Autor: Andrej Kuruc / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2022.
Radoslav Batora alias Radostar moderuje Tepláreň kabaret od jeho začiatkov v roku 2017 a užíva si každý jeden. Porozprávali sme sa s ním o tom, ako sa dostal k moderovaniu, ale aj ako ho zasiahol teroristický útok pred Teplárňou.
Ako vznikol tvoj pseudonym Radostar?
Na hodinách anglického jazyka sme si mali dať anglické meno. Pre Tomášov a Kataríny to bolo jednoduché, pre mňa to zložitejšie, takže nakoniec mi prischlo Rejdou a ako priezvisko som mal Star, tak som bol Rejdou Star. Aj na základnej vojenskej službe som bol Rejdou. Neskôr sa to poslovenčilo na Radostar. Dokonca aj Radoslav, keď sa napíše škrabopisne, tak sa dá prečítať ako Radostar.
Kedy si sa prvýkrát ocitol v Teplárni, ako si sa s ňou spojil?
Je to asi päť rokov dozadu. V decembri pred piatimi rokmi sa konal prvý kabaret. Vtedy ma Roman Samotný oslovil, či by som ho moderoval, a ja som súhlasil. Roman si ma vyhliadol počas Lotos Cupu. Ale moderoval som už akcie rôzneho druhu už dávnejšie predtým. Začalo to na Bojnickom zámku, keď som tam ochotníčil a hral počas Festivalu duchov a strašidiel a iných akcií. Mám rád moderovanie. Najprv to bol boj zo strachom, čo je silná emócia, ktorá ma ovláda, a sú rôzne formy, ako sa strachu postaviť. Je vtipné, že veľa ľudí rozprávanie na verejnosti berie ako jeden z najväčších strachov. Vedie v rebríčku dokonca aj pred smrťou. Mne to teraz už pripadá prirodzené, mal som dobrú spätnú väzbu od publika. Baví ma to stále.
Aký bol prvý Tepláreň kabaret?
Bol som trošku neistý, nevedel som, akým spôsobom to mám uchopiť, ale nakoniec som zostal sám sebou a všetko vypálilo dobre. Veci, ktoré som si krvopotne pripravoval predtým, aby som bol vtipný, veselý, príjemný, aby ľudia boli v dobrej nálade, som ani nemusel použiť. Všetko vyplynulo zo situačného humoru, ktorý vždy vnášam do moderovania, aby sa diváci a diváčky naladili.
Koľko už bolo vydaní?
V priebehu roka ich robíme asi 10, čiže niečo okolo päťdesiatky.
Aký účinkujúci a účinkujúce vystupujú v kabarete?
Je to pestrá skupina nádherných ľudí, bez ohľadu na to, akú majú sexuálnu orientáciu alebo ako sa cítia, či akou farbou žiaria. Charakteristická črta účinkujúcich je, že sa chcú podeliť o niečo, čo majú v sebe. Často nemajú inú možnosť, alebo nemajú odvahu ísť na inú platformu, iné miesto, kde by mohli prezentovať svoj talent, svoje nadanie. Najpestrejšie hviezdy sú práve na Tepláreň Kabarete.
A čo sa týka návštevníctva?
Ak je niečo pestrejšie ako naši performeri, tak sú to naši návštevníci a návštevníčky. Často je prítomná fanúšikovská základňa niekoho, kto práve vystupuje. Vždy sú všetci spokojní a všetci majú spoločné to, že sú veľmi podporní a podporné. Podporujú každého na javisku, nikdy sa nestretneme s tým, že aj keď to nevyjde na 100 %, tak by účinkujúci či účinkujúca nejakým spôsobom bol/a odsúdený/odsúdená, alebo že by im dal niekto najavo, nech prestanú. Je to naopak, čo je krásne, a som rád, že mnohí z nich sa vracajú pozrieť sa zakaždým. A vždy si hovoríme, že už to nemôže byť lepšie, keď skončí posledný účinkujúci a máme klaňačku. Lúčime sa s publikom a rozprávam sa s Romanom alebo účinkujúcimi, ktorí sa objavujú častejšie, že dnes to bol úplný highlight, náš peak – ďalší mesiac je to však zase lepšie. Je to vďaka publiku, je to úžasná nepriama úmera, ktorá stúpa a stúpa, bez ohľadu na to, kto vystupuje. Publikum si užíva každé jedno číslo, každú jednu atmosféru.
