Autor: Kristián Lazarčík / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2023.
Eva Filová je slovenská filmová historička, teoretička a konceptuálna umelkyňa. Pôsobí ako pedagogička na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Okrem mnohých filmových recenzií a štúdií v odborných publikáciách je tiež autorkou knižnej publikácie Eros, sexus, gender v slovenskom filme, skúmajúcej princípy erotiky v slovenskom filme.
Na Vysokej škole múzických umení vediete medzi študentmi a študentkami veľmi obľúbené predmety Experimentálny film a Rodové štúdiá. Z vašich prednášok cítiť istú záľubu vo feministických a queer teóriách, ktoré študenti i študentky prijímajú s veľkou obľubou. Takisto sú obsahom mnohých vašich výtvarných diel. Čo pre vás osobne tieto témy znamenajú? Prečo je podľa vás dôležité venovať sa im vo výučbe?
Vyštudovala som dve umelecké vysoké školy, ktoré fungujú na princípe slobody, akceptácie inakosti. To je základ, ktorý ovplyvnil moje nastavenie, ľudia, ktorých som tam stretla, spoločné diskusie, aktivity. Ďalším dôležitým bodom bola spolupráca s feministickým združením Aspekt. Počas štúdia na VŠVU som sa dopracovávala k feminizmu skôr intuitívne. V ukotvení toho, kým som, čo robím a prečo tak robím, mi veľmi pomohla knižnica Aspektu, časopis Aspekt s pôvodnými a prekladovými štúdiami, stretnutia s feministickými spisovateľkami, filozofkami, ktoré vedú Centrum rodových štúdií na Univerzite Komenského, a s mnohými ďalšími inšpiratívnymi odborníkmi a odborníčkami. Feministický a rodový prístup v súčasnosti uplatňujem pri výskume alebo aj pri písaní obyčajnej filmovej recenzie. Myslím si, že je dôležité, aby si boli budúci filmári a filmárky vedomí toho, čo chcú komunikovať, a tým vplývať na verejnú mienku. Znie to možno nabubrene, ale je to tak.
Ako hlboko do histórie by sme museli zájsť, aby sme našli prvé zárodky kinematografie, ktorú možno považovať za queer?
Čo sa nikdy nedozvieme, je údaj, koľko nebinárnych ľudí pracovalo vo filmovom priemysle, na všetkých, nielen vedúcich a tvorivých pozíciách, aký mali vplyv, aký bol ich osud. Príbehy, ktoré naznačovali homosexuálny vzťah, nájdeme vo filmoch Iný ako ostatní (1919), Dievčatá v uniforme (1931) alebo Kráľovná Kristína (1933). V prvých dvoch príkladoch ide o temné príbehy s tragickým koncom, ktoré reflektujú stav nemeckej spoločnosti, šikanovanie, nevyjasnené samovraždy, strach z paragrafu 175 trestného zákonníka, ktorý kriminalizoval homosexualitu. Tretí príklad je hollywoodskym produktom, kde náznak lesbického vzťahu je skôr exotikou pre diváka.
Kedy sa tento prúd dostal aj do slovenských filmov?
V deväťdesiatkach vyrástla generácia, ktorá zmenila tvár slovenského filmu. Za prvý queer je považovaný film Vlada Adáska Hana a jej bratia (2000). Lenže málokto vie, že už v školskom poviedkovom filme 100 % čistá láska (1996) a práve v Adáskovej poviedke „Vášeň“ sa nachádza náš prvý filmový coming out. Filmy Roba Švedu Démoni (2007) a Anjeli (2012) alebo študentské filmy, ktoré vznikajú na filmovej fakulte, sú dôležitým krokom k zviditeľneniu a akceptácii inakosti, proste sa nemôžeme tváriť, že sa nás životy iných ľudí, ich trápenia, túžby, strachy, netýkajú.
Existovali v slovenskej kinematografii tendencie zobrazenia queer vzťahu už skôr?
