.“
„Queer ľudia veľmi dlho bojovali sami za seba, museli ako keby žiadať o pozornosť. Preto by sme nemali ani túto fázu boja nechať len na ich pleciach, podľa mňa im to po tom všetkom dlžíme,“ vysvetľuje Lucia.
Eva sa pridáva: „Martin Macko z Iniciatívy Inakosť spomínal v jednom podcaste, že už dvadsať rokov sa bijú za svoje práva. Takže my, ktorí sa podobným projektom venujeme možno pár mesiacov, ani nebudeme uvažovať o tom, či vládzeme, či to vidíme optimisticky alebo pesimisticky. Žiaľ, máme takú politickú reprezentáciu, akú máme, ale to nie je dôvod vzdať sa.”
Práve v tom vidí Nora ďalšie ciele iniciatívy. „Politická vôľa často odzrkadľuje spoločenský tlak. Preto sme vytvorili aj petíciu. K dnešnému dňu máme vyše 34-tisíc podpisov a naozaj si myslím, že ich môže byť omnoho viac.“
Nora a Eva zo svojho pohľadu z perspektívy HR hodnotia, že veľmi dôležitý je prístup firiem. „V rámci firemnej kultúry môžu robiť ľudskoprávnym témam veľkú osvetu. Ako iniciatíva sa nedokážeme dostať k takému kvantu jednotlivcov, na aké majú dosah práve zamestnávatelia,” vysvetľuje Eva.
Nora preto prosí firmy, aby sa v rámci iniciatívy takisto podpísali pod výzvu politikom. „Už teraz máme niekoľko veľkých mien ako Accenture, Henkel, IBM, Pixel Federation či Vacuumlabs, ktoré sú hrdo uvedené na našej stránke. Čiže aj keby politická situácia queer témam nepriala, verím, že aj spolu s inkluzívnymi firmami dokážeme niečo zmeniť, pohnúť sa vpred.”
Firmy, ktoré sa chcú stať naozaj bezpečným miestom pre LGBTI+ ľudí, majú vďaka iniciatíve navyše možnosť zapojiť sa do podporných skupín s podobnými organizáciami, ktoré si už „scitlivovaním“ v tejto téme prešli. „Uvedomujeme si, že táto téma je pre mnohých ľudí neznáma, a chceme im byť oporou, aby sa vyhli zbytočným chybám. Každý má možnosť zistiť si počiatočný stav vnímania vo svojej organizácii cez anonymný dotazník. Po pol roku môže tak zároveň zmerať pokrok, ktorý sa udial,” vysvetľuje Lucia.
Zároveň vidí politický potenciál o niečo svetlejšie. „Stále verím, že sa ešte v tomto volebnom období vo vláde nájde dostatok múdrych a láskavých ľudí, ktorí budú ochotní sa s nami alebo priamo s LGBTI+ osobami stretnúť, aby videli, že sa niet čoho báť, že ide o ‚normálnych‘ ľudí. Podľa mňa je to naozaj o empatii a láskavosti.“
Reprezentácia v televízii by pomohla zvýšiť empatiu
Lucia pri spomínaní empatie a láskavosti nadväzuje, že veľkú úlohu by mohla zohrať aj cirkev. „Keby chcela, stačila by jedna dúhová nálepka na dverách kostola a pre hociktorého, aj nevyoutovaného človeka by to bol veľký dar.”
„Priam ostrov záchrany,” poznamenáva Eva, ktorá vníma, že v menších obciach je iná orientácia či rodová identita stále tabuizovaná téma. „Dediny sú v tomto neúprosné. Keď si dám na váhy, čo by si o mne mysleli susedia, keby bolo moje dieťa queer, verzus ako by sa cítilo práve ono… Ja mám priority jasné, ale žiaľ, mnohí stále cítia strach. Opora cirkevnej komunity by im v týchto situáciách veľmi pomohla.”
Trojica sa taktiež zhoduje, že by sa mohla zvýšiť reprezentácia LGBTI+ osôb v médiách, a to najmä v televízii. Eva napríklad spomína účinkovanie Jorgeho Gonzálesa v Let’s Dance. „Slovensko milovalo Jorgeho, podľa mňa ho prijalo veľmi dobre, každý by s ním išiel na večeru. Keď je pripravená televízia, je pripravený aj divák,” reaguje zároveň na nedávny rozhovor v Denníku N so Zitou Hosszúovou, ktorá opisovala, že zatiaľ čo v českej verzii seriálu Oteckovia vystupovala aj dúhová rodina, Slovensko na takú reprezentáciu vraj nebolo pripravené.
„Ja mám dojem, že to je ako otázka sliepka – vajce, čo má byť skôr,“ nadväzuje Nora. „Má byť pripravená spoločnosť alebo ja prispejem svojou troškou k tomu, aby spoločnosť bola pripravená?“
Myslí si, že práve častejšie neextravagantné vyobrazovanie queer postáv by v spoločnosti zvýšilo empatiu voči nim. „Rozumiem, prečo u mnohých viac rezonovala práve nehoda na Zochovej než vražda na Zámockej. Ľudia sa jednoducho dokážu s pozostalými študentmi a ich rodinami viac stotožniť, vidia v nich svoje deti a seba.”
Keďže nie každý človek má osobnú skúsenosť s LGBTI+ ľuďmi, verí že práve médiá by im ju mohli sprostredkovať.
„Predsa len, máme sa od LGBTI+ osôb aj čo učiť. Po náročnej ceste za sebaprijatím a akceptáciou medzi blízkymi vedia často najlepšie, čo je to bezpodmienečná láska. A potom ju mnohí takú aj šíria,” dopĺňa Eva. „Nie je predsa dôležitý konštrukt rodiny. Dôležité sú vzťahy a láska, ktorá má byť prijímajúca a bezpodmienečná.”
Text bol publikovaný aj v Denníku N.