Veronika má 46 rokov a zaoberá sa problematikou LGBTI. Študovala na Univerzite
Komenského a dlhšie žila v zahraničí. V súčasnosti žije v Bratislave a pracuje v
medzinárodnej firme v oblasti inklúzie a diverzity. V rámci svojej práce zastupuje Slovensko
v medzinárodnej komunite, ktorá má na starosti inklúziu menšín.
Ako je nastavená politika vo vzťahu k transrodovým ľuďom na Slovensku?
Záleží na tom, z akého uhla pohľadu sa na to pozerá. V slovenskej legislatíve a politike
je výraz transrodový neznámy. Poznáme iba výraz transsexualizmus. Táto téma je spolu
s lekárskymi postupmi stará a pochádza z 80. rokov. (pozn. redakcie: výnimkou je pojem
rodová identifikácia, ktorý sa nachádza v antidiskriminačnom zákone a zakazuje tak
diskrimináciu aj transrodových ľudí). Dokonca tu bolo aj pár pokusov o operácie v rámci
tranzície transrodových ľudí, ale v súčasnosti sa už nerealizujú, i keď je tu záujem. Na
politiku sa dá celkovo nazerať z dvoch pohľadov. Tradičná politika hovorí, že možnosti tu sú.
Potom tu máme politiku ovplyvnenú verejnou mienkou, populizmom a dianím na našom
malom Slovensku. Nielen na Slovensku je pod vplyvom extrémistických zložiek i našich
rôznych kresťanských kamarátov téma rodu a rodovej identity tlačená k“ jablku genderu“ a
podobných vecí. Túto tému sprofanovali do takej miery, až majú ľudia pocit, že ide o niečo
nové, fantastické, ale pritom to na Slovensku vôbec nové nie je. Má to zákonnú podporu
a dúfam, že sa podarí presadiť i novú zákonnú vyhlášku, ktorá by zmodernizovala tento starý
postup z 80. rokov.
Pre znalých ľudí dnes existuje legislatívny rámec, ale keby som sa držala
status quo transrodovej politiky na Slovensku, myslím si, že povedomie je tu mizerné. Na
ministerstve spravodlivosti existuje na to pracovný výbor. Viditeľnosť, vzdelávanie a
presadzovanie sú však nulové, pretože tu nie je žiadna politická vôľa. To, že tu máme
pracovnú skupinu, je síce fajn, avšak funguje formou pasívnej rezistencie. V praxi to znamená
toľko, že veď tu máte svoju skupinu, buďte radi, seďte si tu niekoľko kvartálov, rokov, aj tak
si nebudete môcť vyskakovať. V skutočnosti sa nič nepresadzuje, lebo opora by mala byť
niekde inde. Opora nemá byť v tom, že niekto buchne po stole a povie: „hurá, transrodoví
ľudia, zelená!“, ale niekto sa postaví a povie: „hurá, rovnosť ľudí v krajine, je to v ústave“.
Odtiaľ sa začne všetko odvíjať. Ktokoľvek bude haniť akúkoľvek menšinu, či už takú alebo
onakú, sme pri inklúzii. Vrcholní politici by mali povedať: „Síce nie som vzdelaný
v trasnrodovej téme, ale sú to takí istí ľudia ako ostatní občania, zaslúžia si také isté práva
a možnosti v realizácii ochrany.“ A toto chýba na Slovensku. Otáča sa to na negatívnu stránku
bez toho, aby sme sa nad tým zamysleli. My sa nepotrebujeme hrať na nejakú skupinku ľudí,
nám to stačí.
Aké ťažkosti v tejto oblasti vnímaš?
Ako problém vidím manažment zmeny v samotnej transrodovej komunite. Staršie narodený
vníma túto problematiku inak ako mladá generácia. Mladá generácia prichádza s novým, už
slobodnejším pohľadom. My sme si ešte zažili socializmus. Dnes poznáme pojmy ako fluidní
ľudia, bavíme sa o nebinárnej identite. Pre mňa samotnú je to neuchopiteľné a neviem si ani
predstaviť, že by som bola nebinárna. Ale mnohí ľudia sú nebinárni. Nevieme si ani
predstaviť, akým úskaliam musia čeliť. Keď to porovnám s inými krajinami, konvenčné
ponímanie významu, kto je binárny, teda trans človek, trans muž alebo trans žena je veľký
problém, a keď k tomu pridáme nebinárny, je to obrovský problém pre porozumenie v
spoločnosti. Keď sa tam snažím vniesť trošku profesionálny rámec, na presadzovanie
sociálnych zmien v štáte je potrebné si uvedomiť, že niektoré veci sa musia robiť postupne.
