Autor: Andrej Kuruc / FOTO: John Hogg, Ivan P. Matthieu
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2024.
Inscenácia Lovers, Dogs and Rainbows je fascinujúcou objavnou cestou do detstva Afričana Rudiho van der Merweho, ktorá je napoly dokumentom a napoly tanečným divadlom. Medzi spomienkami na slnkom spálenú zem, psy a ovce, ktoré sa chovali, strihali a zabíjali, sa vynára sociálno-politická realita: posledné roky apartheidu, v ktorých sa každodenný život odohrával medzi násilím a lžou pre všetkých, ktorí patrili k chudobnej, čiernej alebo kvír časti spoločnosti. Kvír inscenácia sa odohráva v rytme popovej, barokovej a elektronickej hudby a afrikánčiny – jazyka zdedeného po holandských osadníkoch. Kladie si otázky o koreňoch, dedičstve a vlastnej identite, hľadá možné spôsoby, ako všetky tieto aspekty a spolužitie rôznych foriem života, kultúry a pohlavia prepojiť.
Rudi van der Merwe sa narodil sa a vyrastal v Calvinii (Južná Afrika), teraz žije v meste Calvin (Ženeva, Švajčiarsko). Študoval divadelnú vedu a románske jazyky na univerzitách v Stellenboschi a Štrasburgu, následne absolvoval magisterské štúdium ex.e.r.ce na CNN Montpellier. Je autorom piatich vlastných diel a vyštudoval postprodukciu a filmové štúdiá.
Aká bola idea performancie Lovers, Dogs and Rainbows? Čo vás inšpirovalo?
Projekt som pripravoval dlho. Vždy som chcel urobiť dielo o mojom pôvode a výchove. Politické zmeny ma dohnali k tomu, že som chcel hovoriť rasizme, ktorý je na vzostupe aj vo Švajčiarsku. Ako biely Juhoafričan som bol zaradený do škatuľky, ľudia si do mňa akoby premietali myšlienky na základe nich. Povedal som si, že jediný spôsob, ako môžem o týchto veciach hovoriť, je robiť to z perspektívy očitého svedka. Sú tam zobrazené veci, ktoré som videl, ktorých som bol svedkom a ktoré som zažil. Veľká časť inscenácie je postavená na mojom vzťahu s otcom a ten sa v tom čase začal vytrácať, takže som mal pocit straty. Premýšľal som, ako by som mohol dať zmysel tejto väzbe na krajinu a rodinu, ktorá slabla, pretože môj otec umieral. Niektoré texty a veci, ktoré sa objavujú v predstavení, boli napísané dávno pred uvedením.
Prečo ste vytvorili drag persónu Rosie van Doorn? Čo sa za tým skrývalo?
Bolo to meno, ktoré mi už nejaký čas vírilo v hlave, pretože má v africkom jazyku pekný zvuk. V predstavení sú dokumentárne filmové prvky, ktoré zachytávajú násilie a sú intenzívne. Chcel som priniesť do inscenácie trochu ľahkosti, trochu farby do sveta, ktorý bol premietaný. Drag charakter mi pripadal ako správna voľba. V čase vzniku som prvýkrát začal sledovať Ru Paul’s Drag Race a veľmi ma to bavilo. V minulosti som veľa pracoval so ženskými postavami, ale používal som čisté siluety tela, bez nedokonalostí. A teraz som tomu dodal aspekt teatrálnosti a prehnanosti gest, tak ako to robievajú drag queens. Súviselo to aj s pojmom woke, ktorý sa používal v tom období (woke je prídavné meno odvodené z afroamerickej ľudovej angličtiny AAVE, ktoré pôvodne znamenalo ostražitosť voči rasovým predsudkom a diskriminácii. Tento termín si obľúbili mileniáli a príslušníci generácie Z, pozn. aut.). Zaujala ma myšlienka prebudenia Šípkovej Ruženky, pretože Rosie van Doorn je slovná hra, znamená doslova Šípková Ruženka. Pre mňa to bol hravý spôsob, ako hovoriť o prebudení. Ale myslím, že odvtedy sa slovo woke stalo veľmi problematickým. V istom smere zašlo aj dosť ďaleko, až ľudia majú pocit, že sa stalo príliš autoritárskym.
