Majo a Ľubo sú pár už viac ako 14 rokov. Prezradili nám ako sa spoznali, ako na ich vzťah reagovali blízki, ako majú vyriešené svoje právne vzťahy ako pár dvoch mužov, keďže manželstvá a životné partnerstvá na Slovensku pre takéto páry stále nie sú možné. Porozprávali tiež aké je to vychovávať spolu dve deti.
Ako ste sa spoznali?
Majo: Spoznali sme sa cez internetovú zoznamku na Pokeci. Ja som žil v cudzom meste, nemal som žiadnych známych a chcel som iba niekoho pozvať na pivo. Tak som ho našiel a išli sme si sadnúť na pivo.
Ľubo: A pil si červené víno celý večer a ja som bol v práci.
Aké boli začiatky, kedy preskočila iskra?
Ľubo: U mňa to bola láska na prvý rozhovor, bolo nám dobre, ja som potom začal chodiť do Žiaru nad Hronom za Majom a popritom som občas chodil do školy. A po roku sme sa začali sťahovať do Bratislavy. Majo: Ja si myslím, že to bolo postupné približovanie, prirodzené, žiadna definícia ničoho.
Ako dlho ste spolu?
Majo: Necelých 15 rokov. Prirodzene sme začali bývať, začali riešiť financie.
Ľubo: Bývame spolu okolo 14 rokov. Do Bratislavy sme odchádzali spolu, ja som odišiel z rodičovského hniezda, ty si odchádzal kvôli práci a odvtedy bývame spolu.
Rodičovské hniezda ako prijali váš vzťah?
Majo: Najdôležitejšie bolo, že sme išli spolu s mojimi súrodencami a ich partnermi na chalupu, tam sme sa všetci stretli a takto sa to donieslo mojim rodičom.
Ľubo: Moja mama sa s Majom stretla v Štiavnici, poznali sme sa pol roka.
Podporujú vás?
Ľubo: U mňa nedostali šancu, že prijať alebo neprijať, u nás sa neriešia veci, je to tak ako to je. Na začiatku boli výhrady, neželali si aby Majo chodil na Vianoce, ja som si postavil hlavu, že buď to prijmú a Majo bude môcť chodiť ako plnohodnotný člen rodiny na sviatky. Tri roky som nebol doma na Vianoce, potom to pochopili.
Majo: U nás sme to nikdy riešili, nikdy sme sa o tom nerozprávali, nerozoberali sme to. Prišli sme a boli sme.
Ľubo: Vaši prišli najskôr do Bratislavy k nám, prespali u nás.
Ste rodičmi dvoch detí. Ako ste sa nimi stali?
Ľubo: My sme sa s Majom o rodičovstve bavili na začiatku, bola to jedna z tém o ktorých sme sa rozprávali. Ja som v určitom období nášho vzťahu mal túžbu po otcovstve, rodičovstve, ale nebola legálna možnosť rozšíriť rodinu o dieťa.
Majo: Chceli sme riešiť adopciu.
Ľubo: Alebo aspoň pestúnsku starostlivosť, prijať dieťa do fungujúcej rodiny, ale potom to ostalo vo vzduchoprázdne, prišli psy, ktoré to trochu dokázali vynahradiť.
Majo: My sme sa nerozhodli byť rodičmi, boli sme oslovení lesbickým párom, s ktorým sme dobre vychádzali, roky sme sa poznali. Bolo to také, že prečo nie, nepotrebovali sme sa rozhodovať. Neboli sme prvá voľba.
Myslíte si, že je výchova detí lesbickým, alebo gejský párom v niečom iná?
Ľubo: Prihliadaš na okolnosti, ktoré hetero páry nemajú. Ako to prijme okolie, tvoja vlastná rodina, škola, ako to odprezentuješ deťom, ale čo sa týka bežného dňa, ja osobne v tom rozdiel nevidím.
Ako to prijalo okolie, rodina?
Majo: Boli prekvapení, chlapi majú dieťa, ako je to možné. Ale keď ustúpilo to prekvapenie a život bežal ďalej, tak sa tomu prispôsobili, zvykli si. Zo začiatku boli komentáre o tom, že ľudia spochybňujú tvoje práva byť rodičmi, z nejakého zvláštneho dôvodu, ale keď sám v sebe si ten človek usporiada myšlienky tak zistí, že nemá prečo spochybňovať to právo. Prvé bolo, že deti budú trpieť, a druhé, tento model, nikdy sa s tým nestretli, ste dvaja chlapi nemôžte mať deti, nemôžte byť rodičmi. U väčšiny ľudí to bol biologický podtext.
Aký ste model rodiny?
Majo: Sme dve rodiny, starajúce sa o spoločné deti.
