Autor textu: Andrej Kuruc / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2021
Na Valentína Filip vstúpil do miestnosti… garsónku obývali spolu s Johanom od vysokej školy… zastal na červenom koberci… pnutie cítil všade dole… v kostiach, hrdle, v prednom laloku… zhlboka dýchal a pozeral sa na prikryté telo… spalo v pyžame s kúzelnými paličkami… stále decko, pomyslel si… stále môj muž, usmial sa… kúsok kože na chrbte mu trčal… Filip pristúpil k posteli a už ho chcel zakryť, ale namiesto toho siahol na pokožku … a po dotyku začul tichučký ston… teplo sálalo z mužskej schránky… Filipom sa prehnalo opojenie… cítil ho pri ňom už toľkokrát… zašiel nižšie, až pod gumu nohavíc… muž sa nevzpieral … cítil hebký zadok, ako keby hladil saténovú látku… postupne sa blížil k polkám a jedným prstom prešiel po dierke… mužom šklblo, ako keby dostal dávku elektrického prúdu, a k tomu sa pridal vzdych naplnený rozkošou… rozliala sa po Filipovej dlani ako láva so sopky na Islande… výboje sa v nich miesili ako v urýchľovači… v komikse by bol moment nadpísaný headlinom BOOM… fyzici by hovorili o malom veľkom tresku… médiá o novej mutácii vírusu COVID-19… Nostrodamus ohlásil nový koniec sveta… a Biely dom evakuáciu do protiatómových krytov… Filip dopadol na mäkkú perinu… stiahol mužovi gate… zošuchol si tepláky… vyskočil z nich, ako bábka, stoporený penis… celé to pripomínalo japonské Manga… Filip sa natisol svojou pýchou na svojho frajera… Johan postupne rozťahoval nohy, ako kňažka lásky… Johan sa postupne jazykom dobíjal do Filipových úst… bunky sa roztápali v smršti endorfínov… slinami a cez neuróny sexuchtivé impulzy leteli až do Filipovho pohlavného ústroja a Johanových nervových zakončení na zvierači… toto je láska… myslel si Johan… toto je láska? dumal Filip… keby mohli, už dávno by sa vzali… pozvali by hostí zo všetkých kútov sveta… kdesi k altánku pri Štrbskom plese… Filip sa násilne odlepil do Johanových pier a napľul si do dlane… namazal svoj nástroj ako naolejovaný piest… a potom napľul ešte raz… navlhčil Johanov otvor… nech môže doňho vkĺznuť ako čerpadlo do vysušenej zeme… stačilo pár prirazení… vzájomný krik… ruka pod krkom a obaja vypudili zo seba libido… striekačku naplnenú semenom… až kým nás smrť nerozdelí…
O dva týždne už boli v éteri informácie o jednom nakazenom… o pár dní to boli desiati… a o mesiac lockdown… všetci ostali doma… pod zababranými rukavičkami pandémie… Nostrodamus nekvákal do vetra, smiali sa prvý deň Filip s Johanom pri pohári prosecca… a horúcich bozkoch… prvý týždeň strávili pri Príbehu služobníčky a maratóne RuPaul’s Drag Race… druhý týždeň sa snažili každý vtesnať s laptopom do jedného kúta spoločnej izby… sústrediť sa na online cally… správy… čety… myriadu četov… a správ o počte infikovaných… striedanie sa v izbe a kuchyni a kuchyni a izbe… občas na záchode prezentovali dôležité čísla kolegom v košeli a kravate… tretí týždeň sa dýchanie pomaly stávalo neznesiteľným… ráno chleba s maslom… na obed donáška Čína… večer donáška Vietnam… ráno chleba s maslom… Ázia sa im tisla do miniatúrneho príbytku, len bez mora a pieskových pláží… až jedného dňa Filip zatúžil po džeme a bol preč niekoľko hodín…
„Kde si bol?“ zahundral Johan… „Bol som sa prejsť. A čo ťa do toho?“ zvrieskol Filip…
Z ranných milovaní sa stali poobedné… z poobedných večerné… každý druhý deň… tretí… piaty… nakoniec už len sviatočné nedele… a viac štekali po sebe… raz, dva, tri, päťkrát denne… ako diví psi… potom sa uzmierili… napustili si vaňu, k tomu jahody a šampanské, ako inak, z donášky… zaspali vo vode… až im po hodine naskočili na nohách pľuzgiere… unavili sa… každé ráno taký zákaz… onaký zákaz… čakali na ďalšie písmeno gréckej abecedy, označujúce novú mutáciu koronavírusu… a keď prišlo, upadali do bezvedomia… až nakoniec začali piť… z pohárov sa stali krígle a neskôr celé fľaše… prišlo prvé uvoľnenie… a prvé zákony, ktoré mali zakázať párom rovnakého pohlavia deti… a ich kamošovi Leovi žiť tak ako cíti… boli extra unavení… leto strávili, ani nevedeli kde… výlety… opätovné objatia… opätovné pocity… na neznámych miestach sa doplazil aj sexuálny apetít… to už sa schyľovalo k druhej vlne… a Filip to dostal… ležal v horúčkach… uviazli v mikropriestore… bez pomoci… bez podpory… bez rodičov… ktorí si na nich spomenuli len na sviatky a viac ich nezaujímalo… až sa dostavila agónia… úzkosť sa plazila po byte ako kobra indická… štípala ich jedom do nôh, aj do srdca… druhá vlna sa skončila… zasa uvoľnenie… zasa výlety… s inými ľuďmi… tretiu vlnu strávili už skoro bez slov… a bez pohľadov… až oceán vyschol a bolo po pandémii…