A ako na vaše predstavenie reagujú diváci v rôznych krajinách?
Vytvoril som ho v Južnej Afrike a vyvolalo dosť emotívne reakcie. Pretože pre väčšinu ľudí to nie je neznáma látka, poznali krajinu, ľudí aj rôzne postavy. Neprekvapilo ma, že najmä ľudia čiernej pleti boli veľmi emotívni, ale prekvapilo ma, že sa ich to aj dotklo. Časť, kde hovorím o mojom otcovi, možno vnímať univerzálne, hoci kvôli tomu, že v Južnej Afrike máme oddelené skúsenosti, často sa vnímame ako na jednej alebo druhej strane konfliktu. Aj vo Švajčiarsku v Ženeve vnímali predstavenie ako veľmi intímne. Zvláštne bolo, že keď sme to hrali v talianskej časti Švajčiarska, mal som pocit, že publikum sa na tému vôbec nedokáže napojiť a že ju absolútne nenávidí. Bolo im to nepríjemné, nenašli v tom žiadny humor ani ľudskosť. Takže neviem, myslím si, že to môže byť prijaté vrele, ale aj odmietnuté. Budem zvedavý aj na to, ako predstavenie prijmú ľudia na Slovensku.
Čo očakávate?
Ak ste z prostredia, kde je nejaké spoločenské násilie voči marginalizovaným skupinám alebo ľuďom, alebo vo vašej rodine máte nejaké ťažkosti, tak si myslím, že v tom predstavení sa s mnohými vecami viete stotožniť. Táto inscenácia má v sebe určitú univerzálnosť.
Prečo ste prijali pozvanie do Bratislavy?
Ak môžem niekde hrať, tak to vždy prijmem. Je to moja filozofia.
Aká je teraz situácia kvír komunity v Južnej Afrike?
Nežijem tam už veľa rokov. Takže aj to, čo viem, som iba čítal. Napríklad gejské a lesbické manželstvá sú tam legálne už od roku 2004, pretože sme mali veľmi progresívnu ústavu, ktorá vstúpila do platnosti roku 1996. V Listine práv sa výslovne hovorí, že nemôže existovať žiadna diskriminácia na základe sexuálnej orientácie. Avšak spoločnosť je stále dosť konzervatívna, takže sa nedá očakávať, že ľudia budú veľmi nadšení z toho, že ste gej. V niektorých komunitách dokonca riskujete svoj život, keď to oznámite. Najmä lesby žijúce v chudobnejších komunitách sa stávali obeťami znásilnenia kvôli ich sexuálnej orientácii. Čiže závisí to aj od postavenia v spoločnosti.
Čo pripravujete najbližšie?
Dokončujem film o svojej babičke. Je to opäť aj o politike, o tom, ako sa s ňou prelína osobný život a história. Moja babička patrí do generácie, ktorá v roku 1948 hlasovala za apartheid a exportovala ho. Takže pre mňa bola veľmi srdečným, milujúcim človekom, zatiaľ čo pre mnohých Juhoafričanov predstavuje zlo. Ide teda aj o to, aby som zosúladil svoj osobný vzťah k tejto osobe s tým, čo predstavuje pre mnohých Juhoafričanov.
Teraz som sa rozhodol, že pripravím inscenáciu, ktorá vôbec nie je politická alebo osobná, pracujem na kyberpunkovej sci-fi adaptácii Shakespearovej Búrky. Táto inscenácia hovorí o umelej inteligencii. Je skôr zameraná na budúcnosť, je to zábavná šou, v ktorej sa objavia aj kvír témy. V Búrke napríklad vystupuje duch vetra, ktorý sa volá Ariel. A Ariel sa v tejto verzii stane sexuálnym robotom. Takže v skutočnosti nie je ženou ani mužom, ale má ženské tvary. Zosobňuje umelú inteligenciu počasia. A aj ja pristupujem k ľudskej sexualite ako k počasiu, dá sa ňou manipulovať, ale nedá sa predpovedať. V Arielinej sexualite je teda kvír prvok.
Čo by ste odkázali divákom alebo čitateľom na Slovensku?
Som veľmi rád, že v Bratislave môžem hrať.