Autor: Kristián Lazarčík / FOTO: Continental Film – Igor Stančík, Tina Botková
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2023.
Kým v zahraničnej kinematografii a seriálovej tvorbe sa už niekoľko rokov tešíme adekvátnemu a nedehonestujúcemu zobrazeniu queer vzťahov, na Slovensko tento „nevídaný“ fenomén, a ešte aj vo vysoko rozpočtovom šate, prichádza až v roku 2023. V časoch, ktoré máme momentálne za sebou, je to samozrejme viac než vítané.
Historická dráma Slúžka známej slovenskej režisérky Mariany Čengel Solčanskej vychádza z ústredného motívu rovnomennej literárnej predlohy Hany Lasicovej, ktorá sa spolu s režisérkou podieľala aj na tvorbe scenáru. Slúžka je príbehom Anky (Dana Droppová), pätnásťročného dievčaťa, ktoré nevlastný otec posiela do Prahy k vysokopostavenému rakúsko-uhorskému úradníkovi (Karel Dobrý). Tam, v jeho honosnej vile, kde žije spolu so svojou manželkou (Zuzana Mauréry), dcérou Resi (Radka Caldová) a dvoma mladšími synmi, sa má Anka zamestnať ako slúžka.
Snímka zachováva historickú kultúrno-politickú vernosť a začína sa odohrávať v roku 1912. V tom čase vládne všadeprítomný patriarchát, na prvom mieste je muž, žena je iba na vydaj. Paradoxne, sú to práve ženy, ktoré sú v tomto filme v popredí, zatiaľ čo muži vo väčšine prípadov zastávajú skôr pozíciu akejsi kulisy, slúžiacu na dokreslenie dobovej problematiky muža ako vedúcej osobnosti, respektíve vystupujú skôr ako záporné postavy.
Dôraz je kladený predovšetkým na ústrednú poeticko-baladickú líniu vzťahu medzi slúžkou Ankou a panským dievčaťom Resi, na pozadí ktorej sa odohráva postupný rozpad monarchie. Medzi ženami spočiatku vládne nevraživosť: Resi rozsýpa omrvinky po zemi, ktoré Anka zametá, Anka pevne zaväzuje Resin korzet, až takmer nedokáže ani dýchať. Resi dokonca donúti Anku, aby sa pred ňou vyzliekla donaha po tom, ako ju obviní, že jej ukradla brošňu. Vzájomné nesympatie sú tak už od počiatku poznamenané akousi latentnou dávkou erotiky. Obe ženy postupne spojil bezvýchodiskový pocit zbytočnosti a prázdnoty, bez možnosti sa v pretrvávajúcich časoch skutočne realizovať. Ich vzťah sa tak začína obrusovať, zjemňovať. Prehlbuje sa od prvotných sympatií k prejavom nehy až k zamilovaniu a úprimnej láske.
Príbeh ústrednej dvojice ruka v ruke dokresľujú vedľajšie charaktery služobníctva. Zatrpknutá slúžka Kristína (Aňa Geislerová), ktorá Ankino a Resino tajomstvo tuší a neodsudzuje, či na pohľad zbehlá a cynická Líza (Vica Kerekes), ktorá sa postupom času odhaľuje ako naivný rojko, túžiaci po láske s panským mužom. Táto línia je v príbeh sprítomnená okrem Lízinho čítania romantických knižiek aj sexuálnym vzťahom s nemeckým úradníkom, pánom domu. Do príbehu zároveň vstupujú ďalšie dve hybné sily – najskôr vhodný adept pre manželský zväzok s Resi, jej nový manžel a otec ich budúcich potomkov, a zanedlho potom aj vojna.
Málokedy je možné vidieť ohľadom blížiacej sa a pretrvávajúcej vojny také nadšené ohlasy filmových charakterov, ako napríklad v scéne, kde už tehotná Resi s Ankou radostne skáču na posteli, držiac sa za ruky. Tešia sa však iba tomu, že Resin manžel konečne odchádza na front, čo pre ne na určitý čas predstavuje pokojné spolužitie vo dvojici, keď môžu snívať o spoločnej budúcnosti a dokonca ju aj plánovať. Iba ony dve a dieťa. Tieto ich úvahy tak môžeme vnímať ako paralelu na súčasné queer partnerstvá a osvojovanie si detí ako síce krásny, no v oboch prípadoch vplyvom neprajnej spoločnosti nenaplniteľný ideál.
