Zara Kromoková, má 33 rokov, narodila sa v Spišskej Novej Vsi, kde aj žije. V roku 2014 veľmi opatrne začala nahliadať do oblasti práv LGBTI ľudí a naplno sa tejto činnosti venuje od roku 2015. V súčasnosti pracuje ako komunitná pracovníčka v komunitnom a poradenskom centre PRIZMA v Košiciach a podieľa sa na organizovaní PRIDEu Košice.
Prečo sa venuješ ľudským právam LGBTI ľudí?
Keď som prechádzala tranzíciou, postupne som prichádzala do kontaktu najmä s požiadavkami lekárok a lekárov na mňa samotnú. Nevedela som vtedy presne pomenovať, čo sa mi nepáči, ale už vtedy mi pripadalo nezmyselné, keď mi lekárka hovorila, prečo nenosím sukňu, keď tvrdím, že som žena, lebo ženy podľa nej sukne musia nosiť. Sama lekárka, u ktorej som tranzíciou prechádzala však tieto jej vlastné normy nespĺňala. Na mňa, ale nástojčivo tlačila, aby som ich spĺňala a tak jej dokazovala, že som skutočná žena. To mi nedávalo žiaden zmysel.
Sama patríš medzi transrodových ľudí, aké to bolo pre Teba, aká bola Tvoja tranzícia?
Moja tranzícia bola na slovenské pomery a vtedajšiu dobu relatívne jednoduchá a rýchla. Do siedmych mesiacov od prvej návštevy lekárky som dostala hormonálnu terapiu a po ďalších deviatich som prešla právnou tranzíciou – teda zmenou dokladov. Spĺňala som totiž všetky predstavy lekárky o tom, ako má vyzerať žena. Práve preto bola moja medicínska tranzícia naozaj fajn. Je to povrchné a strašidelné, no žiaľ je to tak.
Aká bola tvoja podpora od okolia a v rodine?
Ak sa bavíme o mojom najbližšom okolí, tam sa dá hovoriť o bezpodmienečnej podpore. Od rodičov, cez zamestnávateľa až po priateľky a priateľov. Čo sa širšieho okolia týka, to si prešlo tranzíciou so mnou. Od pohľadov s odporom, šuškaním a ukazovaním prstom na mňa, až po dnes, kedy sa stretávam s tým, že si ma už nevšíma nikto, lebo som úplne obyčajná, alebo naopak sa na mňa obracajú samotní LGBTI ľudia, lebo som bola v malom meste viditeľná.
Čo ťa posilňovalo, čo bolo to pozitívne na celom procese?
Vidím to v na seba nadväzujúcich a neoddeliteľných častiach. Najskôr ma posilňovalo žiť v pravde sama so sebou. Potom v tom najrozhodujúcejšom období (keď som oznámila, že sa volám Zara a používam ženský rod) bolo veľmi dôležité, že som dostala podporu od zamestnávateľa, keďže od dvadsiatky žijem sama. Tá podpora mi dávala istotu, že neprídem o príjem a budem si v procese tranzície a po nej vedieť zabezpečiť základné potreby. Rovnako tak bola dôležitá podpora zo strany mojich rodičov a sestry. No a pre mňa posledným dôležitým frontom bola podpora mojej najlepšej priateľky Júlie a jej, teraz už manžela Tomáša. Títo ľudia pri mne stoja a podporujú ma dodnes. Najpozitívnejšie na celom procese bolo a stále je, že som nielen neprišla o najdôležitejších ľudí v mojom živote, ale našla som nové priateľky a priateľov. Dnes už aj kolegov a kolegyne. Hovorím najmä o Christiánovi Havlíčkovi z inPoradne a Romine Kollárik z TransFúzie. Nielen že mi pomohli sa zorientovať v medicínskej tranzícii, ale ešte i do mňa vložili obrovské množstvo energie, svojho voľného času, zdieľali so mnou informácie, ktoré mali k dispozícii a stali sa neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Boli mojim učiteľom a učiteľkou. Dnes sú pre mňa najbližšími ľuďmi v mojom
živote.
Stretla si sa niekedy s diskrimináciou v práci, či v inej oblasti?
Stretla som sa najmä s nenávistnými útokmi na internete, ktoré trvali zhruba rok, možno dva. Potom začali prevažovať podporné reakcie a tie sa postarali o to, že tie nenávistné zmizli úplne.
Stala si sa členkou Výboru pre práva LGBTI ľudí, aká bola tvoja motivácia a čomu by si sa tam chcela venovať?
Mojou ambíciou je venovať sa dvom oblastiam. Prvou je dostupnosť kvalitnej zdravotnej starostlivosti spojenej s tranzíciou na východnom Slovensku. Dnes je totiž situácia v oblasti dostupnosti zdravotnej starostlivosti tohto typu v Košickom a Prešovskom kraji kritická. Druhou je situácia mladých LGBTI ľudí na školách, pretože často počúvam o tom
ako ich problémy pedagogičky a pedagógovia bagatelizujú a dokonca si zakrývajú oči pred šikanou.
V súčasnosti pôsobíš ako sociálna poradkyňa v komunitnom centre Prizma, čo tam všetko robíš?
