Text: Mgr. Katarína Beňová, PhD. / Foto: Slovenská národná galéria
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2019
Osobnosť maliara Ladislava Mednyánszkeho patrí do spoločného kultúrneho dedičstva Slovenska i Maďarska, kde sa zachovalo gro jeho vytvorených diel. Tento rodák z Beckova prežil svoje detstvo a mladosť na rodovom panstve v Strážkach, kde odmalička vnímal silné vizuálne vnemy prírody obklopený majestátnou tatranskou krajinou. Vyštudoval na Akadémii výtvarného umenia v Mníchove (1872 – 1874) a v Paríži. Počas svojho prvého francúzskeho pobytu v rokoch 1875 – 1877 sa zoznámil s princípmi barbizonskej školy a venoval sa zachyteniu takzvanej intímnej krajiny. V dedinke Barbizon dlhšie pôsobil a venoval sa plenérovej maľbe miestneho lesa, skál, stromov. Tento nový spôsob tvorby následne previedol aj na tatranskú a spišskú krajinu, ktorej sa venoval na prelome 70. a 80. rokov 19. storočia.
Mednyánszky celý svoj život prežil ako tulák, často menil miesto svojho pobytu, striedal adresy ateliérov v Budapešti, vo Viedni alebo v Paríži. Jeho jediný stály ateliér sa nachádzal v Strážkach a nechal ho postaviť umelcov otec barón Eduard Mednyánszky, aby mal maliar pokoj na tvorbu, keď prišiel na návštevu. Jeho tvorba je rozmanitá, ale osciluje medzi dvoma základnými námetmi – krajinou a figúrou. Mednyánszky nadviazal nielen na aktuálne trendy, ako bola barbizonská škola, impresionizmus, symbolizmus a expresionizmus, ale bol počas celého svojho života veľmi vnímavým a zvedavým človekom. Zaujímal sa i o filozofiu a v tomto kontexte malo teozofické učenie na neho silný vplyv. Počas svojho života si viedol denník, kde používal formu gréckej abecedy na zápis svojich myšlienok. Mednyánszky si napríklad v roku 1912 vypísal, pravdepodobne z niektorej teozofickej publikácie, nasledovné riadky: „Heterosexualita je centrifugálna sila, retardujúca, pôsobí proti vývoju. (…) Predlžuje ilúziu sansáry, jej rôznorodého sna a zabraňuje prebudeniu. Homosexualita je síce skazený, ale centripetálny pud, čiže vždy je lepšia ako heterosexualita.“ (Mednyánszkeho denníky, 2007, s. 271 – 273) K svojej orientácii sa veľmi nevyjadroval. Na jednej strane máme veľké množstvo zachovaných portrétnych štúdií mladých chlapcov a mužov, ktorí majú veľmi silné maskulínne črty. Títo „silní“ jedinci boli opakom telesne veľmi vetchej a často chorľavej postavy Mednyánszkeho. V maliarových skicároch sa objavuje množstvo kresieb mužov, často aj s pripísanou adresou a menom, aby v prípade, že sa bude v tej-ktorej lokalite znovu vyskytovať, mohol svoje modely vyhľadať. Tým, že Mednyánszky bol aristokrat, ale žil často na ulici, nemal problém nadviazať kontakt s rôznymi spoločenskými vrstvami.
V roku 1881 sa zoznámil vo viedenských Rudolfových kasárňach so svojou „drahou, čistou dušou“, lodníkom z Vacova Bálintom Kurdim, ktorý sa stal jeho celoživotnou láskou. Prezýval ho Zajko (Nyuli) podľa názvu kasární U troch zajacov (Három Nyúl-kaszárnya) v Budapešti, kde Kurdi pokračoval vo svojej povinnej vojenskej službe. Celoživotne svojho priateľa podporoval a po jeho predčasnej smrti v roku 1906 začínal svoje denníkové záznamy modlitbou k Nyulimu. Už v mladosti prežil maliar silný vzťah k svojim priateľom v Strážkach, ako bol napríklad valach Blažej Ladeczky alebo kočiš Ján Dinda. Obaja zomreli veľmi mladý. Následne až v Bálintovi, ktorý ho tiež predčasne opustil, našiel Mednyánszky spriaznenú dušu, ako to dokladá množstvo zápiskov v jeho denníkoch. Vyjadruje sa tu nielen k svojej tvorbe, otázkam výtvarného umenia, k návštevám výstav, ale i k duchovným otázkam a veľmi zriedkavo i k svojej orientácii. Pravdepodobne vo Viedni v marci v roku 1908 si zaznamenal: „A:) Bisexualita. B:) Homosexualita. Homosexualita je dokonalejšia forma. Bisexualita je prechodný stav. Osud alebo rozhodnutie. Vyššia forma, v ktorej neexistuje sexuálna orientácia.“ (Mednyánszkeho denníky, 2007, s. 150)
Mednyánszky bol veľkým pozorovateľom sveta, či už to bolo vo vypätých situáciách keď sledoval, ako sa človek vyrovnáva s katastrofou (výbuch sopky, povodne) alebo pozoroval bežné scény zo života ulice a osamelých pobytov v prírode. V jeho tvorbe nachádzame celý rad námetov, ku ktorým sa pravidelne vracal, ako aj tie, ktoré ho zaujali svojou aktuálnosťou. Na konci života získal veľmi silný podnet pre svoju tvorbu ako člen umeleckej skupiny na fronte prvej svetovej vojny. Spájal motívy ranených a mŕtvych vojakov s majestátnosťou prírodného rámca.