Autor: Andrej Kuruc / Foto: Jakub Kováč, Literárna bašta
Michal Tallo, queer básnik, s ktorým sme sa už v Magazíne QYS v minulosti zhovárali, vydal nedávno novú básnickú zbierku Kniha tmy. Hovorí v nej o zle, radikalizácii a extrémizme, ktoré nás čoraz viac obklopujú. Ale ostáva verný aj opisu svojich vzťahov s mužmi.
Čo ťa inšpirovalo k názvu Kniha tmy?
Pri tvorbe názvu pre mňa bola dôležitá magická rovina knihy, istá rituálnosť. V tomto prípade som od počiatku plánoval vytvoriť zbierku, ktorá by nemala štandardný formát. Skôr než o klasický knižný formát ide o dokumenty, ktoré možno čítať ako nájdený pozostatok dokumentácie stratenej civilizácie záhadných bytostí – ľudí a neľudí –, ale zároveň aj akési zaklínadlá na magické rituály. Názov je honosný a veľkolepý, priznane pracuje s pátosom. Moje predchádzajúce knižky mali ťažšie rozkódovateľné názvy. Tentokrát som sa rozhodol ísť opačnou cestou a dať knihe titul, ktorý evokuje možno až akúsi rozprávkovú knihu zaklínadiel. Pomenovanie tiež jasne hovorí, o čom kniha je. Pri jej písaní som sa od skúmania vnútorného sveta posunul k uvažovaniu o svete ako takom – hoci vnútorná rovina s tým samozrejme stále súvisí. Vzhľadom na svoje hlboké znepokojenie zo všetkého, čo sa okolo nás deje, smerovania sveta a radikalizácie spoločnosti, som sa rozhodol zaoberať zlom. Tma ho reprezentuje, zároveň je však viacvýznamová a vie byť tiež priestorom akéhosi upokojenia. Táto rovina je pre mňa dôležitá rovnako. V knihe často skúmam city a lásku, tento raz však v rovine absolútne toxických emócií, na základe ktorých sme schopní konať tak, ako je neakceptovateľné. Čoraz častejšie si to ospravedlňujeme čímsi „vyšším“: emóciou, citom, väčším iluzórnym dobrom.
Zbierka je pomerne rozsiahla, ako dlho si ju písal?
Vznikala dlho. Pracoval som na nej päť rokov. Proces písania začal ešte v priebehu záverečných prác na predchádzajúcej knihe. Od samého počiatku, teda už od prvých textov, sa mi začal jasne formovať koncept, ako aj tematický okruh, ktorému sa chcem venovať. Približne dva až tri roky trvalo samotné písanie básní, nasledujúce roky som venoval práci na formáte knihy a koncepte ako takom. Tým, že nejde o konvenčnú knihu – je to zbierka rôznych zošitov, kartičiek či listov uložených v škatuľke – pre mňa bolo dôležité, aby tento formát nefungoval iba ako kozmetické okrášlenie, ale aby mal aj vnútorný význam. Dlhú dobu som preto trávil dolaďovaním, snahou čítať básne z rôznych strán a v rôznom poradí. Chcel som si byť istý, že koncept naozaj funguje. Potreboval som pripraviť „nájdené dokumenty“, pri ktorých musí čitateľ alebo čitateľka vynaložiť istú nadprácu, aktívne prispieť vlastným vkladom nad rámec bežného čítania od prvej strany po poslednú. Ide teda o detektívnu prácu, človek, ktorý knihu dostane do ruky, si sám skladá obraz toho, čo sa stalo. Poradie a perspektívy si volí sám.
Keď som si knihu otvoril, nevedel som, odkiaľ začať, tak som išiel od najmenšieho zošitka na začiatku.
Veľa ľudí sa z akéhosi rešpektu k formátu klasickej knihy bojí do nej vstúpiť, predpokladajú, že existuje poradie, naznačené uložením v krabičke, alebo sa boja, že sa im kartičky a jednotlivé časti pomiešajú. Správne poradie však neexistuje. Preto v nej ani nie je obsah, ktorý by mohli použiť ako návod. Chcem, aby k čítaniu každý pristupoval intuitívne, pocitovo. Aby si svoj kľúč zvolil každý sám a tak sa dopracoval k výsledným dojmom vlastnou cestou. Ak sa mu pri tom dokumenty pomiešajú, nie je to problém. Naopak.
Aké témy v tejto knihe-neknihe nájdeme?
