Autorka: Sabrina Katonoff / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2023.
Karolína Priehradná je čerstvou študentkou réžie na VŠMU a bola tiež blízkou kamarátkou a spolubývajúcou Juraja Vankuliča a kamarátkou Matúša Horvátha. V októbri minulého roka bola na ceste do Teplárne, keď na ulici pred sebou začula streľbu. Pár dní potom napísala príbeh, v ktorom sa snaží vyrovnať s tragédiou a zistiť, kam zapadá v jej optimistickom videní sveta. Tento príbeh uverejňujeme s jej povolením nižšie po rozhovore.
Ako si spoznala Juraja?
Juraja som spoznala náhodou, pri pravidelnom náhodnom stretávaní v Teplárni. Bol súčasťou skupiny, ktorá tam bola pravidelne. Spoznala som ho tak, že som ho otravovala, prišla som za ním, začali sme sa rozprávať, stretávať pravidelne. Nastal potom moment, keď som nevedela, kde budem bývať, tak mi s tým pomohol a nasťahovala som sa k nemu. Mali sme kamarátsky vzťah, dokopy sme sa nepoznali až tak dlho, ale postupne sa to prehlbovalo. Veľmi ma podporoval vo všetkom, čo robím, veľakrát ma podržal a pomáhal mi.
Naposledy si mi povedala, že sa z vášho spoločného bytu sťahuješ.
Ja som sa už odsťahovala. Už ani ten večer som nespala na byte, hneď som začala riešiť odchod. Bol to dramatický rozdiel, takmer celý čas bol Juraj nonstop doma – mal vtedy poranené koleno – a zrazu tam bola tma a ticho, jeho izba bola zamknutá.
Po jeho vražde si napísala príbeh.
Skôr je to akoby vyjadrenie strachu a úzkosti, komplikovaných myšlienok. Prelínam tam priamu reč so svojimi myšlienkami, skáčem v čase. Je to veľmi… Virginia Woolf. Mala som také obdobie, že som počúvala ľudí vôkol mňa, čo hovoria, ako sa (o Teplárni) vyjadrovali. Som totiž veľmi optimistický človek. Hovorili mi, že som vyrovnaná so všetkým, takže sa nad tým v texte zamýšľam, ako spojiť túto udalosť so svojím optimistickým videním.
Takže si skúmala svoje myšlienky a pocity?
Áno. Sú tam časti, v ktorých som pred naším bytom, kde som bývala s Jurajom, a mám tam pocit a bojím sa, že na mňa niekto mieri zbraňou. Mala som paranoju, a tá ma viedla k písaniu.
Ako si vnímala reakcie po Teplárni?
Hneď v ten večer som už začala rozmýšľať nad tým, a vyložene som z toho mala až fyzickú nevoľnosť, keď som si predstavila, ako príde vlna konšpiračných teórií a znevažovaní, zľahčovaní situácie. Bolo to frustrujúce, ubíjajúce, aj keď to bolo očakávané. Ľudia niekedy strácajú akúkoľvek empatiu.
Je nejaká špecifická reakcia, ktorá ťa prekvapila, nahnevala alebo naopak, dala ti nádej?
Mňa prekvapilo, ako udalosť nejako zmizla z kolektívneho vedomia Bratislavčanov a Slovákov.
Myslíš si, že sa Slovensko prestalo zaujímať o útok na Tepláreň?
Asi som trochu čakala, že sa v spoločnosti niečo pohne. Možno sa to aj do istej miery stalo, ale nie dostatočne.
Máš dojem, že sa spoločnosť nejakým spôsobom odvtedy zmenila?
Myslím si, že sa zmenila. Myslím, že je pravda, že ľudia, ktorí predtým ticho prijímali kvír ľudí alebo neboli vyhranene kvírnegatívni, si po Teplárni uvedomili, že sa musia postaviť za nás. Vídavala som veľa ľudí, od ktorých som to predtým nečakala, že si budú dávať na sociálne siete dúhové vlajky. To vyžaduje nejakú mieru odvahy podľa mňa. Generácie staršie ako ja sa začali vo veľkom stavať za nás.
Tvrdíš, že sa za nás časť spoločnosti postavila, no taktiež hovoríš o nenávisti a konšpiračných teóriách. Ako sa s týmito dvoma odlišnými reakciami vyrovnávaš?
