Autorka textu: Dominika Chrastová / Foto: Archív Lukáša Zahyho
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2021
Od šiestich rokov sa venoval spoločenským tancom, no slobodne sa začal cítiť až počas štúdia na VŠMU. Aktuálne pracuje na predstavení Stenomúr, s ktorým vystúpi v rámci podujatí Pride-u. O čom je tanec a či sa ním dá vôbec uživiť, nám porozprával v rozhovore.
V akom umeleckom období ťa zastihla pandémia?
Ukončil som VŠMU a mal som byť ten, kto práve vychádza zo školy a ide niečo robiť do sveta. Zrazu však celý tento plán prikryla pandémia a musel som si hľadať iné možnosti, keďže sa nedalo tancovať s inými ľuďmi ani verejne vystupovať.
Obdobie hľadania mám aj teraz. Končím jednoročný program v Salzburgu. Išlo skôr o tréning, aby som bol technicky zdatnejší tanečník. Nemám rád pomenovanie „lepší“, lebo neverím, že človek je lepší a zlepšuje sa. Je len odlišný.
Čo ti dalo štúdium na VŠMU?
Pod vedením Martiny Polákovej a Juraja Korca to pre mňa bola priam revolúcia. Od šiestich rokov som totiž robil spoločenské tance. V devätnástich mi však v škole predstavili pojem súčasný tanec a zrazu som sa nemusel držať štandardných krokov, dostal som slobodu. Pri spoločenských tancoch treba počúvať trénera, pretože ide už o kodifikované tanečné štýly. Keď pri nich predvediete niečo iné, na súťaži vás za to neobodujú. Na VŠMU sa mi teda otvorili hranice, dostal som slobodu. Vždy ma ubíja, keď musím robiť stále to isté.
Dá sa súčasný tanec definovať?
Nemá presnú definíciu. Ide o hľadanie ďalších spôsobov vyjadrovania sa. A takto voľne uchopené by to malo aj zostať. Aspoň ja to tak vnímam.
Pomáha ti súčasný tanec spoznávať samého seba, svoju osobnosť a identitu?
Presne tak. Prostredníctvom tanca si vždy hľadám aj témy. Som akýsi filozof a snažím sa stále niečo objavovať, spoznávať a skúmať svet, v ktorom som. Baví ma, že potom môžem svoje zistenia odhaliť pred publikom a že ma diváčky a diváci „musia počúvať“, keď sú na vystúpení.
Dá sa tancom uživiť?
Áno, len je to ťažšie. Buď vás zastrešuje tanečná „company“, alebo ste učiteľ so stabilnou prácou. Môžete byť aj na voľnej nohe, teda fungovať na vlastných projektoch a spoluprácach, a buď je o vás záujem, alebo nie.
Ty sa sústredíš najmä na jednotlivé projekty, aj teraz pripravuješ jeden pre Pride. O čom bude?
Nazval som ho Stenomúr. Štyri steny predstavujú izbu, v ktorej sa nachádza opustená hromada materiálu v tvare múru. Dokopy to predstavuje koncept o osobnom bloku. Napríklad, že ste v skrini a vyjdete z nej, teda to môže byť aj o coming-oute.
Stenomúr je zároveň niečo, s čím sa narodíte, no spoločnosť to nevníma pozitívne. Trebárs homosexualita. Alebo aj výzor či choroba. A vy sa musíte naučiť prijímať to ako svoju súčasť, pretože bez nej by ste to už neboli vy.
Stenomúr si tiež predstavujem ako nejaké bludisko.
Trebárs. Zvykne sa mi aj snívať, že som v bludisku. Respektíve, že prechádzam miestnosťami a v každej je niečo iné. A vždy ako keby som niekoho hľadal. To je môj najčastejší sen.
Poznáš odpoveď, koho hľadáš?
Možno seba. I keď nájsť samého seba nie je možné, pretože sa celoživotne vyvíjame. Veľmi ma ovplyvňujú interakcie s ľuďmi, a aj silno vnímam, ako tvarujú moju osobnosť. Necítim sa ako dospelý zavretý pred svetom. Cítim sa naďalej ako dieťa otvorené vonkajším vstupom, ktoré ho stále nejako modelujú.
Aj keď s niekým spolupracujem, prijímam jeho estetiku. Som tak natrénovaný ešte zo spoločenských tancov, keď som pozoroval trénera a snažil som sa robiť všetky pohyby ako on.
Podieľal si sa aj na projekte fotografky Doroty Holubovej. Čím bola téma jej kolekcie portrétov Neskrývaná láska pre teba výnimočná?