Časť knihy, ktorá je v škatuľke umiestnená navrchu, sa volá Zrod. Má formu fiktívnej náboženskej knihy, akejsi mytológie, svätého textu sekty či náboženstva, ktoré sa ňou riadi. Je rozprávaná priamo z pozície vyššej moci. Práve v tejto časti klimatická kríza rezonuje asi najsilnejšie, prítomná je však naprieč celou knihou. V dnešnej dobe sa jej ako autor nemám ako vyhnúť. Vzhľadom na to, že jej následky pociťujeme doslova každý deň čoraz intenzívnejšie, je nemožné o nej nepísať a neuvažovať. Nie je to však jediná téma knihy. Veľkou témou našej doby je tiež to, ako dezinformácie ovplyvňujú verejnú mienku a spoločnosť. V textoch skúmam, akými postupmi operujú tie najhoršie sily okolo nás, či už hovoríme o extrémistických politikoch a političkách, ultrakonzervatívnych ideológiách alebo rôznych šíriteľoch a šíriteľkách dezinformácií. Veľmi často si môžeme všimnúť, ako sa tieto subjekty až obsesívne zastrešujú morálkou, vyšším dobrom, návratom k tradíciám, k akejsi ilúzii lepšej, odchádzajúcej doby, ktorá pre nich predstavuje čistotu, ideál. Práve týmito zdanlivo krásnymi a dobrými vecami, ktoré v mene lásky, dobra a stability vyzdvihujú, sú potom však schopní ospravedlniť absolútne monštruózne veci. V knihe sa to snažím skúmať z rôznych pohľadov. Zaujíma ma priamo optika ideologičiek a ideológov, ktorí dobre vedia, čo robia, ale aj pohľad ich obetí – ľudí zasiahnutých a zmanipulovaných, ktorí pod ich vplyvom úprimne veria, že to, čo konajú a hlásajú, predstavuje dobro. Pod zámienkou ideológie sú tak schopní zraniť, zabiť alebo zničiť bytosť, ktorá je od nich odlišná. Zámerne som sa však nesnažil explicitne písať o reáliách z našej súčasnosti. Zvolil som si teda prácu s mýtom a fiktívnou alternatívou sveta, ktorá však ten náš v mnohom pripomína.
Dotýka sa to aj queer tém?
Áno, samozrejme. Ako queer ľudia sme s týmito problémami veľmi intenzívne spätí; veľmi často sme jednou z hlavných obetí a fackovacích panákov ideologických machinácií, sme tými, ktorí sú v mene tradície a čistoty odsúvaní na okraj. V prípade niektorých extrémnejších spoločností napokon i legálne zabíjaní a vyhladzovaní. Objektívne sa to však dlhodobo zhoršuje aj u nás. Rétorika sa vyhrocuje a veci, ktoré nebolo akceptovateľné hovoriť nahlas, odrazu akceptovateľné sú – dokonca sa stali mainstreamovou rétorikou. Je to obrovský problém. Napriek tomu, paradoxne, ľudia, ktorí tieto veci hlásajú, neustále vykrikujú, že ich sloboda prejavu je obmedzovaná alebo že sú utláčaní. Z pozície queer človeka vnímam tieto veci citlivejšie a, žiaľ, bolestivejšie, osobnejšie. Nie je to však len o mieste queer človeka v spoločnosti. Akýkoľvek útok voči menšinám je vo svojej podstate útokom voči všetkým ľuďom.
Aké sú zatiaľ na knihu ohlasy?
Knižka vyšla len pár týždňov dozadu. Ohlasy mám preto zatiaľ iba z prvej ruky a zo sledovania sociálnych sietí. Klasické recenzie ešte nevyšli, viem však už o niekoľkých, ktoré by mali byť publikované v dohľadnom čase. Ohlasy, ktoré sa ku mne dostali, sú však príjemné. Potešilo ma tiež zistenie – pre mňa prekvapivé –, že vydať netradičný knižný formát, v tomto prípade škatuľku, so sebou nesie tiež oslovenie nového publika, ktoré po súčasnej poézii možno bežne nesiaha. Akoby v nás ostávala istá detská zvedavosť, túžba zatriasť škatuľkou a odhaliť, čo je vnútri. Je pre mňa veľmi prínosné sledovať, ako knihu vnímajú čitatelia a čitateľky, ktorí a ktoré poéziu bežne nečítajú. Často je to úplne odlišná optika.
S kým si na vydaní spolupracoval?
Grafickú podobu pripravili Aurélia Gárová a Tereza Maco, ktoré považujem za jedny z najoriginálnejších súčasných knižných grafičiek. Celkový vizuál sme vymýšľali spoločne a s výsledkom som mimoriadne spokojný. Hoci to môže znieť povrchne, kvalitná grafická úprava knihy je pri oslovovaní nových čitateľov a čitateliek mimoriadne dôležitá. Dobre vyzerajúce knihy sa vždy skôr dostanú k ľuďom. A naopak – ani najgeniálnejší rukopis si nenájde cestu k ľuďom, ak ich už na prvý pohľad odrádza jeho vizuálna podoba. Som zástancom názoru, že na knižnom dizajne si treba dať záležať.
Pod hlavičkou akého vydavateľstva kniha vyšla?
