Výstava Queer Stories

Text: Adam Šakový: Christiane Erharter / Foto: Adam Šakový

Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2018.

„Sme tu. Sme queer. Zvyknite si na to!“ (LGBTIQ slogan spopularizovaný aktivistickou organizáciou Queer Nation, 1990)

Slovo „queer“, označujúce lesbický, gay, bisexuálny, transrodový a medzirodový aktivizmus a akademický diskurz, má už za sebou takmer tridsať rokov dlhú históriu. Prvýkrát sa objavuje koncom osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Na jednej strane sa zrodilo ako súčasť novej rétoriky vytvorenej pre boj proti homofóbii (a transfóbii), na strane druhej ako nový spôsob premýšľania o kategórii rodu. Popri aktivizme a teórii sa začiatkom deväťdesiatych rokov ako queer začal označovať aj nový druh umeleckej praxe. Tento nový a silný aktivizmus a epistemológia sa tak preniesli aj do estetických kategórií utvárajúc nové formy umeleckého vyjadrenia s ohľadom na rod a pohlavie.

Queer história

Pojem „queer“ bol storočia používaný ako hanlivý výraz, ako urážka gayov. Podobne ako ekvivalentné výrazy v iných jazykoch („Schwuchtel“, „Tunte“, „Mannweib“ v nemčine, „kvar“ v srbochorvátčine, „teploš“, „buzerant“ v slovenčine) pojem „queer“ disponuje istou mocou. Jeho používaním sa upevňuje pevná hierarchia medzi tými, ktorí ho používajú, a tými, ktorí sú ním označovaní. Uraziť niekoho slovom „queer“ znamenalo urobiť z neho/nej homosexuálny subjekt, pričom takáto urážka viedla k hanbe (Eve Kosofsky Sedgwick; Didier Eribon) a k jednoznačnému identitárnemu zaradeniu k „iným“. Bolo šokujúce, keď pojem „queer“ použila ako slogan počas demonštrácií v amerických mestách skupina priamej akcie Queer Nation – počuť toto urážlivé označenie ako sebaoznačenie, ako pozitívne a afirmatívne prihlásenie sa tých, ktorí nim boli zvyčajne ponižovaní. Privlastnením sa tento pojem stal ako urážka nepoužiteľný a dekonštruovala sa tiež hierarchia medzi urážajúcimi a urážanými. Bola to dôvtipná stratégia, ale aj prejav posunu v politike identity emancipačného hnutia gayov, ktorého rétorika sa do tej doby usilovala utvárať obraz takého homosexuálneho subjektu, ktorý je neškodný, prispôsobivý a vyznávajúci rovnaké hodnoty ako nehomosexuáli. Pojem „queer“ tak nadobro ukončil nielen tento druh rétoriky, ale aj naratív sebaidentifikácie gayov. Doteraz sa mali po rokoch bolestivého hľadania identity a coming oute stať dobrými občiankami a občanmi pripravenými vychádzať v ústrety heteronormatívnej spoločnosti tým, že sa od „normálnych“ zas až tak nelíšia. Označenie „queer“ bolo oslavné, vzdorné, revolučné a bojovné. Po troch desaťročiach a bezpočte príkladov jeho uplatnenia – „Queer kuchárkou“ počínajúc, reláciami o premene, ako napríklad „The Queer Eye for the Straight Guy“ pokračujúc a queer filmovými festivalmi, televíznymi seriálmi, nočnými klubmi a webovými zoznamkami končiac – význam tohto slova možno postupne stratil niečo zo svojej pôvodnej sily. Stále však v sebe nesie prísľub toho, že je inkluzívne a otvorené zmene. 