Hoci Solčanská s Lasicovou do popredia stavajú silné ženy a mužov vykresľujú skôr ako tvrdých násilníkov, využívajúcich ženu iba pre vlastné sexuálne uspokojenie, nerobia to úplne stereotypne a ani z čistej zatrpknutosti voči tomuto pohlaviu. Výnimky sa totiž vo filme nájdu aj medzi mužmi. Napríklad v postave verného sluhu či záhradníka Štefana. Síce by sme od Štefana spočiatku mohli očakávať nekalé úmysly kvôli jeho nepatričným narážkam, ktorými zahlcuje Anku, no nakoniec je to práve ona, ktorá Štefana „použije“ pre svoj výskum v oblasti sexu, ktorým ju Resi poverí. Štefan by tak na základe tejto scény mohol získať úsmevný prívlastok „päťsekundový“.
V Slúžke možno tiež badať väčší posun a odvahu v zobrazení nahoty a sexu, než sme mohli v slovenskej kinematografii vidieť doteraz. A nielen toho heterosexuálneho, ale i homosexuálneho. Kým sexuálna scéna medzi Lízou a rakúsko-uhorským úradníkom je zobrazená explicitne a zversky, sex Resi a Anky je podľa vzoru francúzskeho Portrétu ženy v plameňoch subtílne naznačený a zahalený zatmievačkou, ako výraz úcty voči momentu nežnosti a intimity medzi dvoma hrdinkami, ktorej súčasťou by nemal byť ani divák. To, že tak Solčanská naozaj nerobí iba z osobnej chúlostivosti voči zobrazeniu erotickej blízkosti medzi dvoma ženami a netabuizuje ju, môžeme vidieť vtedy, keď sa Líza Anke v posteli laškovne prihovára, obchytáva jej nahý prsník a vyznáva sa zo svojich citov k úradníkovi. Režisérkino rozhodnutie zvoliť náznakový prístup, nezobrazovať lesbický sex do detailu a nefetišizovať ním tak jeho aktérky – ako ich fetišizoval Kechicheho Život Adéle – sa javí ako citlivé a prezieravé.
Odhalenie lesbického romantického vzťahu Resinou matkou však prichádza akosi neopodstatnene. Pôsobí ako z vôle autora, najmä po tom, ako v niekoľkých scénach, kde sa Resi a Anka bez okolkov zbližujú po izbách pražskej vily, bez väčšej snahy sa skrývať či zatajovať napriek hroziacemu odhaleniu, to zrazu príde len tak sčista-jasna. Prečo teda neboli v osudovej scéne dvere zamknuté, alebo prečo napríklad k odhaleniu nedošlo už oveľa skôr, zostáva pre diváka záhadou.
Na škodu je tiež rozpačito pôsobiaci záver. Scénu, v ktorej záhradník Štefan odchádza späť na front a odmieta Ankinu šatku, síce možno chápať ako jeho charakterový posun, keď idú vplyvom vojnovej hrôzy jeho počiatočné žartíky bokom, ale trochu samoúčelne pôsobí nasledujúci moment, keď jej do ruky vtisne obrázok so Štefánikovou podobizňou. Akcentovaniu Štefánika sa vo filme síce dá porozumieť ako snahe uzavrieť príbeh do pomyselného dejového rámca, no vyvstáva otázka ohľadom jeho miery, potrebnosti a najmä želanej funkčnosti. Rozpačitosť podtrháva aj záverečné a chabo odôvodnené rozhodnutie panskej rodiny vzdať sa Resinej dcéry, no najmä reakcia samotnej Resi, ktorá zrazu absolútne rezignuje na svoj vzťah a predošlé plány s Ankou, bez akejkoľvek snahy sa ich vôbec aspoň pokúsiť uskutočniť. Zanecháva tak zvláštny, vyprázdnený a neukončený pocit ohľadom ich lásky, a teda aj pokrivkávajúceho, pokiaľ nie absentujúceho momentu katarzie.
Referencie so Slúžkinou komornosťou a citlivou kresbou lesbického vzťahu možno nachádzať v už spomínanej romantickej melodráme Portrét ženy v plameňoch režisérky Céline Sciamma. Z pohľadu mocenských vzťahov medzi vysokopostavenou ženou panskej rodiny a postavy na pomedzí služobnej a vernej spoločníčky by sme istú príbuznosť našli napríklad aj v Lanthimosovej Favoritke.
Film Slúžka tak možno v rámci súčasnej slovenskej kinematografie vnímať ako veľmi dobré znamenie a svietiaci maják. Queer postava v ňom nepodlieha zosmiešňujúcim, presexualizovaným či inak znevažujúcim vplyvom male gaze. Má silný presah do súčasnej slovenskej society, kde stále prevláda rodová stereotypizácia, nerovnosť či diskriminácia. Je poňatá so subjektívnou autorskou jemnosťou a dôveryhodne vykresľuje vnímanie vonkajšieho, ale i vnútorného sveta jedného mladého queer človeka.