Pred tým, ako sa stal teroristický útok na LGBTI+ ľudí, bola podľa teba Tepláreň bezpečným miestom?
Ja som zašiel do Teplárne aj mimo kabaretu a vždy som sa tam cítil dobre a príjemne, vždy tam bola možnosť porozprávať sa s niekým, či už za barom, alebo som prišiel na drink, bolo to skvelé miesto, kam zájsť.
Musel to byť pre teba šok, keď si sa dozvedel, čo sa stalo. Ako si sa cítil?
Večer 12. októbra som dostával správy, či som v poriadku, kde som. Postupne mi dochádzalo, čo sa stalo. Bol som paralyzovaný, v šoku, nevedel som si to vysvetliť, nechcel som si to pripustiť. Nevedel som, koho mám osloviť, chcel som získať viac informácií, skôr mi len prichádzali správy do mobilu, ktoré aktualizovali situáciu. Na druhý deň ráno ma to zasiahlo oveľa viac, keď už som bol konfrontovaný ľuďmi, ktorí sa ma pýtali, ako sa mám a už bolo jasnejšie, čo sa stalo. Vždy som sa rozplakal, keď ma niekto nejakým spôsobom oslovil, a spýtal sa, či som v pohode. Bol som v práci a musel som pod chvíľou odbiehať do prázdnej miestnosti a tam sa trošku vyplakať. Dlho to vo mne doznieva a trápi ma to stále. Nie je to niečo, čo dokážem úplne vytesniť, ten smútok alebo skľúčená emócia spojená s myšlienkou na to, čo sa stalo, vo mne bude navždy.
Ako si spomínaš na Matúša a Juraja?
Poznali sme sa, vedeli sme o sebe, navzájom sme sa aj trošku podpichovali, aj veľmi obdivovali. Boli to veľmi nádherní ľudia, nezaslúžili si predčasný koniec. Boli úplne skvelý.
Ako si vnímal spomienkové akcie po vraždách?
Zúčastňoval som sa ich pravidelne, emócie mnou otriasali. Vždy som sa tam vydal sám, nech nikoho neobťažujem tým, že sa musím niekde skryť a utierať si oči. Nakoniec sa vždy okolo mňa utvorila skupinka známych, presúval som sa medzi nimi, čo mi pomáhalo získavať nádej, aby som nebol celkom zúfalý. Všetkým, ktorí prišli, veľmi pekne ďakujem, že si uctili Juraja s Matúšom, aj za to, že nezostali ticho.
Určite si sa bál aj o Romana.
Stretnutie s Romanom bolo veľmi ťažké, nenachádzal som slová, veľmi som plakal a posunkami som mu naznačoval, že neviem, čo mám urobiť, povedať, a že dúfam, že je v poriadku. Našťastie teraz sa už rozprávame, neprepuknem v plač, môžeme organizovať ďalšie veci, ďalšie malinké projekty.
Myslíš, že sa po tom, čo sa stalo, niečo zmení v našej spoločnosti?
Viem, že mnohé skupiny reagovali pozitívne, prišla veľká podpora. Paradoxne niekomu sa zdá tá téma až príliš premieľaná teraz. Ja budem samozrejme vždy veriť, že všetko bude nakoniec dobré a ak to aj chvíľu nie je dobré, ešte nie je koniec. Som optimista, verím, že raz to bude všetko v poriadku a že raz si budú ľudia vážiť jeden druhého, hoci všeobecný stav spoločnosti a sveta ma momentálne privádza k tomu, že sa mýlim, čo sa týka môjho tvrdenia. Len ja chcem veriť v lepšie dni a budem veriť v lepšie dni.
Sme niekoľko hodín pred posledným Kabaretom v Teplárni, aké sú tvoje pocity?
Moje pocity sú zmiešané, s otáznikom. Veľmi sa teším na dnešný večer. Nehovorím, že je to posledný kabaret, možno na tom konkrétnom mieste áno. Kabaret a Tepláreň tu budú navždy. Určite navždy.