Autorka: Dominika Chrastová Foto: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2020.
„Nejde o to, akú má herec orientáciu, ale o to, ako sa vie vžiť do postavy,“ myslí si scenáristka Miriam Fulmeková. Minulý rok natáčala s Lukášom Víznerom film Bytosť, tento rok sa po premiére dočkali už aj viacerých ocenení. Ako pokračuje ich spolupráca a na čo treba myslieť pri písaní postáv, nám Miriam prezradila v rozhovore.
Prečo si sa rozhodla študovať práve scenáristiku?
Odjakživa ma to ťahalo k písaniu, ako desaťročná som ručne vytvorila knižku. Na základnej škole som tiež vymýšľala s kamarátkami všelijaké príbehy a potom sme ich natáčali na mobil. Boli to také rodinné prípady, ale detská verzia. Neskôr na strednej sme mali vymyslieť fiktívny produkt a urobiť naň reklamu. To bola asi moja prvá skúsenosť s písaním scenára.
V osemnástich som si povedala, že už sa musím rozhodnúť, čo budem robiť. Išla som na to vylučovacou metódou. Premýšľala som aj nad žurnalistikou, psychológiou a réžiou. Vtedy som však mala najbližšie ku kreatívnemu písaniu, tak vyhrala scenáristika.
Minulý rok si prvýkrát pracovala ako asistentka réžie. Ľutuješ, že si nakoniec nešla študovať tento odbor?
Svojím spôsobom áno. Mám rada, keď sa to, čo vymyslím, aj zrealizuje. Na scenáristike študenti veľa píšu, no len málokedy sa niečo z toho aj natočí. Budúci režiséri sú totiž vedení k tomu, aby si námety vymýšľali sami, a tvorili tak autorské filmy. Je to tiež veľmi nezladené, napríklad v prvom ročníku sme mali napísať tridsaťminútový scenár, ale režiséri vtedy robili iba desaťminútové filmy.
Nepovedala by som však, že to bola životná chyba. Tak či tak pracujem na filmoch. A aspoň mám dobrý základ, lebo scenár vzniká vždy ako prvý. Už dlhšie tvorím s Lukášom Víznerom, práve na natáčaní jeho snímky som pomáhala ako asistentka réžie.
S Lukášom ste prvýkrát spolupracovali na filme Hudba času. Ako ti pomohol s týmto projektom?
V štvrtom ročníku sme konečne dostali príležitosť natočiť krátky film podľa svojho scenára. Potrebovala som na to vytvoriť štáb a produkčným sa stal Lukáš. Témou filmu bolo, ako človek dokáže žiť zaseknutý vo svojich spomienkach z minulosti, lebo nedokáže nájsť radosť v prítomnosti. Nebolo to však depresívne, malo to celkom pozitívny záver.
Potom ste sa znova spojili pri tvorbe Bytosti. Čo bolo najťažšie na natáčaní tejto snímky?
Najťažšia bola práca s hercami, keďže Lukáš režíroval prvýkrát a ja som si to predtým skúsila iba pri svojom filme. Spoločne sme zistili, aké náročné je dostať námet z papiera do reality. Herci musia mať výborný scenár, aby presne vedeli, čo majú hrať, a podali dôveryhodný výkon. S Lukášom sme si však v tomto naozaj sadli – keď preberáme, ako budú scény vyzerať vizuálne, väčšinou sa zhodneme.
Čo je podľa teba dôležitejšie – scenár alebo réžia filmu?
Povedala by som, že to je vyrovnané. Bez kvalitného základu, teda scenára, sa nedá dobre režírovať. Ale zas, aj keď je scenár skvelý, no skončí v rukách zlého režiséra, film sa nepodarí. Je to ako jin a jang, navzájom sa dopĺňajú.
Bytosť ste natočili za tri a pol dňa, výsledok má dvadsaťosem minút. Prekážal ti niekedy časový nepomer medzi produkciou a dielom?
Ešte by som to rozšírila, na scenári sa niekedy robí aj polroka. Produkcia je časovo veľmi náročná, ale človeka poháňa dopredu to, že výsledok sa potom dostane k ďalším ľuďom. Povedala by som, že film je nesebecké umenie. Záleží nám, ako ho diváci prijmú a či sa s ním stotožnia. Vieme, že dielo nemôže mať tri a pol dňa, lebo by si ho nikto nepozrel.
Hlavnými postavami Bytosti sú hudobník a pornoherec. Aké boli ohlasy po premiére?
Myslím, že film zaujal. Na premiére v kine Lumière boli najmä naši známi, čiže to nemusí byť úplne objektívne, ale dobré odozvy sme dostali aj od iných divákov. Kritické reakcie mi pomohli uvedomiť si, na čo sa mám viac sústrediť v budúcnosti. Filmy však vychádzajú s časovým odstupom, keď je už človek mentálne inde. Čiže veci, ktoré nám diváci hovorili, sme si už stihli medzitým všimnúť.
Bytosť sme tiež poslali na viacero festivalov. Ešte čakáme na mnohé vyhodnotenia, ale podarilo sa nám už vyhrať ceny v Košiciach, Prahe a dokonca aj v Brazílii. Teraz je však zvláštne obdobie na vypustenie filmu do sveta. Festivaly sa reálne nekonajú, dielo si pozrie len porota, a buď ho ocení, alebo nie.