Knihu tmy vydala Literárna bašta. Bola to moja prvý spolupráca s týmto banskobystrickým vydavateľstvom. Predchádzajúce knihy vyšli vo vydavateľstve Vlna/Drewo a srd. Literárna bašta je pomerne mladé vydavateľstvo, funguje ešte len niekoľko rokov. Od úplného začiatku sa v ňom však aktívne sústredia na ľudskoprávne, klimatické a queer témy. Z beletrie vydávajú pestrú zmes progresívnych mien prevažne svetovej literatúry. Vydavateľstvo vedie Slavo Sochor a je priam nevídané, ako iniciatívne a poctivo sa o knižky stará, akú energiu im venuje nielen počas príprav, ale aj po vydaní, keď ide o to, dostať ich k čitateľom a čitateľkám. Literárna bašta je vydavateľstvom mladých nadšených ľudí. S netradičným formátom mojej novej knihy bolo, samozrejme, spojené množstvo problémov – v porovnaní s bežnými knihami si vyžadovala oveľa viac práce, energie a finančných prostriedkov. Časť z nich nám našťastie pokryl Fond na podporu umenia. Neviem si však predstaviť, že by som takýto zložitý projekt dokázal zrealizovať v inom vydavateľstve. No bašta mi to umožnila a výsledok i samotný proces práce na knihe predčili všetky moje očakávania.(V rovnakom vydavateľstve vyšlo napríklad aj leporelo pre deti Oteckovia, mamičky, deti, psy a mačičky, pozn. red.)
V súčasnosti sa venuješ aj prekladu známeho britského queer básnika. Prezradil by si nám o tom trošku viac?
Preklad prvých dvoch zbierok Andrewa McMillana je už hotový, v týchto dňoch sa kniha začína zalamovať. McMillan je asi najväčšia hviezda mladej britskej poézie. Za svoju tvorbu získal množstvo cien. Na konte má zatiaľ tri knižky, posledná z nich vyšla pred pár mesiacmi. Za prečítanie stoja všetky tri, ja som do slovenčiny preložil prvé dve – Telo a Čas hier. Ako súborný zväzok vyjdú v Literárnej bašte. Domnievam sa, že ide o čitateľsky prístupné písanie práve aj pre ľudí, ktorí bežne neprichádzajú do kontaktu s jazykom súčasnej poézie. Používa postmileniálsky jazyk, výrazne ovplyvnený sociálnymi sieťami a akousi četovou rétorikou. Špecifický voľný a veľmi pútavý jazykový prúd, zdanlivo oprostený od výraznejších umeleckých prostriedkov. Zároveň však úderný a drásavý; prístupný, nie však na úkor literárnej hodnoty. Zaoberá sa témami, ktoré sú kľúčové najmä – no nielen – pre mladých queer ľudí. Či už ide o vzťah ku svojmu telu v priebehu dospievania, obriezku, rednutie vlasov alebo anonymný sex, často sú to témy, o ktorých neradi hovoríme nahlas. Jeho poézia je taká špecificky intímna, až je niekedy nepríjemné ju čítať; práve z toho však plynie umelecké napätie. Verím, že pôjde o obohacujúci príspevok pre slovenské čitateľstvo.
Aké sú tvoje ďalšie plány?
Momentálne si dávam príjemnú tvorivú pauzu. Od začiatku pandémie takmer nepíšem, no zatiaľ mi to nevadí. Píšem iba vtedy, keď je to nevyhnutné. Preklad a redigovanie cudzích textov mi potrebu vlastného písania čiastočne nahrádzajú. Predpokladám, že ďalšia knižka, ktorú dokončím, bude próza. Roky som mal rozpísanú zbierku poviedok, hotových bolo asi sto strán. Potom som prišiel o všetky nezálohované dáta a takmer celý jej rukopis. S poéziou máme od seba navzájom prestávku. V súčasnosti je mojou prioritou prežiť a nezblázniť sa. Prestávka od písania súvisí aj s faktom, že od 24. februára neviem nájsť kľúč, ako pristupovať k svetu a tvorbe. Akékoľvek písanie sa mi teraz zdá bezvýznamné a malicherné. Prebúdza vo mne pocity viny: pocity čohosi neprístojného, pocit, že my, ktorí a ktoré ešte stále žijeme v relatívnom bezpečí, by sme mali publikačný priestor prenechať skôr hlasu ľudí, ktorých sa situácia dotýka priamejšie. Zdá sa mi, že ak by som sa k aktuálnej situácii chcel vztiahnuť písaním, nebolo by to úprimné – pocity, ktorými sa zaoberám, mi v porovnaní s utrpením ľudí na Ukrajine nepripadajú dôležité. Možno sa mi to však časom podarí pretransformovať do niečoho produktívneho. Kedysi som niekde čítal výrok: raz o tom napíšem, ale najprv to musím prežiť. Aj túto dobu možno budeme vedieť spracovať až s odstupom, keď najhoršie pominie. Dúfajme, že to bude čo najskôr.