Autorka textu: Dominika Chrastová / Foto: súkromný archív
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2019.
Agnes Loveckú poznajú ľudia najmä ako hudobníčku skupiny Živé kvety. No okrem toho je aj vinárka, partnerka a v neposlednom rade matka. Cestu za rodičovstvom bližšie opísala počas PRIDE týždňa v diskusii Dve mamy a dvaja otcovia a teraz v rozhovore pre magazín QYS.
Žijete s partnerkou, s ktorou vychovávate dve deti. Aká bola vaša cesta za rodičovstvom? Koľko trval celý proces hľadania možností a vybavovania?
Mám šťastie a so svojou partnerkou sme sa zhodli v tom, že chceme mať deti, že spolu chceme založiť rodinu. Veľa našich kamarátok z homosexuálnej komunity deti nechcú z rôznych dôvodov. Mnohé sa boja priviesť deti do našej spoločnosti z obavy, že budú stigmatizovane tým, v akej rodine žijú. Vlastne tej obave aj rozumiem, ale s partnerkou veríme, že treba konať podľa vlastného presvedčenia, a tak sme od začiatku rozmýšľali, ako by sa to dalo zrealizovať. Dlho sme zvažovali, akým spôsobom sa do toho procesu pustiť, tá mentálna príprava bola nekonečná. Veľa sme čítali, rozprávali sa a radili s ľuďmi, ktorí niečo podobné podstúpili, aj keď nájsť takých ľudí bolo zo začiatku priam nemožné.
Našou prioritou bolo riešiť to legálnou cestou. Pôvodne sme mysleli, že na kliniku asistovanej reprodukcie budeme lietať do Dánska, ale v roku 2015 sa možnosti otvorili aj v susednom Rakúsku, a tak sme nakoniec celý proces absolvovali na klinike vo Viedni. Museli sme navštíviť rakúskeho notára a pred rakúskym zákonom sme dnes rovnocenné mamy obom našim synom. Každá sme porodila jedného z nich. Rozhodli sme sa pre jedného anonymného darcu, ktorého budú môcť naše deti v dospelosti kontaktovať. Opísať celú našu cestu by bolo nadlho, ale ak to niekoho naozaj zaujíma, ľahko si ma vyhľadá a rada poradím.
Na Slovensku, ako vieme, nie sú uzákonené registrované partnerstvá a rodičia rovnakého pohlavie nie sú právne uznaní. V ktorých konkrétnych situáciách vám to spôsobuje problémy a obmedzenia?
Myslím, že skutočné existenčné problémy hrozia, keď sa jednej z partneriek alebo jednému z partnerov stane nejaké nešťastie. Vtedy nastupujú na scénu úrady a slovenské zákony, ktoré sú k rodinám, ako sme my, extrémne kruté. V skutočnosti sme pre ne neexistujúcou rodinou, a to aj napriek tomu, že na Slovensku nás žije pomerne veľa.
Oproti tomu sú naše problémy z bežného života zatiaľ zanedbateľné. V každodennom živote je to skôr o osobnom vzťahu s učiteľkou, doktorkou, susedmi a tam sme sa doteraz s nenávisťou nikdy nestretli, skôr naopak. Je to však o konkrétnych ľuďoch a o tom, na koho natrafíte.
Ktoré právne úpravy by vám na Slovensku najviac zjednodušili život?
Registrované partnerstvo a adopcie. To prvé pre vzťah mňa a mojej partnerky a to druhé pre naše deti. Odhliadnuc od fundamentalistických vášní, vyriešilo by to konkrétne situácie, s ktorými sa denne stretávame, ale tiež hrozby, ktoré nad našou rodinou visia ako gilotína.
Názor ľudí na adopcie detí homosexuálnymi pármi je často posunutý do extrémnej polohy akéhosi prerozdeľovania detí medzi homosexuálov. To je nenávistný blud, ktorý sa tu úspešne šíri len vďaka tomu, že neexistuje reálna diskusia. Pravda je, že adopcie by vyriešili hlavne životnú situáciu detí a rodín, ako sme my. Naše deti by nadobudli rovnaké práva, ako všetky ostatné deti. Napríklad by im nehrozil detský domov v prípade úmrtia biologického rodiča, mali by možnosť dediť po oboch rodičoch a mnoho ďalších zdanlivo samozrejmých vecí.
Zvažovali ste niekedy odchod do inej krajiny s priaznivejšou legislatívou?
Žijeme na farme, hospodárime na pôde a našu prácu milujeme. Neviem si svoj život momentálne predstaviť inde. Nevylučujem takú situáciu, ale keby som odtiaľto mala utekať pre svoju orientáciu, už by som asi veľmi ťažko hľadala šťastie inde.
Bývali ste v Bratislave, o rodinný podnik Slobodné vinárstvo sa staráte v Zemianskych Sadoch. Aké rozdiely ste postrehli vo vnímaní LGBTI komunity v hlavnom meste a na vidieku?
Žila som v Bratislave, ale aj v New Yorku a viem aké oslobodzujúce je stratiť sa v dave. Na dedine je to inak. Nikto nerieši žiadnu komunitu, len konkrétnych ľudí. A konkrétni ľudia sa tak niekedy stávajú zástupcami celej komunity. To zažívam, tie skúmavé pohľady. Človek na to nemá vždy náladu, ale beriem to tak, že lepšia zvedavosť ako nenávisť. Som dnes hlboko presvedčená, že jediné, čo našej spoločnosti pomôže, je otvorený život LGBTI ľudí, ktorí nim nastavia zrkadlo všetkým tmárom.
Ako hodnotíte vyjadrenie mnohých politikov, že najskôr treba vyriešiť „dôležitejšie“ problémy než práva homosexuálov?
Politika ma baví, sledujem ju, pravidelne volím, ale márne čakám na niekoho, kto sa nebude báť postaviť sa za vlastné princípy aj proti preferenciám. Verím, že princípy idú prierezovo menšími aj väčšími problémami a principiálni ľudia by sa nemali báť hovoriť nahlas. Je čas pridať volume, keďže tí, ktorí nás stále niečím strašia, kričia na plné ústa. Pani prezidentka ukázala, že stáť pevne vo svojich ideáloch je najsilnejšia zbraň.
Na jar sa v Bratislave konal protest proti ministerke kultúry Ľubici Laššákovej. Ako hodnotíte jej rozhodnutia z pohľadu hudobníčky a z pohľadu príslušníčky LGBTI komunity?
Umenie je tu pre všetkých, tomu pani Laššáková nedokáže zabrániť, toho sa nebojím. Ale dúfam, že v najbližších voľbách otočíme kormidlom a aj na ministerstvo kultúry sa dostane niekto, kto bude vidieť svoju úlohu v napĺňaní potrieb našej spoločnosti takej, aká je, a nie v jej démonizovaní a pretváraní na vlastný obraz. To by som považovala za kultúrne.