Aký je život filmárky počas pandémie?
Sedí doma a píše ďalšie a ďalšie scenáre, ktoré dúfa, že sa onedlho zrealizujú. Pôvodne sme mali teraz natáčať, ale pre koronu sa to odložilo až na marec. Naozaj nám to chýba. Dokonca sme si povedali, že ak sa podmienky nezmenia, na jar budeme všetkých testovať a pustíme sa do toho aj tak.
Magisterský scenár bol tvoj prvý projekt, v ktorom vystupovali queer postavy. Prečo si sa rozhodla zamerať na život LGBTI menšiny?
Mám veľa kamarátov z komunity a sama som bisexuálka, čiže sa v tej téme cítim ako doma. A celkovo ma zaujíma ľudská sexualita.
Vtedy to bolo prvýkrát, keď som napísala vyslovene queer scenár, v ktorom ide v podstate o to, ako Slovensko a široká verejnosť vnímajú homosexualitu. Hlavnou postavou je herec, ktorý skrýva svoju orientáciu, no potom sa prevalí, že je gej.
Čím sa inšpiruješ pri písaní postáv, aby boli dôveryhodné?
Snažím sa ich tvoriť tak, aby som sa do nich dokázala vžiť. Nevychádzam úplne z ľudí, ktorých poznám. Keď píšem, zbieram črepinky zo všetkého, v čom žijem, čo počúvam, čo čítam a čo vidím. Potom sa to dá dokopy ako puzzle a vznikne nová postava.
Teraz pracujeme s Lukášom na ďalšom projekte. Rozhodla som sa, že tam bude bisexuálny chlapec, lebo to je podľa mňa najväčšie tabu, aké existuje. Ľudia si myslia, že chalan bisexuál je proste gej a bisexuálne dievča je heterosexuálka, čo experimentuje. Tieto stereotypy by sme mali prelomiť.
Bude tam tiež drag queen, tú zase vymýšľal Lukáš. Obaja vychádzame z toho, čo nám je blízke, asi aj preto nám spolupráca funguje. Dokonca som mu navrhla, aby sme raz vytvorili projekt, v ktorom budú vo vzťahu dve dievčatá. Niečo také som ešte nepísala, je načase to zmeniť.
Keď obsadzujete úlohy, záleží vám na tom, aby queer postavu hral queer herec?
Nepovedala by som, že sa tým riadime. Je dobré, ak tú postavu hrá človek, ktorý s tým má naozaj skúsenosti. Ale netreba to brať tak, že teraz musíme nájsť herca bisexuála, inak netočíme. Tiež si neviem predstaviť, že by prišiel heterosexuálny herec a hral by super, no my by sme mu povedali, že tú úlohu nemôže dostať, lebo nepatrí do komunity. Celkovo nejde o to, akú má človek orientáciu, ale o to, ako sa vie vžiť do postavy.
Aký máš názor na queerbaiting?
Rozčuľuje ma. Nad filmom treba premýšľať aj ako nad produktom, ale propagovať LGBTI menšinu, len aby sme nalákali divákov, je nesprávne. Na Slovensku, samozrejme, queerbaiting nenájdeme. V Amerike zaradenie queer postáv do filmov už možno vnímajú aj ako povinnosť, no v tom prípade by ich mohli aspoň písať komplexnejšie.
Uvidíme, aké zmeny v kinematografii spôsobia nové podmienky Oscarov. Ak nám prinesú pestrofarebnejšie filmy, budem rada. Nechcem však, aby povinnosť zapojiť do scenára menšiny obmedzila kvalitu alebo to, čo chcel autor naozaj povedať. Mám obavy, že ľudia, ktorí by sa LGBTI komunite inak nevenovali, ju teraz do svojich diel dajú nasilu. Čo nie je dobré, ak jej nerozumejú.
Myslíš, že sa niekedy odstránia stereotypné zobrazenia LGBTI ľudí v slovenských filmoch?
Určite to príde, ale čaká nás ešte veľmi dlhá cesta. Možno potrvá aj niekoľko dekád. Závisí to od filmárov, sponzorov a garnitúry, ktorá schvaľuje rozpočty. Nepáči sa mi, keď sa o divákoch hovorí, že ešte nie sú pripravení. Treba im rovno ukázať hotový film. Možno sa niekto rozčúli, no niekto iný sa zas môže stať tolerantnejším. Podstatné je, aby dielo spustilo diskusiu. Stratégia, že čakáme a postupne otvárame LGBTI témy, podľa mňa nie je dobrá. Treba to brať ako súčasť filmov.
Na druhej strane to možno sami príliš oddeľujeme. Pomenovaniami ako queer téma, queer vzťahy či queer postavy vytvárame bariéru. Bola by som veľmi rada, keby sa jedného dňa nehovorilo s negatívnou konotáciou, že aha, to je teplý film. Veď prečo by si heterosexuálni diváci nemohli pozrieť film o vzťahu dvoch žien alebo dvoch mužov? Snáď to raz bude úplne bežné. To je taký môj utopický sen.