Queer teória

Teoretické korene pojmu „queer“ možno vystopovať vo viacerých publikáciách. Tou najdôležitejšou a najvplyvnejšou je rozhodne kniha s názvom Gender Trouble. On the Discursive Limits of Sex Judith Butler, ktorá v roku 1989 vyšla vo vydavateľstve Routledge (v slovenčine ako Trampoty s rodom. Feminizmus a podrývanie identity, Aspekt 2003) a ktorá spolu s ďalším jej titulom Bodies That Matter (1992, v češtine ako Závažná těla: O materialitě a diskurzivních mezích „pohlaví“, Karolinum 2016) udáva tón v teórii rodu dodnes. Cieľom dekonštruktívneho feminizmu Judith Butler (ale aj ďalších, napríklad bell hooks) bolo čeliť teóriám založeným na esencialistickom chápaní rodového subjektu, ktoré ženskosť koncipovali ako esenciálnu (fyzickú, psychologickú, historickú atď.) odlišnosť od mužskosti a zároveň ako jej dôsledok. Dekonštruktívny feminizmus trvá na konštruovanosti tejto odlišnosti, ktorú je treba navyše vnímať historicky a spoločensky – ako niečo, čo sa neprestajne mení v závislosti na kontexte. To, ako pojem „queer“ používal Queer Nation, Butler poslúžilo ako silný príklad toho, ako (rodová i pohlavná) identita vzniká: nie tým, že by sa vynárala z biologickej, genetickej či dokonca spoločenskej fakticity, ale tým, že vytvára subjekt skrze performatívne rečové akty a ďalšie formy jednania (Butlerová tu vychádza z J. L. Austinovho konceptu ilokučných aktov). Pohlaviu a rodu sa do tej doby rozumelo ako rozličným procesom tvorby subjektu, kde ten prvý označoval biologickú telesnú „hmotu“, zatiaľčo druhý odkazoval k sociálne konštruovanej „identite“. Butlerová ich však prepojila v analytickej matici heteronormativity, v ktorej sa sexuálna orientácia a rodová identita vzájomne potvrdzujú skrze komplexný proces rodovej performativity – a tým deň čo deň, minútu čo minútu každej a každému stanovujú, čo to znamená byť muž či žena, či oboje, či nič z toho. Dekonštruktívny feminizmus otriasol samotnými piliermi feministického myslenia, pretože radikálne spochybnil (fixnú) identitu ženského (ale aj gay či lesbického) subjektu, ktorý sa rodí z patriarchálneho útlaku a zo skúsenosti toho, že je „iný“ (napríklad, že je obeťou).

Queer umelecká prax

Queer prekračuje LGBTIQ+ identity tým, že spochybňuje a skúma osobné či priradené identity. Prehodnocuje tak mocenské vzťahy a hľadá odpovede na otázky postkolonializmu a diskriminačnej a (pornografickej) sexuálnej politiky. Nové aktivistické sily spolu s radikálnym prehodnotením rodu a pohlavia vytvorili plodné podmienky pre umeleckú tvorbu. Celá nová kinematografická tendencia označovaná ako „New Queer Cinema“ priniesla na svetové plátna príbehy založené na neheteronormatívnej skúsenosti. Popri filme sa veľké množstvo queer umeleckých postupov a praktík dostáva v deväťdesiatych rokoch (ale aj predtým a potom) aj do výtvarného umenia vďaka autorom, ako je Catherine Opie, Kaucyila Brooke, Henrik Olesen, Felix Gonzales-Torres, JD Samson, K8 Hardy, Grayson Perry či Ashley H. Scheirl. Queer, naznačujúci nutnosť spoločenskej zmeny, sa stal dôležitým východiskom v súčasnom umení a kultúrnej produkcii. Queer umelecké projekty sú stále častejšie súčasťou medzinárodných výstav: Anna Daučíková a Ashley Hans Scheirl na documente 14 (Atény a Kassel, 2017), Pauline Boudry / Renate Lorenz (Švajčiarsky pavilón, 58. Benátske bienále, 2019 a Swiss Off-Site Pavillon, 54. Benátske bienále, 2011), Cabello/Carceller (Španielsky pavilón, 56. Benátske bienále, 2015), Pink Labor on Golden Streets (Viedeň, 2012), Ars Homo Erotica (Varšava, 2010).

Queer príbehy

Výstava predstavuje medzinárodný výber umelkýň a umelcov, ktorí vo svojej tvorbe pracujú s queer históriami / históriami napísanými z feministickej perspektívy / osobnými príbehmi. Zhromažďuje práce zaoberajúce sa subjektmi a subjektivitami, ktoré sa vyvíjali v queer kontexte. Nezameriavajú sa však na coming out ako na impulz k narácii. Queer subjektivitu používajú skôr ako plátno, na ktorom sa rozprestierajú životy a svety dávajúce zmysel zasväteným – nie tým, ktorí potrebujú vysvetlenie. Nesnažia sa totiž o verejné vystúpenie, o coming out, naopak, svoje životy žijú bez pretvárky – bez pochybností či trápenia. Queer stories chcú ukázať, ako sa rôzne umelecké vyjadrenia vynárajú spolu s rámcami, v ktorých na queer životoch záleží. Vystavené práce spája túžba vyrozprávať svoje príbehy inak – ukázať, ako vzniká radikálne nový spôsob konštruovania naratívov. A to je kľúčové. Nové spôsoby premýšľania o rode vyžadujú nové spôsoby rozprávania príbehov ľudí žijúcich v kontextoch zmeneného ponímania rodu. Cieľom tejto výstavy je ukázať umelecké diela zamerané na špecifickú rovinu queer umeleckej praxe („rozprávanie príbehov“).