Potom ako sa vírus samozničil, si Filip kúsok po kúsku balil svoje veci… Johan sedel na zelenom balkónovom parapete a pil čaj… potreboval vzduch… zaostriť vedomie… zahľadieť sa na ulicu a dostať sa do reality… ocitol sa v inej dimenzii v realite vonku… zaplavený úsvitom… páchnucim voňavkou zošliapanej trávy a prehnitých jarabín… mlák a blata… posiaty betónom, panelákmi, mrakodrapmi a všadeprítomným pesimizmom… najedovaný sused štartoval svoju fiatku a jeho manželka mu tlačila do kufra kaleráby… dievča odvedľa ukričane kašlalo a dusilo sa… mladý pár kráčal v zamyslení nad tým, ako vyriešia svoje dlhy… on sa chystá zdrhnúť… ona drhnúť… dôchodkyňa hádzala kosti milovanému jorkšírovi a dúfala, že si dnes ešte smrť po ňu nepríde… len stromy napuchli zeleňou… v jedinej stotine prebiehali stovky dejov a Johan mal pocit, že sa im musí prispôsobiť… olizovali ho ako neukojení pornoherci… starý pán, ktorý si za sebou vliekol nákupný košík, pozrel na Johana s pohoršením… je po katastrofe a nič sa nezmenilo… každý sa stále stará len o seba… bez transformácie… v rádiu ohlásili ďalší návrh zakazujúci propagáciu Johana a Filipa deťom… mali by ostať v garsónke naveky… ututlaní… umlčaní… Johan pocítil prvé známky halucinácií… v klope mali orgován a namiesto tela harmoniku dlhú ako desaťposchodový barák… mal by si dať liek, ale čakal kým Filip odíde… navždy… zahalené nebo vypustilo šťavu… ešte sa nevráti dnu… do už len jeho izby… ešte nie… neustále šuchotanie škatúľ, do ktorých vedľa Filip balil svoje veci, ho dráždilo… unášal sa preč, tam, kde sa týčil Slavín… do veľkej krabice od telky si Filip položil svoje púpavové vlasy… vyzerali ako neskrotená púšť Gobi… sťahoval zo seba kusy kostry pokrytej medenou patinou… úhľadné ich ukladal na seba… ihlice, tibie, stehenné a kľúčne kosti zívali ledabolo v kartóne… ešte penis a semenníky a Johanom milovaná pusa ríbezľovej farby a môže ísť… Johan jačal… dýchal zhlboka… Zrazu Filip otvoril balkónové dvere a štuchol do Johana…
„Ahoj,“ zaskučal… „A nehnevaj sa na mňa. Veď budeme v kontakte.“ … hlas sa vzďaľoval a kontakt zanikol v zabuchnutí dvier… „Ahoj“ bola odpoveď, ktorá nezastihla svojho adresáta… v Johannovi to vrelo ako vo varnej kanvici… vybehol von… Filip sa mu vzďaľoval… niekoľko krúp sa odrazilo od striešky a narazili na Johanovu tenisku, jedna vyskočila až nad jeho bradavku… zamrazilo ho… ako vtedy, keď Filipovi hladil chrbát… pritiahol si k sebe vrstvu oblečenia ako živého tvora… zmrazený zadok mu drkotal … o stodvadsať sekúnd ho dohnala prítomnosť… dýchala mu do trenírok na análny otvor… dotýka sa ho s vynoveným imidžom Mefistofela… čižmičky od Fiorangela s dlhými podpätkami namiesto kopýt… osobitným štýlom nalinkované bradavky od Persephone… šatočky od Gucciho… a namiesto chvostíka dlhočizná retiazka zapravená do háčikov v okolí penisu… prítomnosť Johana dobieha… chce sa spriateliť a vraví: „Ahoj, kamoš, nemáš matroš?“ … Johan neodpovedá… vrhá sa do nečasu… dážď pichá ako bolestivé ostne raje… vybieha až ku vstupu na Slavín… kde spolu prvýkrát spali s Filipom… niekoľko gaštanov, javorov a briez a nezostrihané rastlinstvo ho povzbudzujú v behu… pretože vie, že prítomnosť v pätách mu bude fidlikať na brnenie vystavané z obranných mechanizmov… bude splývať s tmavým prostredím ako vzácny druh čierneho chameleóna… bude ho chcieť zachytiť… možno odšklbne kus látky na svetri… kus lebky… bude ho chcieť prinútiť, aby sa zastavil a nechal sa pohltiť masovou sprchou… ako kedysi súlože v spoločných umyvárkach v študentskom domove… bude ho chcieť zavaliť predstavou z detstva, dospievania aj dospelosti… potkne sa a padá… láme si rebrá o semenom posvätený pomník… kľučkuje a vstáva medzi zapálenými sviecami… medzi vyšukanými modlitbami… ešte kúsok a bude tam… na Slavíne… zapína v sebe energetický kľúč, ktorý mu umožní spustiť proces veľkého tresku… privedie ho k striebristej anihilácii… žiari a celý sa rozpáli… cíti, že ho dostihla… prítomnosť… podáva mu ruku… „Ahoj. Ja som Adam.“ a mrkne na Johana… kráčajú ruka v ruke k ďalšej pandémii… k ďalšiemu spoločnému životu…