My by sme tiež mali politiku ovplyvňovať spôsobom, že najprv adresujeme to, čo
s najmenšou energiou zasiahne a ovplyvní najväčšiu plochu. Keď sa zabijeme s témou, ktorá
nás bude stáť obrovskú energiu a v skutočnosti má dopad iba na menšinu našej menšiny, tak
zavrieme dvere všetkým. Je dôležité rozmyslieť si prístup k budovaniu povedomia.
Ako by si zmenila toto povedomie?
Presne tak, ako sa to deje. Neustálou prácou, informovanosťou. Má to istú postupnosť krokov.
Cesta, ktorou sa mení politika v krajinách, a aké sú ich prirodzené kroky vo vývoji. Musíme
prirodzene prejsť týmito krokmi a je veľmi iluzórne, že rovno skočíme 50 krokov dopredu.
Mali by sme sa zamerať na prirodzenosť vzdelávania. Prirodzene v zmysle, že vieme, ako to
išlo v iných krajinách, odpozorujeme a naučíme sa to. Možno to zlepšíme, ale sekať voči
vetru a skákať o päť poschodí vyššie je ilúzia. Práve mladej generácii chýba táto skúsenosť a
možno profi rámec chápania. Robia to príliš po hlave, je to revolučné, treba to. Sila je dôležitá
na vyváženie revolučných opačných síl, ale vo výsledku to nezabezpečuje zmenu. Musíme
sledovať prirodzenosť tejto zmeny a tým sa to dá.
Máme dostatok špecialistov, ktorí poskytujú pomoc pri tranzícii?
Na Slovensku nemáme dostatok špecialistov. Je to veľmi zložité. Dnes téma tranzície nie je
stále dobre chápaná. Je to vlastne téma, ktorá celkovo nielen na Slovensku má tendenciu byť
vnímaná ako medicínsky problém, pričom ním nie je. Preto je ťažké povedať, kto sú správni
špecialisti. Niekto povie, že špecialista je urológ, ďalší povie plastický chirurg, niekto
psychológ a psychiater. Kto je vlastne teda špecialista? Keď to vezmeme konvenčne v
dnešnej legislatívnej úprave potrebujeme hlavne psychológov a psychiatrov. Následne na
ďalšie kroky, prípadné chirurgické zákroky, potrebujeme adekvátnych chirurgov a správnych
lekárov. Aj v týchto troch skupinách je špecialistov mizerne málo. Keď idem odzadu, pre
zákroky, ktoré sú chirurgické, na Slovensku niektorých špecialistov máme. Avšak pri trans
ženách je prakticky nedostupné špecializované chirurgické ošetrenie na Slovensku okrem
orchiektómie. Mnohí špecialisti nechávajú veľké jazvy po chirurgických úkonoch. Plastickí
chirurgovia sú následne v šoku, ako to spravili. Ani oni sami nevedia, ako to presne robiť tak,
aby to bolo správne spravené, a aby to neovplyvnilo kvalitu ďalších zákrokov. Robí sa to
harakiri. Špecialisti na vážne chirurgické zákroky na Slovensku nie sú. Najbližšie sú v Českej
republike, ale Česi to vykonávajú šialene, je to amatérske mäsiarstvo.
Čo je teda podľa teba podstatou tranzície a akých špecialistov trans ľudia potrebujú?
Tranzícia začína u nás samých. V prvom rade potrebujeme dobrých psychológov a
psychologičky a ľudí, ktorí sa rozumejú tranzícii. Ideálne trans ľudí, ktorí vedia iným pomôcť
najlepšie. My dnes máme málo vzorov a osobností, ktoré by sa vedeli porozprávať s trans
človekom a dať mu dostatočne fundovaný pohľad, položiť mu tie správne otázky, aby objavil
sám seba. Všetko začína tým, že ľudia si otvoria internet a ako prvú prioritu vidia pri trans
ženách, aby dostali estrogén a pri trans mužoch testosterón. To je hrubá chyba. Problém je
úplne niekde inde a začína úplne pri inej téme ako sú hormóny. Žiaľ nevyhnutnosť tohto
psychického pretlaku u ľudí ich tlačí k iluzórnej predstave, že hormóny sú najpodstatnejšie.
