Autor: Kristián Lazarčík / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2022.
V čase, keď tento článok píšem, od teroristického útoku pri Teplárni na Zámockej ulici ubehli už takmer dva mesiace. Či ide o krátky, alebo dlhý čas, je relatívne a záleží to predovšetkým od momentálneho duševného rozpoloženia, v akom sa prežívajúci človek práve nachádza. Jednoznačný je však fakt, že pod ťarchou tragédie sa spoločnosť zachvela. Témou tohtoročného zimného čísla Magazínu QYS je násilie a malo by reflektovať prežívanie queer ľudí po terore. Práve preto som sa rozhodol osloviť šéfredaktora Magazínu QYS Andreja Kuruca a vedúceho výroby magazínu Mareka Hudeca a spraviť s nimi rozhovor. Obaja sa LGBTI+ ľuďom dlhodobo venujú a sú s nimi v úzkom kontakte. Okrem vydávania časopisu sa tiež sústredia okolo nezávislého a jediného LGBTI+ divadla na Slovensku Nomantinels, ktorého je Andrej Kuruc aj riaditeľom. Nedávno, počas festivalu Drama Queer, dokonca premiérovali novú inscenáciu s názvom Pandémia+, ktorej sú obaja autormi. Okrem toho sa tiež venujú organizácii festivalov, moderujú workshopy či diskusie, ktorých cieľom je šírenie humanistických myšlienok, ochrana ľudských práv, podpora odstraňovania prejavov diskriminácie v spoločnosti, podpora rodovej rovnosti a snaha o rozvoj občianskej spoločnosti.
Pre Mareka Hudeca bol teror, ktorý sa v osudový večer udial, veľkým šokom. „V prvom momente ma zaplavila úzkosť a na nič som sa nevedel sústrediť až do okamihu, kým vraha nenašli. Nevedel som ani spať. Istá úzkosť vo mne pretrváva aj naďalej,“ priznáva Marek. „Dlhodobo bojujem s úzkostnou poruchou, s tou sa mi to v tomto období trochu zhoršilo.“ Zároveň vraví, že mu jeho aktivita počas organizovania prvých dvoch protestov proti nenávisti, ale aj celková činorodosť pomáhali úzkosť prebíjať. Nevie sa však ubrániť pocitu zdvíhajúceho sa pesimizmu zo sklamania z toho, ako spoločnosť momentálne na situáciu zareagovala. Reakcia politikov bola podľa Marekovho názoru veľmi vlažná a nedostatočná.
Andrej Kuruc pôsobí ako psychológ v inPoradni, ktorú založilo občianske združenie Iniciatíva inakosť pre poskytovanie psychologického poradenstva LGBTI+ ľuďom. „Denne riešim s klientmi a klientkami túto situáciu, ktorá v nich zanechala traumatické stopy,“ hovorí Andrej. „Samozrejme, sám sa s tým musím nejakým spôsobom vyrovnať. Je pre mňa veľmi ťažké zvládať to, keď vidím, že namiesto toho, aby spoločnosť urobila otočku a začala sa s rešpektom venovať LGBTI+ ľuďom, deje sa úplne niečo opačné – neochota prijať opatrenia, homonegativita a transnegativita zo strany vládnych politikov, ale aj zo strany bežných ľudí. Ďalšie nepriame incidenty, ktoré sa dejú na verejnosti už pomaly na dennom poriadku.“ Andrej priznáva, že sa na Slovensku necíti dobre. Rovnako je to aj v prípade Bratislavy, hoci voľby na primátora mesta opäť vyhral Matúš Vallo. „Musím povedať, že doteraz jeho vedenie urobilo pramálo pre LGBTI+ komunitu v Bratislave.“
Na otázku, či by sa po terore spôsobenom mladým zradikalizovaným človekom mali queer ľudia viac ohradiť, alebo sa naďalej pokúšať o nadviazanie rozhovoru s ostatnými, Marek Hudec odpovedá: „Nie som si istý, že či jedna alebo druhá cesta je správna. Queer aktivizmus bol na Slovensku skúšaný už rôznymi spôsobmi, radikálnejšími aj viac diplomatickými. Ani raz sa vlastne veľmi nič nezmenilo. Je podľa mňa dôležité hlasno upozorňovať na problémy, poukazovať na ne a nenechať sa zatlačiť, ale na druhej strane je dôležité aj vedieť nadväzovať rozhovor s tými, ktorý počúvať chcú.“
Andrej upozorňuje na to, že by sa mal z tejto tragédie každý poučiť a vyvodiť dôsledky vo vzťahu k sebe, ale aj k spoločnosti, no predovšetkým vo vzťahu k LGBTI+ ľuďom. Vníma, že v politickej reprezentácii sa inak než rozhovorom opatrenia presadiť ani nebudú dať. Myslí si však, že treba dať jednoznačne najavo, že to, čo sa deje, nie je v poriadku. Deje sa to napríklad prostredníctvom spomienkových pochodov, ktoré pripomínajú tieto udalosti, alebo v rámci výzvy Ide nám o život, kde sa sformulovali požiadavky LGBTI+ komunity. „Určite sa treba vedieť ohradiť. Samozrejme, najlepšie, ak by to bol koordinovaný rozhovor, pretože nejaké dramatické protesty, ktoré by útočili na tú druhú stranu, budú zase vnímané kontraproduktívne. Hoci si veľmi dobre uvedomujem hnev a frustráciu LGBTI+ komunity, a úplne rozumiem, ak k takýmto výkrikom dôjde,“ vraví Andrej.