Mám rád, keď neslúžim len ako nástroj na vyjadrenie myšlienky, s ktorou ani necítim spojenie. V tomto prípade som však mal čo povedať a videl som medzi našimi témami súvis. K svojej fotografii som napísal, že „problémom“ nie je LGBTI+ komunita, ale tí, čo ju nemajú radi. Jediným riešením, ako sa dá tento „problém“ vyriešiť, je, že nás ľudia začnú akceptovať. Kým sa tak nestane, vždy bude okolo tejto témy rušno.
Takisto si v spolupráci s divadlom Nomantinels vytvoril inštruktážne video, na ktorom cvičíš jogu. Aký bol cieľ tohto projektu?
Telo je nástroj, ktorým komunikujeme so svetom. Chcel som ľudí naučiť, ako svoje telo trénovať a tiež ako čítať reč ďalších „nástrojov“.
Tento projekt „poctil“ aj Mazurek tým, že niektoré časti z neho použil vo svojom videu. Zbožňujem, keď sa niečo také stane. Cítiť z toho, aký silný vplyv musel naňho ten projekt mať, keď ho motivoval vyjadriť naň svoj názor. Pritom je to len videjko nejakého chalana na YouTube.
Venoval si sa aj štýlu vogue. Čím ťa zaujal?
Vogue sa mi páči v tom, že sa môžem hrať na modelku na móle. Improvizujem a prezentujem, kto som a aký som krásny. Určitým spôsobom je vogue spojený aj so súčasným tancom a vyjadruje to, čo riešim aj pri téme hľadania pravdy. Konkrétne, ako tečie čas, pretože pri vogue stále kráčam, hýbem sa vpred a pritom niečo komunikujem. Taktiež rád prepájam komerčné tancovanie so súčasným tancom a skúmam, čo z toho vznikne.
Čo pre teba tanec znamená?
Tanec je kultúrny konštrukt. Slúži nám ako komunikačný kanál, a zároveň sa líši od bežného pohybu, ktorý vidíme napríklad na uliciach. Rád sa zamýšľam nad tým, kde je hranica medzi tým, čo je tanec a čo už nie je. Napĺňa ma lámať túto hranicu, padať na nej zo strany na stranu a hľadať, kde som.
Plánuješ svoje ďalšie pôsobenie skôr tu, alebo v zahraničí? Svoj tanec si už predviedol napríklad v uliciach Paríža.
Práve v Paríži som veľmi silno pocítil, že to mesto nepoznám a neviem, k čomu by som sa tam vyjadril. Časom by som možno nasal jeho energiu a energiu tamojších ľudí. Teraz je však moja tvorba hlavne vyjadrením toho, čo som zažil tu.
Aká je atmosféra Bratislavy?
Zobrazil som ju vo vystúpení Hľadať pravdu. Na ulici vám jedni povedia, nech neotravujete, ďalší sa pristavia a aj ich zaujmete. A potom sú tu „heteráci“, ktorí vás nikdy nebudú prijímať. Celkovo sa to dá vystihnúť pojmom „malomestská rôznorodosť“.
Ešte sa vrátim k predošlej otázke, viem si predstaviť, že by som bol „tulák“. Stále by som cestoval, všade by som pracoval na nejakom projekte. Už menej si viem predstaviť, že by som zostal len na Slovensku, pretože tu nemáme veľa možností pre súčasný tanec, ani pre tanec všeobecne. Veď nás aktuálne posielajú robiť k pokladniam alebo k motyke.
Čo ťa odjakživa ťahalo k tancu?
V piatich rokoch som bol na svadbe svojho bratranca. Potom neskôr nám triedna učiteľka dala do rúk letáčik z tanečnej školy. Poctivo som ho doniesol domov a rodičia ma tam zapísali. Čiže v podstate som si tanec nevybral ja, ale to, kým teraz som, akoby mi bolo určené.
Neviem, aké to je, nevedieť tancovať. Už na základnej škole ma škatuľkovali ako tanečníka – a zvyšok triedy boli netanečníci. Tak sa aj celoživotne cítim. Ja a skupina. A podobne sa, ako keby nasilu, vyčleňujem aj sám v ďalších skupinách.
Prekáža ti, že rodičia rozhodli za teba?
Práveže je super, že to urobili. Na strednej škole som si zrazu uvedomil, že si môžem sám vybrať. Nastalo obdobie rebélie, keď som chcel robiť niečo iné. No potom som prišiel na to, že tancujem od šiestich rokov a už sa to nedá len tak vypnúť. Tancujem teda naďalej a som rád, že dokážem takto ovládať svoje telo – svoj nástroj.
Čo konkrétne sa snažíš ostatným povedať svojím tancom?
Asi to, čo aj v kurze jogy. Poďme všetci tancovať a komunikovať. Stále, vždy. Nech sa ľudia otvoria sami pred sebou aj pred týmto svetom a nech ho potom prijímajú. Keď nebudú zatvorení, niečo sa zmení.