Ľubo: Dva páry fungujú vo svojich domovoch, a deti fungujú paralelne v dvoch domácnostiach. Každá domácnosť má iný rytmus, iné pravidlá, snažíme sa diskutovať o určitých veciach, aby sme v deťoch nevyvolali pochybnosti.
Máte obavy, že keď deti podrastú, budú mať problémy?
Ľubo: Za mňa nemám z toho obavu. Taká drobná pochybnosť, či ako rodič robíš všetky dobré kroky. Majo: Ja nemám pochybnosti. Každý si nesieme svoje traumy. Každý rodič robí to čo dokáže.
Riešia to učiteľky v škôlke?
Majo: Deti v škôlke pochádzajú z tak rozličných štruktúr rodín, že si myslím, že v Bratislave to učiteľky ani neriešia. Mňa sa nikdy nepýtajú, prečo chodíme toľkí po deti, ani že kto je kto. Máme zoznam, kto môže prísť po deti a z toho zoznamu môže prísť hocikto. Zákonný zástupca dieťaťa dá zoznam pre škôlku.
Máte medzi vami upravené právne vzťahy aj vo vzťahu k deťom, keďže u nás neexistuje možnosť životného (registrovaného) partnerstva ani adopcie detí?
Majo: My máme jediný právny vzťah cez deti, tým že obaja sme biologickí rodičia a naše deti sú súrodenci, tak u nás odpadajú nepríjemnosti ako dedičstvo. Čiže nie je to o tom, že by ma rodina mohla vydediť ako Ľubovho partnera. My dvaja nemáme žiadny právny vzťah, teda nemáme právo po sebe dediť.
Ako je to s informáciami v nemocnici?
Ľubo: Nedostali sme sa ešte do tejto situácie. Bavíme sa o tom a už je to v riešení … 10 rokov. Vždy sa nájde niečo krajšie, lepšie, dôležitejšie…
Majo: Plné moci nemáme to je pravda, ostatné veci, čo sa týka majetku máme všetko na polovicu zmluvne vyriešené.
V zákonnej oblasti by vám niečo uľahčilo život?
Majo: Tie praktické veci sa ako tak dajú riešiť okrem bezpodielového vlastníctva. Ja osobne by som to veľmi chcel. Problém je so statusom ako takým. To životné partnerstvo tiež nie je ideálne riešenie, asi ťažko budem predstavovať Ľuba, toto je môj partner. Manželstvo predsa len dáva status plnohodnotnej- šie, ten status je to najdôležitejšie.
Posolstvo, nádej pre druhé páry, keby chceli deti?
Ľubo: My v podstate nie sme ničím vnimoční, sme obyčajní ľudia, ktorí mali to šťastie, že sa stretli. Tvoriť vzťah, tvoriť rodinu, vychovávať deti, nikdy nie je jednoduché, ale život je otázka priorít, čiže pokiaľ tí ľudia naozaj chcú, je to otázka chcenia a prekonávania prekážok. Ja v podstate nepoznám pár, ktorý by bol ideálny, aj my sme si prešli rôznymi vecami, ale stojí to zato.
Majo: Vzťah je vo svojej podstate nuda, nemôžeš čakať že každý deň zažiješ ohňostroj, niekedy ohňostroj nie je a musíš naň čakať aj pol roka a tá trpezlivosť niekedy ľuďom chýba. Má sa spoločnosť báť takýchto partnerstiev?
Ľubo: Báť sa má ľudí, ktorí sú netolerantní a majú predsudky, sú akokoľvek fóbni, ale ja som sa osobne v živote nestretol s negatívnou reakciou na svoju osobu. Boli tam otázky, chvíľku to bolo za pikošku. Snažíme sa žiť slušne, chodiť do práce, platiť dane, ale ži a nechaj žiť. U susedov sme najobľúbenejší. Majo: Stále nerozumiem, keď má niekto výhrady, čo by malo byť tou obavou, čo by sa malo stať, ako môžeš niekoho ohroziť (ukradneš jej manžela)…. nemá sa čoho báť. Mať deti alebo nemať deti? Mnohé páry sa boja mať deti, práve kvôli tomu, že majú pocit, že ide o nejaký experiment, že na Slovensku to je neodskúšané. Na Slovensku žije kopec detí vyrastajúcich v takýchto pároch a v podstate teraz v rámci nášho okolia sa rodí pomerne veľa detí do takýchto rodín. Ak sa boja, žeby ostali sami, nemusia sa obávať. Sú tu ľudia a funguje to, síce sa nestretávame, ale vieme o sebe navzájom.
Nechcete sa symbolicky zobrať?
Majo: Asi je pre mňa dôležitý status.
Ľubo: My sme sa už symbolicky zobrali pred 14 rokmi.