V PRIZME sa venujem najmä práci s ľuďmi. Pracujem, ako prvokontakt, pre klientky a klientov, ktoré a ktorí sa na nás obrátia a prípadne ich presmerujem na našu psychologičku. Vediem podporné skupiny pre trans ľudí a tiež komunitné stretnutia pre LGBTI+ ľudí s rôznym tematickým obsahom.
Koľko klientov a klientok sa na vás obrátilo od fungovania centra a s akými ťažkosťami?
Doposiaľ sa na nás obrátilo okolo 120 ľudí. Najviac hľadajú bezpečný priestor a podporu, ktorá často absentuje v rodinách, ale i na školách, kde sa cítia vylúčené a vylúčení z kolektívov. Naopak najväčšiu mieru podpory pociťujú od priateliek a priateľov.
Je situácia pre LGBTI ľudí na východe Slovenska náročnejšia a prečo?
Neviem, či je náročnejšia, ale s istotou viem povedať, že je iná, ako na západe, či v Bratislave. V našom regióne je citeľný vplyv katolíckej cirkvi a omnoho silnejšie sú tu stereotypné predstavy a mýty v mnohých otázkach. Od rodových rolí, cez domáce násilie na ženách, až po predstavu niektorých ľudí, ktorí veria, že LGBTI ľudia sa snažia zničiť tradičnú
rodinu. Okrem týchto aspektov tu potom absentuje napríklad už spomínaná zdravotná starostlivosť spojená s tranzíciou.
Tiež už niekoľko rokov organizuješ PRIDE Košice v Košiciach, ako si sa k tomu dostala, čo bola tvoja motivácia?
S PRIDE Košice spolupracujem od roku 2015. V organizačnom tíme PRIDE Košice pôsobím druhý rok ako vedúca dobrovoľníckeho programu. Mojou jasnou motiváciu bolo a stále je, aby sa široká verejnosť dozvedala viac o LGBTI ľuďoch, a aby LGBTI ľudia i na východe mali možnosť byť viditeľní a vypočutí.
Čo všetko predstavuje príprava PRIDEuu v Košiciach, s akými prekážkami sa stretávate?
Nevidím konkrétne prekážky, lebo za tých sedem ročníkov sa spolupráca s mestom, ale i s políciou, dostala na veľmi profesionálnu a dobrú úroveň. Keďže sa však prioritne venujem dobrovoľníckemu programu, kde vzdelávame naše dobrovoľníčky a dobrovoľníkov v rôznych oblastiach, možno nevidím problémy s ktorými sa stretáva náš riaditeľ, alebo produkčná.
Na čo sa môžeme tešiť na PRIDE Košice tento rok?
V minulom ročníku najviac zarezonovali diskusie. Preto sme sa tento rok rozhodli zaradiť o čosi viac diskusií. Pripravujeme napríklad diskusiu s účasťou inPoradne z Bratislavy, ale i politickú diskusiu. Pozvanie do politickej diskusie zatiaľ prijalo Progresívne Slovensko a SPOLU – občianska demokracia. Ešte čakáme na reakciu od SaS a strany Za ľudí. Tiež sa môžu návštevníci a návštevníčky tešiť na kopec koncertov, ale i na PRIDE Bussines day, či výstavu výtvarných diel LGBTI+ umelkýň a umelcov, ale aj na mnoho workshopov. Určite príďte, sprievodné podujatia začínajú 17.08.2019 a vyvrcholia samotným Pride dňom 24.08.2019. V nedeľu 25.08.2019 sa už tradične uskutoční ekumenický deň s bohoslužbou.
Zúčastníš sa tento rok aj Dúhového PRIDE v Bratislave a prečo?
Dúhového PRIDE Bratislava sa zúčastňujem pravidelne od roku 2014. Mala som iba jedinú výnimku, keď som pracovala v Nemecku. I tento rok sa samozrejme chystám, veď je to najväčšia akcia (nielen) pre LGBTI ľudí na Slovensku, kde je mnoho mojich priateliek a priateľov. Vždy sa tam cítim vítaná a atmosféra je neopakovateľná.
Čo by si odkázala obyčajným ľuďom v spoločnosti, aby sa LGBTI ľudí nebáli?
Skúsim vyjadriť skôr želania. Mám hneď tri. Želám našej spoločnosti, aby sama sebe dovolila spoznať nás LGBTI ľudí, lebo práve neznalosť je živnou pôdou na nenávisť. Želám rodičom LGBTI ľudí mnoho lásky a odvahy, lebo je nesmierne dôležité, aby sa za nás naši rodičia postavili a podporili nás. No a napokon želám nám LGBTI ľuďom, mnoho podpory, sebadôvery a odvahy žiť svoje životy otvorene a s pravdou k samým sebe. Nebojte sa, nie sme v tom sami.
Ak potrebujete pomoc, môžete kontaktovať komunitné centrum Prizma v Košiciach pre LGBTI ľudí na www.prizma-kosice.sk
Sledovať PRIDE Košice môžete aj na Facebooku @PRIDEkosice
Foto : Jakub Kováč