Autor textu: Matej Uhlár / Fotografie: Neftlix
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2021
Nadšenie z inakosti, ale na druhej strane aj znudenie všednosťou. Toto asi boli dva pocity, ktoré vo mne prevládali pri pozeraní pôvodného seriálu z produkcie Netflixu s názvom Sex Education. Je to výborný nápad, vykresľovať postavy, ktoré konajú slobodne na základe svojich sexuálnych potrieb. Všetci ich predsa máme. Tešia nás, napĺňajú, ale aj trápia a dostávajú nás do problémov. Toto všetko divákom a diváčkam seriál ponúka. No ruka v ruke s tým idú aj seriálové klišé, ktoré častokrát zatieňujú výnimočnosť zobrazených tém, o ktorých sa bežne nehovorí.
Intimita… ani si nepamätám, že by sme o nej s rodičmi niekedy hovorili. Pamätám si, že mi mamina pomocou obrázkovej knižky vysvetľovala, ako sa rodia deti. Asi každé dieťa niekedy kladie takéto otázky, avšak o intimite nikdy debata nebola. Zrejme sa počíta s tým, že každý si pozbiera informácie od rovesníkov a svojho okolia, alebo azda ich získa aj praxou v tínedžerskom veku. Toto sa síce udialo aj v mojom prípade, ale iba vo veľmi obmedzenom režime. Najbližší mi totiž vždy prízvukovali, že vzhľadom na môj zdravotný stav a znevýhodnenie sú dôležitejšie veci ako vzdelávanie sa s kamarátmi o „sexuálnych blbostiach“ či môj osobnostný rast v tejto oblasti.
Pre dievčatá som bol síce dobrý kamarát, ale možnosť, že by sme sa zblížili intímne, bola pre ne nepredstaviteľná, dokonca až „fuj“. A to som túžil a potreboval zistiť napríklad aj také základné veci, či sa vlastne viem bozkávať. Možno to vyznie hlúpo, ako z denníka nejakej trinástky, ale ak neviete ovládať vlastné telo, ktoré si potom s vami veľmi často robí, čo chce, je tak trochu logické, že vám napadne aj takáto otázka.
– Toto je úryvok z jedného článku na mojom osobnom blogu, v ktorom sa snažím opísať svoje pocity a priblížiť jeho čitateľom a čitateľkám tému, o ktorej sa hovorí tiež len veľmi málo. Som totiž zdravotne znevýhodnený a som gej. Aj v dnešnej dobe je to pre veľkú väčšinu ľudí šialená kombinácia slov, a predstava, že by sa za nimi skrývala skutočnosť, je pre nich nestráviteľná. Ale áno, aj taká je skutočnosť. Neviem síce, čo konkrétne je na tom také šokujúce… no jedno viem. Poznám tie začudované pohľady, keď vyjdem s pravdou von, že aj človek na vozíku môže mať isté potreby, pocity a túžby. Každému človeku sa predsa páči niečo iné a sexuálna oblasť ma často vrhá do neistoty. Možno aj na základe týchto prežitých skutočností som sa vedel dobre stotožniť s hlavným hrdinom seriálu, Otisom. Tak ako on, aj ja som sa stal pre mnohých svojich zdravotne znevýhodnených kamarátov poradným hlasom. Aj u mňa tak vzniká veľmi zaujímavý fenomén, ktorý diváctvo sprevádza celým seriálom – outsider síce stále ostáva outsiderom, ale tým, že sa snaží riešiť svoje vlastné problémy a má odvahu o nich hovoriť, sa zároveň stáva aj akousi vedúcou osobnosťou pre ostatných.
Potenciál, ktorý nedospel
Sexuálna výchova (ako znie preložený názov) je netflixovský seriál rozdelený do troch sérií, pričom každá má osem dielov. Zvykne sa o ňom hovoriť aj ako o „povinnej“ tínedžerskej výbave. Toto boli prvé informácie, ktoré som sa o ňom dočítal. Priznám sa – mal som trochu obavy, že sa doň nedokážem zapozerať, predsa len už ubehlo dosť rokov od čias, keď mi bolo -násť. Už v prvých minútach prvej časti mi bolo zrejmé, že moje obavy sú opodstatnené.
Ak ma však nedokázal zaujať príbeh, k obrazovke ma opätovne pritiahol sexepíl, ktorý zo seriálu vychádza. Zobrazenie intimity a rôznych foriem jej prežívania nielen u tínedžerov, ale aj u dospelých, vlastne u širokej škály postáv definovaných náboženstvom, znevýhodnením či svojím sociálnym zázemím, ma vždy dokázalo vtiahnuť do deja. Veľmi som si prial, aby hrdinovia v ďalších častiach osobnostne dozrievali, a spolu s nimi aj špecifikovaná sexuálna orientácia. Veď predsa starosti, problémy či radosti, ktoré vznikajú pohlavným životom, sa vekom nestrácajú, ani nejdú do úzadia, ako sa to veľmi často zvykne prezentovať na verejnosti.
Do tretice: uniforma
Tak ako ma prvé dve série vždy dokázali pohltiť riešením nejakého zaujímavého problému ohľadom sexuality, presne takou istou silou ma od dopozerania seriálu odrádzala uniformnosť tretej série. Nastolenie poriadku, ku ktorému došlo v (zatiaľ) poslednej sérii seriálu príchodom novej riaditeľky školy, som spočiatku bral ako nový sympatický impulz. Vnímal som to ako väčší dotyk s realitou. Lebo, povedzme si úprimne, presne takto to funguje.
Ľudí, ktorí sa formujú na základe svojej sexuality či sexuálnych predstáv a potrieb, sa vždy spoločnosť snaží „upratať“, vtesnať do hraníc „normálnosti“. Sexuálne túžby sú však prirodzenou súčasťou života skoro každého jedného človeka. A každý z nás si hľadá skulinky a príležitosti, ako si ich uspokojiť a byť šťastný. Na toto akoby tvorcovia v posledných častiach úplne zabudli. Priznám sa, tešil som sa na väčší vzdor voči konzervatívnej riaditeľke. Možno som tak tajne dúfal, že sa ukáže, že ona je tá najväčšia zvrhlíčka, no nedočkal som sa. Teda aspoň nie v takej vášnivej miere, akou sa seriál snažil udržať si divácku priazeň v predošlých častiach. Zdá sa mi to ako veľká škoda.
Do ďalšieho pokračovania seriálu by som si veľmi prial, aby sa zo strednej školy v Moordale znova stala škola sexu. Áno, je veľmi dôležité ľudí vzdelávať, ale nie v tom duchu, že ich výnimočnosť je pre niekoho čudná, nesprávna, a preto by ju mali pred svojím okolím skrývať. Myslím si, že práve seriál Sex Education je tým správnym vzdelávacím prostriedkom v tejto oblasti. Každý a každá z nás – a o to viac v tínedžerskom veku – potrebujeme vedieť, že sme niečím po svojom nevšední a je to tak v poriadku. Som presvedčený, že aj diváčkam a divákom, ktorí nepatria do žiadnej špecifickej queer skupiny (gejov, lesieb, transrodových, bisexuálnych či asexuálnych ľudí), seriál prinesie hlbšie poznanie zo sveta, ktorý sa pred nimi od strachu skrýva. Môže to napokon viesť k väčšej tolerancii, akceptácii a menšiemu vyčleňovaniu (sa) zo spoločnosti.