Pred rokom 1989 slovenský queer film neexistoval a ani nemohol existovať. Za socíku sa isté skupiny obyvateľstva zneviditeľňovali, akoby neexistovali, týkalo sa to napríklad ľudí so zdravotným hendikepom, Rómov sa spoločnosť snažila „asimilovať“, ďalších prevychovať. Za najodvážnejší však považujem Jakubiskov film Vtáčkovia, siroty a blázni (1969), v ktorom je latentný vzťah dvoch mužov. Jedna scéna odkazuje na vykričanú štvrť Vydricu, kde v miestnom lokáli spolu tancujú muži a vlasatej kvetinovej mládeži je jedno, kto je muž a kto žena. Jakubisko dal do filmu toľko provokatívnych nápadov, akoby chcel naplno využiť posledné chvíle slobody pred nastávajúcimi normalizačnými reštrikciami.
Kinematografiu ktorej krajiny považujete za najodvážnejšiu?
Vzhľadom na desivé dianie v poľskej politike za odvážne považujem práve poľské filmy, napríklad Klérus, Volyň od Wojciecha Smarzowského či remake jeho staršieho filmu Svadba, ktoré sú nemilosrdným zrkadlom poľskej spoločnosti, cirkvi, homofóbie, antisemitizmu, korupcie a násilia, vracajú sa k tragickým historickým udalostiam, konfliktom, zlyhaniam. Len nedávno som videla iný poľský film Strachy v nás – o tom, aké je potrebné nerezignovať a vzoprieť sa voči homofóbii občiansky či umelecky. Je to ako u nás, najprv sa musí udiať strašná tragédia, aby to pohlo jednotlivcami a spoločnosťou.
V porovnaní so zahraničím je sex v slovenskom filme stále tabu. Sú naši filmári skúpi na zobrazovanie sexuálnych scén? Alebo sa ich skôr boja diváci? Alebo to viazne niekde úplne inde?
Pre časť Slovákov a Sloveniek sme konzervatívnou krajinou a tak by to podľa nich malo aj ostať. Je pokrytecké zaliezť pod perinu a tváriť sa, že sa pod ňou nič nedeje. Na druhej strane si treba priznať, že ak sú vo filme sexuálne scény – aj za socíku sa lákalo do kina na odhalený prsník –, tak zvyčajne len potvrdzujú rodové stereotypy, heteronormativitu, mýtus krásy a podobne. Ešte stále máme problém prijať fakt, že sexualita nekončí odrodenými deťmi a že ženy nie sú povinné rodiť a tváriť sa pritom šťastne. Je ľahšie viesť križiacku výpravu proti domnelým nepriateľom, takzvanej gender a LGBT ideológii alebo sexuálnej výchove, ako myslieť na blaho celého národa, každého jednotlivca bez ohľadu na farbu, rod a pohlavie, na zlepšenie sociálneho systému, na dôstojnú starobu. Tam to viazne, v nás to viazne, musíme chcieť veci zmeniť.
Ktorý zo slovenských filmov, ktoré vznikli za posledné roky, považujete za najodvážnejší?
Milo ma prekvapil nový film Mariany Čengel Solčanskej Slúžka. Panský dom sa dá chápať ako skratka pre niečo väčšie, napríklad štát, a neviditeľné služobníctvo, lebo išlo o to, aby boli vždy po ruke a zároveň neprekážali, môžeme vnímať ako neviditeľné menšiny, ktorých životy sú väčšine ľahostajné. Napadla mi ešte jedna paralela. Kým Karol Plicka vo filme Zem spieva prešiel z veľkomesta na vidiek, aby zaznamenal bohabojný slovenský ľud pri práci a pri oddychu – išlo hlavne o deti, ženy, starcov a stareny, lebo muži odišli za prácou do sveta –, tak Slúžka prišla s rodovým obratom a modelovou situáciou, v ktorej tie bohabojné ženy z ľudu prichádzajú z vidieka do veľkomesta, kde ich čakajú rôzne osudy, aj nešťastie, ale aj nové skúsenosti. A keď sa tie ženy vrátia späť domov, môžu mať šancu niečo zmeniť, žiť iný život. To otvára celkom nové možnosti vnímania slovenského vidieka, ktorý sa dodnes prezentuje cez valašky, krpce a fujary. Trvalo nám 90 rokov, kým bol niekto schopný pozrieť sa na tieto veci z opačnej strany. A samozrejme je tu ešte ďalší bonus, Slúžka otvorila tému lásky dvoch žien, čo nám tiež pekne dlho trvalo.