Nie sú.
A čo je teda najdôležitejšie?
Najdôležitejšie je prijatie a pochopenie, čo to vlastne znamená byť trans človekom. Toto je to
najpodstatnejšie. Je to životná cesta. To si musí človek uvedomiť. Ak toto nepochopí, tak jeho
rozhodnutia, ktoré sú v tranzicii celkom vážne, budú mylné. Narazí neskutočne veľakrát.
Prepadne ilúzii. Bude to bolieť. Je to však globálny problém. Kresťanstvo nám spravilo
medvediu službu. Vyhubilo rôznorodosť. Vyhubilo staré kultúry, ktoré poznali transrodových
ľudí na každom kontinente troška inak. A tá kultúra tu bola. Bolo tu pochopenie. Boli tu
osobnosti a vzory. My sme prišli o tieto osobnosti a vzory. Aký vzor môže mať trans človek?
Ku komu vzhliada, aby to dokázal? Nemá ku komu. V škole nás učia všetko možné, ale to
podstatné, aby sme rešpektovali sami seba a dali nám odpovede na základné otázky života,
nenájdeš. Stále nám chýba fundament a to, že človek funguje asociatívne na základe
skúseností. My tieto skúsenosti nemáme a sami sa učíme na na našich vlastných príbehoch.
Osobnosti a vzory tu však sú a s nimi i skúsenosti.
Aký majú medicínski špecialisti vzťah k tejto téme na Slovensku?
Osobne si myslím, že majú indiferentný vzťah. Bavíme sa o pár ľuďoch, ktorých by som
narátala na jednej ruke. Je to alarmujúci fakt. Sú to ľudia, ktorí majú profesijný záujem.
Záujem, ktorý ale končí s možnosťami ich pracovnej doby a toho, že majú na starosti iné
problematické oblasti ako táto. Oni nemajú plný pracovný úväzok pre túto tému. Je to téma,
ktorá si vyžaduje full-time špecialistov aj na Slovensku. Štatisticky je trans ľudí na Slovensku
relatívne veľa, až okolo 3000. To si už zaslúži nejakú špecializáciu a skúsenosť. Myslím si, že
tento vzťah je indiferentný, profesijný a je rôznorodý aj medzi nimi. Títo lekári a lekárky tým,
že vedia, v akom prostredí sú, a vedia, že je ich iba pár a nemajú priestor na to, aby čerpali
z nejakej kvázi znalosti, sa boja urobiť chybu, sú veľmi opatrní. Napríklad psychiatri a
psychiatričky majú profesijný záujem odlíšiť transrodoví stav od prípadnej psychickej
poruchy.
V čom vidíš časté problémy s tranzíciou?
Časté problémy vidím v neznalosti toho, čo je tranzícia. Ďalší prízemnejší problém je
v nedostatku špecialistov na Slovensku. Tretí a prvoradý je slabé povedomie, ktoré je i
najnákladnejšie. Povedomie zahŕňa v sebe tie predchádzajúce problémy. Preň sa ľudia cítia
byť osamotení. Povedomie by malo začať tým, že ľudia sú vzdelávaní na školách a vedia, že
existuje niekto, kto má telesné znevýhodnenie, že existujú menšiny, niekto je nepočujúci,
vysoký, obézny, alebo niekto má inú sexuálnu orientáciu, alebo inú identitu, ako mu bola
pripísaná. Rôznorodosť je to, čo naše školy neučia. Učenie a chápanie diverzity je základný
atribút rozvoja schopnosti tvoriť kreatívne. Diverzita je veľká kreativita. Naše školstvo to do
dnešného dňa nepochopilo. Veľký problém vidím v povedomí, v ktorom absolútne absentuje
zameranie na vzdelávanie v oblasti diverzity na školách. V pozitívnom slova zmysle by
deťom malo byť vštepované, že inklúzia je normálnou súčasťou spoločnosti. Diverzita je
veľmi dôležitá a učí nás chápať všetkých ľudí, ktorí majú iný potenciál ako mainstream.
V iných krajinách je postavenie transorodvých ľudí lepšie?
V niektorých krajinách majú lepšie legislatívne postavenie. Ľudia nepotrebujú prechádzať
mnohými komisiami, to znamená, že je to na rozhodnutí ich slobodnej vôle, teda na princípe
sebaurčenia. Je to ďalší krok na ceste, ktorú som spomínala na začiatku. My tam ešte nie sme.