Pauline Boudry / Renate Lorenz vystavujú objekt zložený z dvoch vrstiev čiernych umelých vlasov naaranžovaných ako látka prehodená cez držiak na osušku. Jej vzhľad naznačuje fetišistické i zvieracie (konský vlas) konotácie. Vlasy a parochne sú kľúčovými prvkami drag performance, ktorej sa autorky intenzívne venujú vo svojich video prácach.V

Výstava Queer Stories

Pauline Boudry / Renate Lorenz, Cabello/Carceller, Anna Daučíková, Robert Gabris, Ana Hoffner, Ivan Jurica, Toni Schmale

Kurátorka: 
Christiane Erharter

trvanie výstavy: 30.11. 2018 – 16.3. 2019

miesto: tranzit.sk, Beskydská 12, 81105 Bratislava

Video umeleckej dvojice Cabello/Carceller je fiktívna performatívna esej. Migrantka mieriaca do Európy narazí v Španielskom pavilóne v Benátkach na skupinu troch osôb, z ktorých dve svojím drag štýlom zaujímajú vedome politický životný postoj. Zišli sa na konkurze a svoje čakanie trávia rozhovormi o umení, sexualite a politickom disente. Video končí spoločným tanečným vystúpením na pesničku „Mystery“ Amandy Lear. „Rodový disent zvykol pôsobiť prostredníctvom hudby, so šoubiznisom slúžiacim ako útočisko monštruóznosti a ako potvrdenie inakosti. Dnes, viac než kedykoľvek predtým, je drag politickým postojom.“ Práce Anny Daučíkovej sa zameriavajú na politické chápanie tela ako priesečníka mocenských vzťahov ukazujúc dopad socializmu na (queer) sexuálne identity. V experimentálnom videu vidíme palec ako hladí sklo. Bez toho, aby video ukazovalo akékoľvek genitálie, je explicitne sexuálne a možno ho vnímať ako objektofilné prstové porno.

Robert Gabris predstavuje sériu desiatich kresieb na tému zoznamovacích aplikácií a gay sexu. Explicitné kresby sa vtipným až komickým spôsobom zaoberajú sexuálnymi preferenciami užívateľov týchto aplikácií bez toho, aby ich strápnili. Kresby vychyľujú skratkovitú komunikáciu v aplikáciách, ako je Grindr alebo Tinder a možno si ich vykladať aj ako ironický komentár k používaniu sociálnych médií.

Queer rodinný album je východiskom inštalácie Any Hoffner zapĺňajúcej jednu celú miestnosť. Iinštalácia je venovaná afgánskej surrealistickej umelkyni Azize Mehran Ahmad. Hoffner zasadila príbeh dvoch „panien pod prísahou“ (žien žijúcich ako muži) na Balkáne do vzťahu k dievčatám a ženám žijúcim ako chlapci a muži v Afganistane, kde sa im hovorí „bacha posh“. Vo svojom queer rodinnom albume ich Hoffner kladie vedľa crossdressingových umelcov Annemarie Schwarzenbach a Claude Cahun. „Rada o nich premýšľam ako o mojich nepriamych príbuzných, ako o oneskorenom dôsledku neangažovaného hnutia neskorých šesťdesiatych rokov, v ktorom si krajiny ako Juhoslávia a Afganistan boli blízke.“

Ivan Jurica predstavuje sériu kresieb na novinových článkoch o migrácii, rasizme, násilí a východnej Európe. „Je pre mňa dôležité prepájať tému rasovo motivovaného násilia a politiky so sexualitou, telom, kolonializmom, orientalizmom a fašizmom – a dať ich do súvislosti s obrazivosťou médií.“

Inšpirácie sôch Toni Schmale, ktoré pripomínajú stroje, siahajú od erotických hračiek cez kľakadlá a posilňovacie stroje až k nástrojom na mučenie. Všetky však majú spoločné to, že ich autorka chce nimi spochybniť naše normatívne predstavy o sexuálnej identite. Vystavená práca je kombináciou dvoch zásadných elementov prác Toni Schmale  – vtipu a triezvosti. Vďaka prítomnému humoru/vtipu vyzerá tento nadrozmerný vibrátor ako ohnutá trubica od vysávača, ktorá stratila všetku svoju falickú pýchu a funkčnosť. Nebolo by to možné bez triezvosti, s ktorou bola táto oceľová trubica vypracovaná a vycizelovaná autorkou do podoby lesknúcej sa skulptúry. 

Tým, že výstava Queer stories na jednom mieste zhromažďuje diela umelcov rôznych generácií a rozmanitých umeleckých foriem, vzniká príležitosť k zamysleniu i pôžitku. Pretože bez vtipu a irónie by žiadny príbeh nemohol byť queer a žiadny (queer) príbeh by nebolo možné vyrozprávať.