Prečo je podľa vás vo filme – artovom, ale i v tom mainstreamovom – dôležitá prezentácia queer tém?
Každý nový poznatok prehlbuje poznatky predchádzajúce. Ak to neprijmem, som hlupaňa. Preto je dôležité hovoriť o duševnom zdraví, o vyhorení, preto je dôležitý coming out verejne známych ľudí, aby každý, aj ten, kto má z neznámeho strach, videl, že nie je tým neznámym ohrozený. Zároveň je dôležité nezotrvať v stereotypných modeloch a prinášať postavy a príbehy, ktoré prehlbujú naše poznanie. Je našou otrasnou vizitkou, že verejnoprávna televízia ešte nedospela tam, kam Česká televízia, ktorá prostredníctvom dokumentov a televíznych cyklov systematicky mapuje najrôznejšie aspekty života nebinárnych a transrodových ľudí, a tým otvára oči aj bežnému divákovi. Na jeseň 2022 som napríklad videla cyklus V jiném těle. Okrem toho na webe ČT edu pod heslom Queer sú dostupné videá a metodické listy pre školy. To je obrovský pokrok.
Aký bol váš prvý stret s queerness?
Iniciačné stretnutie s queerness sa mi udialo počas workshopu v Barcelone v roku 1994, keď miestny Katalánec s nami povymetal niekoľko gejských barov a diskoték v povestnej štvrti „Gayxample“. Bolo to bláznivé aj objavné. Dám aj iný príklad. V roku 2001, keď som pracovala v grafickom dizajne, ma kamarátka, výtvarníčka Anča Daučíková oslovila, či by som nevymyslela logo pre novozaloženú Iniciatívu Inakosť. Navrhla som, dnes už ale logo vyzerá inak. O rok prišla s ďalšou výzvou. Vďaka získanému grantu zakladala v Istropolise Qarchív, taký kultúrny a spoločenský priestor pre „teplú“ komunitu. Dostala som za úlohu navrhnúť layout pre rovnomenný časopis, niekoľko čísiel som aj zalamovala, do Q-éčka som chodila na akcie a na filmy, tam som prišla do kontaktu s úžasnými ľuďmi.
Ktorý film s queer tematikou je vaším celkovo najobľúbenejším?
Ak by som mala vybrať jeden, tak je to Hana a jej bratia. Je veľká škoda, že v čase vzniku ho len málokto pochopil, ten film si zaslúžil byť kultový. Vyčítaná mu bola chaotickosť, náhodilosť, nezrozumiteľnosť, amaterizmus a čo ja viem čo ešte, ale nikto nenapísal, že ide o comingoutový film, že to, čo hlavná postava Martin prežíva, vnútorný exil, zmätenie, hľadanie podobnosti, vzoru, je stav pred coming outom. Okrem toho je tam úžasná hra s grotesknosťou, prepiatou štylizáciou, kabaretnosťou. Hanu som pred pár rokmi uvádzala počas Filmového festivalu inakosti v Kine Lumière a nedávno na festivale 4 živly – čuduj sa svete, diváci sa výborne bavili, spievali si, odchádzali z kina v povznesenej nálade – takže ten film funguje, ibaže predbehol dobu. Lenže Adásek sa po neúspechu filmu vyparil. Škoda každého talentu!