U nás to musí stanoviť psychiater ako diagnózu. V krajinách Škandinávie a v Holandsku to
funguje na princípe sebaurčenia. Človek sám môže určiť, že má inú identitu a nikto to nebude
rozporovať. Čo sa týka špecialistov, je to v niektorých krajinách lepšie. Nepatríme ani medzi
špičku, ale tiež nemôžeme povedať, že sme niekde na konci. Nachádzame sa niekde
uprostred.
Ako vyzerá situácia mimo Európy?
Tak napríklad Japonsko je veľmi konzervatívne a táto téma je tam relatívne tvrdá, čo sa týka
inklúzie. Ázia je však niekoľkonásobne väčšia ako Európa. Keby sme sa ocitli napríklad v
Thajsku, kde si myslíme, že operácie sa tam vykonávajú na dennom poriadku, mýlime sa.
Práve opak je pravdou. Inklúzia je tam veľmi zložitá. V Spojených štátoch je to podobné a líši
sa to od štátu k štátu. Niektoré sú viac liberálne a ľudia nemajú problém s inklúziou menšín.
V štátoch ako Arizona či Texas je to ďaleko tvrdšie. Tradičná Redneck kultúra je omnoho
viac konzervatívnejšia a izolovaná. Z tohto pohľadu je to veľmi rôznorodé a nepovedala by
som, že sa to vymyká štandardu v Európe. Vo výsledku je to plus-mínus všade rovnaké.
Ako by si predstavila pripravovaný projekt Reštart?
Projekt Reštart je veľmi zaujímavý a jedinečný svojho druhu. Je postavený na príbehu trans
človeka a zakladá sa na životných udalostiach ako škola, škôlka a podobne. Zaoberá sa
typickými životnými udalosťami, s ktorými sa stretávame: prvýkrát v kolektíve, prvýkrát si
hľadám partnera, hľadám si prácu, čo ma čaká. Začínam tranzíciu v dospelom veku. Ja už
mám priateľov, čo sa s nimi stane? Začínam tranzíciu ako teenager. Ako si nájdem priateľov a
priateľky? Ústrednou kostrou projektu sú rôzne životné udalosti a okolnosti v rôznom veku.
Zvolili sme niekoľko uhlov pohľadu ako pohľad rodiča, kamaráta, či kamarátky, príbuzného,
zamestnávateľa, veriaceho človeka. Prinášame do povedomia nové pohľady rečou človeka,
ktorý sa pozerá. Výsledok projektu Reštart bude v slovenčine a voľne dostupný na internete,
ale i v tlačenej podobe.
Čo by si odkázala ľudom, ktorí prechádzajú tranzíciou?
Základom je trpezlivosť. Ľudia si v náhlivosti môžu myslieť, že ak to nespravia dnes, zajtra
už nedostanú hormóny a umrú. Neumrú, prežijú. Nech sú trpezliví a nech sa snažia zhovárať
s inými ľuďmi, aby našli svoje vzory a osobnosti. Kontaktujte starších ľudí, rozprávajte sa s
nimi o tom. Snažte sa pochopiť samých seba. Nestrácajte odvahu, pretože bez odvahy sa nedá
začať obliekať ako iné pohlavie/iný rod, začať sa maľovať. To sú však povrchné veci. Treba
mať odvahu, aby ste dokázali čeliť sami sebe, čeliť niekedy aj tomu, že niektoré veci môžu
byť inak, ako sa nám skutočne páčia a zdajú na začiatku. Najpodstatnejšia je trpezlivosť
a nechať si poradiť. Hormóny nie sú zďaleka všetko a dokonca to nie je ani prvý krok, hoci
mnohí si myslia, že je. Nezabúdajte, že ste komplexné bytosti a máte všetky problémy ako
všetci iní okolo vás od kariéry cez vnútorné problémy z detstva, cez priateľstvá, rodinné
katastrofy, cez zdravie, čokoľvek vám napadne. A len jedna z tých vecí je byť trans
človekom.
Pozn. reakcie: Veronika si priala zostať v anonymite, preto neuvádzame jej celé meno.
V prípade ak ste transrodový človek a hľadáte pomoc môžete napísať aj do Inporadne na
www.inporadna.sk.
Ilustrácia: Viktória Szabová