Optimizmom. Je ale pravda, že to ku mne preniká a úprimne nemám dobrý návod na to, ako to spracovať. Je mi to ľúto.
Máš odkaz pre ostatných v kvír komunite, ktorx sa vyrovnávajú s útokom na Tepláreň?
Myslím, že je v poriadku báť sa, ale nenechajme strach ovládnuť naše rozhodnutia.
—————
Keď sedím vo svojej izbe, počujem ľudí, ako sa hádajú. Ľudia sú zlí. To tvrdí môj otec. A to mu pomáha žiť ďalej, rozumieť svetu. Pretože to dobro, o ktorom hovorím ja, toho je stále menej. Zlo je pena, ktorá rastie s tokom vody. Čo bolo možné, bolo a už nie je. Čo bude ďalej, nikto nevie. Ale chcel by, aby sme boli všetci v pohode. Pretože presne tohto sa bál. Presne tohto sa bál. Tohto sa presne bál. Že nejaký debil. Čo. Nejaký debil, čo. Idem preč z izby. Zo schodov pred vchodovými dverami vidno mrakodrapy, na ktorých svietili ešte pred pár týždňami svetlá Bielej noci. Kokotiny. Tak ich volal Juraj. Nesadám si na miesto, kde sedával on. Tentoraz nie z rešpektu, ani zo strachu, ale kvôli dažďu, ktorý tam padá. Na tento výhľad som si bola pripravená zvyknúť. Mať ho rada. Budem. Okno nad nami vyzerá ako krvavé. Čo by som robila, keby bolo. To je dobré. To vraví moja mama, keď sa premôžem s ňou prehovoriť. To je dobré. Kajka. Pretože hnev je produktívna emócia. Ja ho nenávidím. Ja ho nenávidím. To povedal Adam. Fajčím, kúpila som si krabičku. Chcela som prestať, ale kúpila som si krabičku, takže fajčím ešte viac. Keď sa mi nechcelo otvárať tabak, hádzal mi cigy Juraj. A potom ich hádzal hocikde. Niekto všetky tie špaky upratal. Možno až príliš rýchlo. V 21. storočí nie je veľa možností, ako sa zapojiť do pohrebu, to vraví psychologička. Do troch dní. Všetky znaky ich fyzickej prítomnosti sú preč. Som skoro pri filtri. Niekto zvnútra odomyká vchod nad nami. Vonku hádanie nepočuť. Šuchnutie na balkóne oproti. Stojím chrbtom. Chcem si čupnúť. Takto vidia rovno na moju hlavu. Niekto odomyká vchod nad nami. Pozerám dole na schody. Parkujúce auto. Môžu mieriť rovno na moju hlavu. Niekto odomyká vchod nad nami. Parkujúce auto. Okno nad nami vyzerá ako krvavé. Čo by som robila, keby bolo. Musím si uvedomiť, že vo svete existuje nebezpečenstvo. Mala by som si kúpiť slzný sprej. Existuje taký, čo vyzerá ako rúž. Môžu mieriť rovno na moju hlavu. Akí sú tí ľudia vlastne sebeckí. Andrej v rozhovore, ktorý som dnes počúvala. Teraz nie je čas ujsť zo Slovenska. Väčšina je na našej strane. To zlo existuje v omnoho menšom množstve ako podpora a porozumenie, ktoré je vlastne nič, keď si tvárou v tvár zlu a väčšina tam nie je.
Chvíľu som naspäť v izbe, ale chcem ísť znovu fajčiť. Skoro celú krabičku za necelý deň. Odomykám dvere. Všimnem si len, že na balkóne vedľa sa svieti. Inak sa rozprávam sama so sebou. Necítim k nemu nenávisť. Podľa mňa stačilo veľmi málo k tomu, aby to bolo inak. Keby tam náhodou v ten večer nešiel. Možno by niečo videl, alebo si niečo prečítal a trochu by to rozbilo jeho presvedčenie. Možno by tam o pár mesiacov sedel už s nami a bol by náš kamarát. Podľa mňa. Hodnotím ľudí podľa seba. To som povedala na terapii. Lúza. To hovorí môj brat. Karolína sa pozdvihla a má rada všetkých.