Autor textu: Radovan Jankovič / Foto: Dorota Holubová
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2019.
Tvrdí, že prostredníctvom fotografií chce upozorniť na problémy v spoločnosti. Aj preto Dorota Holubová nafotila portréty trans ľudí. Svoj aktivistický projekt, ako ho sama volá, nazvala Sami sebou a v roku 2017 s ním uspela v súťaži Slovak Press Photo. Do konca apríla svoju tvorbu vystavovala v Tepláreň Café.
Ako ste sa vôbec dostali k myšlienke robiť portréty trans ľudí?
Cez verejnú prezentáciu na Univerzite Komenského, kde som sa dostala úplnou náhodou s mojím dobrým kamarátom gejom. Prezentovala na nej Romina z Transfúzie a šokovalo ma najmä to, že sa u nás dejú ilegálne kastrácie transrodových ľudí. Ak si chcú zmeniť meno v občianskom preukaze, musia zažiť niečo také nehumánne a absolútne proti ľudských právam. Po prezentácii som šla za Rominou a vypýtala si na ňu kontakt a potom sme sa stretli a vymysleli fotografický projekt Sami sebou. Neskôr sa pridala novinárka Frederika Házeová, ktorá spracovala textovú časť projektu a spravila s nimi rozhovory.
Existuje niečo nové alebo prekvapujúce, čo ste sa dozvedeli, keď ste pracovali s transrodovými ľuďmi?
Pre mňa téma transrodovosti bola nová, dovtedy som osobne nepoznala žiadneho trans muža alebo trans ženu a vedela som iba veľmi málo. Pre mňa je prekvapujúce to, že žijeme v 21. storočí a nemáme pre všetkých rovnaké podmienky. Narážam práve na zdravotnú starostlivosť a na to, že lekári nie sú ochotní vzdelávať sa aj v tejto oblasti a dokážu odmietnuť týchto ľudí. To je potom diskriminácia. Je pre mňa nepochopiteľné, prečo nechávajú žiť trans ľudí tak dlho v depresiách, veď keď sa niekto rozhodne, že chce podstúpiť tranzíciu, netreba to overovať dva roky a skúšať, či podľa nich dostatočne spĺňa atribúty mužskosti alebo ženskosti. Inak som sa dozvedela, že transľudia sú úplne rovnakí ako my, beriem ich úplne prirodzene ako všetkých ostatných, nech sú šťastní s takou rodovou identitou, akú chcú mať. Keď sme začali robiť pred foteniami také malé komunitné stretnutia, prekvapilo ma, že vždy prišli aj so svojimi partnermi a partnerkami, proste zamilovaní až po uši. Dokonca prišla jedna žena, ktorá keď oznámila svojmu partnerovi, že je muž, tak jej povedal, že ju miluje ako osobu a zostane s ňou. Tomu sa podľa mňa hovorí láska.
Ako reaguje verejnosť na výstavu Sami sebou? Myslím tým predovšetkým ľudí mimo LGBTI komunity.
Myslím si, že téma sa konečne postupne otvára aj verejnosti a bola som rada, že na vernisáž v Liptovskom Mikuláši prišli ľudia, ktorí sa zaujímali. Zorganizovali sme aj diskusiu, na ktorú prišli rodiny s deťmi a zaujímali sa.
Vaša séria fotografií bola ocenená pred dvoma rokmi v súťaži Slovak Press Photo. Hovorili ste, že hlavným cieľom bolo rozšíriť povedomie širokej verejnosti a odstrániť predsudky o trans ľuďoch. Podarilo sa to?
Neviem povedať, či sa to podarilo, na to ubehol asi veľmi krátky čas a je to ešte beh na dlhé trate, aby sa povedomie rozšírilo u širokej verejnosti. Ale pevne verím, že keď si na výstave niekto prečítal príbehy z projektu Sami sebou, tak možno sa ho téma nejakým spôsobom dotkla a zmenil názor na transrodovosť.
Z čoho podľa vás plynú predsudky voči LGBTI komunite? Môže to byť strach z neznámeho, kresťansko-konzervatívny ráz Slovenska alebo niečo úplne iné?
Myslím, že to bude tým, že ľudia si radi vytvárajú škatuľky, do ktorých zaraďujú seba a svoje okolie. Ak niečo vybočuje a nezapadá podľa ich naučených predstáv, tak nie sú dostatočne tolerantní a otvorení akceptovať, že existuje aj niečo odlišné. Niektorým nabúra ich vlastné predstavy o živote transrodovosť, či ak by začali tolerovať a vnímať, že existuje aj inakosť. Práve iná rodová identita je podľa mňa výnimočná. Títo ľudia sú originálni vo svojej podstate. Nemusíme byť všetci rovnakí a správať sa podľa noriem len preto, aby sme sa zapáčili alebo zavďačili spoločnosti.
Okrem trans ľudí ste fotili aj týrané ženy a tie, ktoré im pomáhajú. Vidíte medzi týmito dvomi skupinami nejaké paralely?
Paralelu vidím v tom, že obe témy, ktoré som si vybrala, sú aktivistické. Nejde teda iba o obraz, ale dôležitejší je odkaz a téma. Fotografia je druhoradá, hoci prioritne vás má zaujať, aby ste si následne prečítali text, dozvedeli sa o téme a odstránili predsudky a stereotypy. Práve fotografia dáva príležitosť na to, aby vás upútala, a nesmierne si vážim, že môžem byť fotografka a upozorňovať na témy, akými sú násilie páchané na ženách a transrodovosť. Druhá paralela je v tom, že na to, aby som mohla tieto témy fotografovať, musím získať dôveru ľudí, čo nejde na počkanie, ale to ma zase učí byť trpezlivejšou.
Neovplyvňuje to aj váš každodenný život a súkromie, keď sa dlho venujete citlivým, tabuizovaným a silne emočným témam?
Hoci sa ako fotografka snažím držať emočný odstup, samozrejme, empatia u mňa zohráva rolu a neviem iba tak zabuchnúť dvere a vypustiť ľudí, ktorých fotím, z hlavy. Avšak tieto témy si vyberám zámerne, lebo chcem upozorňovať prostredníctvom fotografie na problémy, beriem to aj ako určitú zodpovednosť. Ak mám slobodu pracovať, na čom chcem, tak idem za témami, ktoré majú podľa mňa zmysel, pretože cítim potrebu o nich hovoriť.
Ako dlho trvá nafotiť celú sériu záberov tak, aby ste boli s nimi spokojná, a pripraviť z nich zmysluplnú výstavu?
Nikdy nie som úplne spokojná, vždy je čo vylepšovať a dofocovať. Ale potom príde termín výstavy a už nezostáva čas. Aj túto sériu neberiem ako uzatvorenú a stále na nej pracujem. Už nefotím štylizované portréty transrodových ľudí, ale každodenný život, ale to je na niekoľkoročný projekt.
Kedy sa môžeme tešiť na nový projekt?
Mám rozrobené niektoré série, avšak teraz si nechávam odležať tie projekty, ktoré mám nafotené, a momentálne budem vystavovať tie dokončené. Pevne verím, že nový projekt a nová téma si ma opäť vyberú úplnou náhodou, tak ako to šlo doteraz, veľmi prirodzene. Avšak určite chcem zostať pri téme žien a LGBTI komunity a dokumentovať ich dlhodobo.
