Autor: Matej Uhlár / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2023.
Spevák Vojtík sa stal slovenskému publiku známy možno práve vďaka svojej úprimnosti a skromnosti. Aj keď už od zverejnenia piesne Detviansky sen uplynul nejaký čas a táto skladba Vojtíkovi otvorila mnohé dvere, pre neho je stále najdôležitejšie robiť umenie presne tak, ako to cíti, hlavne s láskou.
Od vydania songu Detviansky sen, ktorý obletel celé Slovensko, si poskytol už množstvo rozhovorov. Je ešte vôbec niečo, čo o tebe čitateľstvo nevie?
Hoci ma teší každá pozornosť médií, už dlhšie mám pocit, akoby sa všetky rozhovory točili okolo toho istého. Väčšina sa chce so mnou rozprávať výhradne o tom, čo je na mne vidieť na prvý pohľad. Čiže to, že som Róm a že patrím do queer komunity. Viem, že je to téma, o ktorej treba hovoriť, no tiež si uvedomujem, že už od narodenia žijem v dvoch komunitách, ktoré sú vytláčané na okraj spoločnosti. Za tie roky som si teda vytvoril hrošiu kožu a v bežnom živote zložitosť svojej životnej situácie často už ani nevnímam. Myslím si, že každý ma najlepšie spozná cez moju tvorbu.
Je skladba Detviansky sen zrkadlom toho, čo prežívaš, alebo skôr spoločenskej situácie?
Možno áno, možno nie! Svoje umenie a vlastne všetko, čo v živote robím, robím s láskou a srdcom. Na skladbe som nič neplánoval. Text som napísal za jeden deň a skladbu skomponoval za dva dni. Je to moja hudobná výpoveď daného okamihu, pocitu, ktorý som momentálne mal vo svojom vnútri. Najlepším a najúprimnejším vyjadrením situácie – a aj tej, v ktorej sa cítite bezmocný či zúfalý – je prostredníctvom lásky, čiže prostriedkom, ktorý skutočne milujete. V mojom prípade je to hudba. Chcem sa prostredníctvom svojich textov, svojich skúseností dotýkať mladého publika. Milujem pop hudbu, ale zároveň mám pocit, akoby slovenská populárna hudba za posledných desať rokov stratila dušu. Naši interpreti vydajú do roka 30 skladieb. Všetci ich poznajú, no keď sa niekoho opýtam na konkrétnu skladbu, nevedia ju identifikovať, pretože sú všetky „na jedno kopyto“. Mám pocit, že dnešným slovenským spevákom chýba „svojskosť“.
Je súčasťou duše tvojich piesní aj špecifický spôsob interpretácie, zachovanie detvianskeho nárečia pri spievaní?
Spievam tak, ako mi to v danom momente „zacinká“ v hlave. Iste to pramení aj z mojej lásky k popovej hudbe. Toto som tiež pochytil od zahraničných umelcov. Veď si len zoberte, iba málokto sa v bežnom živote vyjadruje čisto spisovne. Tak prečo by to malo byť v piesni inak? Veď pieseň je vaše vyjadrenie, vychádza z vás. Podľa mňa reč, ktorá nie je na sto percent spisovná, môže mať ešte väčšiu autentickosť. Verím, že celý život sa skladá iba z dvoch typov lásky. Buď niečo milujete, alebo to nemilujete – a verím, že to platí aj pri muzike. Buď to poslucháča chytí, zamiluje si to, alebo to bude milovať opačne, teda nenávidieť.
Úspech tvojej piesne, v ktorej si vyjadril aj obavy zo svojej vlastnej budúcnosti, ti asi otvoril mnohé dvere a priniesol viacero možností a príležitostí. Utvrdil si sa teda v tom, že umelecká cesta je pre teba tá správna?
Áno, mám to šťastie, že pieseň sa stala úspešnou. Otvorilo mi to nové dvere. No treba povedať, že najväčšia podpora sa mi dostáva od ľudí, ktorí sa tiež boja. Vystúpenia pre queer komunitu, ktorých som mal tiež niekoľko, však mám stále radšej ako iné. Pre každého umelca je to totiž ten najkrajší pocit, keď vie, že spieva publiku, ktoré mu rozumie a stotožňuje sa s ním. Všetci dobre vieme, aká nepriaznivá situácia je pre komunity a menšiny na Slovensku. Myslím si, že odlišní ľudia sa budú báť, pretože spoločnosť im nedáva rovnaké pracovné príležitosti, uznanie, hlavne teda tým ľuďom, na ktorých je vidieť, že sú buď queer, alebo sú inej národnosti. Ja mám šťastie, že som zdedil spevácky talent po rodičoch a že končím štúdium herectva na konzervatóriu. Čiže to, kto v skutočnosti som, nemusím skrývať a môžem to prezentovať ako súčasť imidžu. Moja profesia si to doslova vyžaduje, no žiaľ, v bežnejších povolaniach, ako je napríklad učiteľstvo, to majú odlišní ľudia stále veľmi ťažké.
Je tvoju ďalšiu métou po celoslovenskom úspechu so skladbou uspieť aj v zahraničí?
To všetko samozrejme závisí od okolností. Moje prvé songy a vyjadrenie citov boli všetky v angličtine. Keďže som odjakživa nejako úplne nezapadal a tiež som internetové dieťa, veľkú väčšinu času som trávil na zahraničných hudobných fórach, kde som diskutoval o hudbe. Nechcem však patriť do kategórie spevákov, ktorí spievajú výhradne po anglicky. Je veľká škoda, že týmto spôsobom niektorí umelci ochudobňujú slovenské poslucháčstvo o piesne v slovenčine, ktorá je krásny melodický jazyk.
A vieš si predstaviť aj o spoluprácu s ďalšími umelcami?
Ako hosť na nejaké piesne určite áno. To, že by som musel produkovať songy na objednávku, si až tak úplne predstaviť neviem. Ono je to mojou osobnosťou. A možno tam sa skrýva moja jednoduchosť a zároveň zložitosť, že neviem byť iným človekom, než akým som. Preto aj vo všetkých pracovných projektoch musím mať úplnú alebo väčšinovú kontrolu, mať to vo vlastných rukách.