Marek si nemyslí, že by politické názory mali byť nevyhnutne súčasťou identity človeka, no nemyslí si ani, že sa tieto dve sféry úplne obchádzajú. „Za mňa je identita človeka niečím nemenným, niečím, s čím sa dlhodobo stotožňujem. Politika alebo teda príklon k nejakej politickej ideológii či myšlienkam sa môže meniť na základe kontextu. Identita je napríklad to, či som queer, alebo teda v mojom prípade čiastočne Maďar. Politika je zasa to, či sa mi v súčasnosti zdajú vhodné riešenia na problémy skôr ľavicové alebo pravicové.“
Trochu iný pohľad na tému prináša Andrej: „Politické presvedčenie často býva súčasťou identity. Je napríklad predpoklad, že queer ľudia budú viac inklinovať k liberálnym politickým názorom, vzhľadom na to, že liberálne strany LGBTI+ ľudí podporujú a plánujú prijať isté opatrenia. A zase ľudia, ktorí sú viac namierení proti LGBTI+ ľuďom, budú v politických názoroch viac inklinovať ku konzervatívnym, extrémistickým až fašistickým prúdom v našej politike.“
Zmien, ktoré by mali nastať v slovenskej spoločnosti, aby sa situácia LGBTI+ ľudí zlepšila, je podľa Mareka aj Andreja neúrekom. „Tie základné boli definované iniciatívou Ide nám o život,“ pripomína Marek. Ide napríklad o postihovanie nenávistných prejavov, zrovnoprávnenie rovnakopohlavných párov, zjednodušenie priebehu tranzície transrodových ľudí a celková snaha o lepšie pochopenie rôznych rodových identít či sexuálnych orientácií. Andrej tiež hovorí o obrovských nedostatkoch v oblasti vzdelávania: „Informácie o LGBTI+ ľuďoch, sexuálnej orientácii či o rodovej identite na školách pre mladých ľudí chýbajú. Sú ignorované, tabuizované alebo sa o nich hovorí vo veľmi negatívnom svetle. Vyplýva to aj z našich prieskumov.“ Zároveň vníma potrebu riešiť situáciu transrodových ľudí, ktorí nemajú odborné usmernenie, na základe ktorého by sa realizovala medicínska tranzícia. „Doteraz nie je schválené vplyvom ultrakonzervatívnych kruhov vládnej strany. Nie je postarané o mladých transrodových ľudí pod osemnásť rokov. Chýba tu zdravotná starostlivosť a možnosť začať túto tranzíciu. To má nesmierne vplyvy na ich psychické zdravie, dokonca katastrofálne. Tu už ide o životy a o mučenie transrodových ľudí, a to už je naozaj zlé.“
Podľa Mareka je to, či spolu LGBTI+ ľudia vôbec držia ako komunita, zložitá téma. „Slovo komunita samo o sebe evokuje, že ide o malú skupinu ľudí. V skutočnosti ide skôr o to, že je to regulárna menšina, ktorá je rozdelená v rôznych kontextoch, mestách, rieši rôzne problémy a môže mať rôzne postoje, či už politické, alebo aj dokonca k zrovnoprávneniu queer ľudí.“ Na protestoch po vraždách v Teplárni vnímal, že veľká časť komunity spolu naozaj drží. Je podľa neho veľmi dobré, že sa mnohí v tomto období rozhodli pre coming out, aby sme ukázali, že je nás viac a že to nie je abstraktná hrozba, ktorá sa týka iba malej skupiny ľudí.
Andrej si zase nemyslí, že by spolu queer ľudia museli držať. Nie je to nevyhnutné na to, aby im boli uznané práva a aby sa o nich štát staral rovnako ako o ostatných občanov a občianky. „Na druhej strane, čo sa týka presadzovaní práv a opatrení, je lepšie, keď spolu ako komunita tiahneme za jeden povraz. Povedzme si otvorene, vo veľkých počtoch je sila.“ Zároveň ale vníma, že pre mnohých ľudí môže byť v momentálnej situácii veľmi ťažké prihlásiť sa k aktivistickým kruhom, ktoré sa týmito vecami zaoberajú, a v rámci svojich bezpečnostných stratégií sa im snažia skôr vyhnúť, alebo ich dokonca odmietajú.
Andrej zo svojej pozície psychológa v inPoradni vidí narastajúce ťažkosti klientov a upozorňuje na veľmi zlý vplyv na psychické zdravie mnohých LGBTI+ ľudí. „Mnohí v súčasnosti ani nedokážu ísť v pohode von. Spôsobuje im to úzkosti, depresie alebo sociálnu fóbiu. Mnohí ľudia, s ktorými sa rozprávam, sa tu necítia dobre. Chcú odísť z tejto krajiny, plánujú to vo veľmi skorej dobe. Je smutné, že štát si to neuvedomuje, nechce to vidieť a jednoducho týchto ľudí nechá odísť, lebo ich asi považuje za menejcenných.“
Marek zasa na komunitných stretnutiach spozoroval väčšiu ochotu ľudí sa stretávať a byť spolu ako komunita. „Veľký úspech mal kurz sebaobrany, ktorý sme nedávno organizovali. Takisto, keď sme robili krátko po vraždách speed dating, na akcii zaznelo, že ľudia sa chcú zoznamovať s viacerými ľuďmi z komunity a byť s nimi v spojení. Je teda veľmi dobrá správa, že niečo také hrozné, ako tie vraždy, mohlo mať aj nejaký pozitívny účinok.“
Marek si myslí, že by sa umenie nemalo deliť na queer a ne-queer, pretože umenie odjakživa reflektuje rôzne životné skúsenosti. „Tým je vlastne zaujímavé. Môžeme si otvoriť knihu a prevteliť sa do hlavy niekoho úplne iného, prežiť život v úplne odľahlej krajine alebo podmienkach. Práve preto je skvelé, že vychádza veľa umenia, ktoré reflektuje aj život queer ľudí. Jednak je to dobré pre LGBTI ľudí, hlavne mladých, ktorí sa tak vedia s niekým stotožniť a nájsť si aj nejakú pozitívnu reprezentáciu v umení.“ Zároveň takéto umenie považuje za dôležité aj pre ľudí, ktorí s queer ľuďmi skúsenosť nemajú, a teda nie vždy vedia pochopiť ich problémy a prežívanie. Vníma, že umenie im tak pomáha sa s tým lepšie stotožniť.
Čo sa týka divadla, pre Andreja bolo v prvom rade potrebné dostať queer témy do umenia a zobraziť tak životy LGBTI+ ľudí. Chcel sa pri tom primárne zamerať na ľudí z komunity, aby si už konečne mohli pozrieť aj diela, ktoré nie sú len heteronormatívne, a aby sa v nich mohli nájsť. „Pridanou hodnotou je, ak má dielo nejaký presah a ak osloví aj širšiu verejnosť, čo sa v niektorých prípadoch aj deje. Mnohé naše aktivity sú určené aj pre širšiu verejnosť.“
Marek a Andrej si na záver rozhovoru zaspomínali na kabaretné predstavenia, ktoré Tepláreň pravidelne usporadúvala. Andrej v tomto priestore vnímal uvoľnenosť, pri ktorej si každý človek mohol dovoliť byť sám sebou, dokonca možno po prvýkrát. „Podľa mňa je to fenomenálny spôsob, ako LGBTI+ ľudia môžu vyjadriť svoju identitu, orientáciu a to, čo naozaj cítia. Verím, že to bude pokračovať,“ vyjadril svoju nádej Andrej.
Marek sa kabaretov v Teplárni zúčastňoval pravidelne. Vraví, že to bol pre neho vždy skvelý a veľmi osobitý zážitok. „Ten priestor je sám osebe veľmi špecifický. Všetky účinkujúce a účinkujúci čakali na svoje vystúpenia na malom balkóniku nad barom. Pred bar sa postavilo malé pódium. Vždy sme tam hore, spolu sa tlačiac, čakali na ten moment, keď už zídeme dole,“ spomína so smiechom Marek. Hovorí, že mu priestor Teplárne ponúkal okrem autorského čítania príležitosť vyskúšať si aj rôzne iné formy vystúpení – tie jeho posledné boli napríklad už viac standupové. „Publikum bolo vždy veľmi prajné. Nech si už človek pripravil hocičo, vedel, že tu sa vždy dočká potlesku,“ dodáva Marek na záver.