Marián Amsler (38) vyštudoval divadelnú dramaturgiu a následne doktorandské štúdium v odbore divadelná réžia na VŠMU v Bratislave. Je spoluzakladateľom Divadla Letí v Prahe. Od roku 2008 do roku 2014 pôsobil v brnianskom HaDivadle, najskôr ako interný režisér a neskôr ako umelecký šéf. V súčasnosti je umeleckým riaditeľom bratislavského divadla Astorka. Marián Amsler je držiteľom ceny DOSKY ako najlepší režisér sezóny za inscenáciu SND Pohania ukrajinskej autorky Anny Jablonskej. Rovnakú cenu v kategórii najlepšia inscenácia získal za inscenáciu SND Fanny a Alexander. Podľa románu Kateřiny Tučkovej Vyhnání Gerty Schnirch pripravil v HaDivadle rovnomennú inscenáciu, za ktorej réžiu zase získal Cenu Divadelních novin v sezóne 2014/2015.
Divadelné hry s homosexuálnou témou by sa na slovenských javiskách dali spočítať na prstoch jednej ruky. Prečo tomu tak je?
Bohužiaľ sme na Slovensku prepásli ten moment, keď gej dramatika bola vo svete IN. Preskočili sme istú vývojovú fázu reflexie gej tém v umení a v spoločnosti. Dvadsať rokov dozadu písal svoje najlepšie hry napríklad Brit Mark Ravenhill, ktorého sa u nás nikto neodvážil inscenovať. Boli totiž príliš otvorené, brutálne a svojím spôsobom aj vulgárne. My sme na takýto typ dramatiky ešte stále konzervatívny národ. No a momentálne sú už tie hry pre gej komunitu neaktuálne. A nových navyše vzniká málo, pretože samotná téma vyrovnania sa s gej orientáciou už nie je v západnom svete IN. Byť gejom je príliš normálne a nezaujímavé na to, aby o tom vznikali hry.
O akých gej témach píšu hry súčasní európski autori?
Európske divadlo neberie samotný fakt, že je niekto gej za tému. V tom je ten markantný rozdiel medzi východom a západom. My bojujeme za základné práva. Videl som zaujímavý dokument o gej ľuďoch z Izraela. Politik, herec a spisovateľ, všetci bez problémov „vyoutovaní“, v ňom riešia konkrétne problémy adopcie. Nikto z nich nerieši, že je gej, to je samozrejmosť. A to sú reálne postavy z verejného života. Alebo napríklad autor Falk Richter, ktorého som kedysi aj ja inscenoval, píše hry, ktoré by sa dali nazvať „post- gay-dramatika“. Sú to hry, ktoré nemusia bojovať za práva teplých ani za ich zrovnoprávnenie, pretože byť gej už nie je samotný a hlavný problém. Táto dramatika skôr rieši negatívne aspekty gej života, kritizuje život komunity v rámci spoločnosti, ktorá neodsudzuje otázku existencie teplých ľudí ako takých.
V epicentre hry ON stojí nadčasová téma túžby po šťastí a harmonickom partnerstve. Ako vnímaš slovenskú a českú gej komunitu ty? Čo by mala urobiť preto, aby naplnila svoju bazálnu túžbu?
U nás je stále najväčším problémom vyjsť s farbou von. Keby všetky naše mediálne známe osobnosti zverejnili svoju homosexualitu, možno by si aj väčšia časť obyvateľov Slovenska uvedomila, že byť teplý nie je anomália, ale prirodzená vec. Takto sa neustále vytvára dojem, že byť gej je neprirodzené, treba to tajiť a skrývať. Z toho vznikajú frustrácie a sebadeštrukcia. Nežijeme slobodný a šťastný život, pretože sme stále pod tlakom, aby nás niekto náhodou neodhalil. To je úplná hlúposť. Bazálna túžba po šťastí sa dá začať napĺňať len tak, že prestaneme riešiť svoju odlišnosť.
V čom sa od nás odlišujú gej komunity v Nemecku, Španielsku či Spojenom kráľovstve?
Je to jednoduché, v Nemecku alebo Španielsku stretneš na ulici dve osoby rovnakého pohlavia, ktoré sa neboja držať za ruku. U nás sa ti to nestane. Samozrejme je iné držať sa za ruky v Berlíne, Barcelone alebo v nejakom malom meste na periférii. A čo riešia gejovia inde? No moji priatelia z Tel Avivu to, ako po osemročnom manželstve adoptovať dieťa. Moji kamaráti z Berlína zase ako prestavať spoločný byt a splácať hypotéku. Riešia úplne normálne problémy mladej rodiny. A potom, samozrejme, aj to, čo si na seba obliecť, kam ísť na párty alebo čo budú variť pre priateľov na nedeľný brunch.
Kľúčovú úlohu v hre má stratený mobilný telefón. Ako by vyzeral tvoj život bez mobilu. Čo by objavil nálezca strateného telefónu v tom tvojom?
Uvedomujem si, že je to trochu absurdné, ale v mojom mobile je veľká časť mojej existencie. Okrem kontaktov, fotografií a správ je môj mobil aj mojím pracovným nástrojom. Mám tam dva emailové účty, pracovný aj súkromný, takže ak nie som v kancelárii, som neustále online, prijímam emaily a správy. To znamená, že neustále pracujem. A to je choré. Všetky ostatné aplikácie, zoznamovacie portály, chaty som si vymazal. A naučil som sa, že odložiť mobil na časť dňa je tá najoslobodzujúcejšia vec na svete. Keď som písal hru ON, tak som to tak nemal – preto tá hra reflektuje aj obdobie, keď som bol na mobile totálne závislý.
Jedna z postáv hry hovorí: „Sex je úspech a byť sexi je kapitál“. Je to aj tvoj názor?
To je zhodou okolností citát z hry Falka Richtera Small Town Boy. Nezastávam však tento názor. Každý sme nejaký, byť sexi je veľmi subjektívne. Tráviť pol dňa vo fitness centre považujem za akúsi formu degenerácie. Je v poriadku starať sa o seba, o svoje telo, smerovať k dosiahnutiu nejakej duševnej rovnováhy, ale je choré byť závislý na túžbe po dokonalom zovňajšku.
Myslíš si, že si sexi?
Nemyslím si, že som sexi, lebo som aktívny kaviarenský umelec, intelektuál. Keď som v strese a mám veľa práce necvičím, pijem, veľa jem, fajčím, neholím sa, nečistím si pleť ani sa o seba nijako nestarám. Som taký, aký som a vôbec mi to neprekáža.
Ako sa divadelný režisér dostane k napísaniu vlastnej hry?
V podstate to bola zhoda okolností. Keď som odchádzal z HaDivadla, hneď som bol oslovený na ďalšiu spoluprácu ako externý režisér. Riešili sme vtedy s novým umeleckým šéfom, čo budem ako hosť režírovať a ja som nevedel nič konkrétne vymyslieť. V poslednej dobe ma už totiž prestali baviť klasicky napísané divadelné hry. Stále som mal chuť experimentovať. Vedel som, že HaDivadlo je nastavené a otvorené experimentálnym formám, keďže som ho tak predtým ako umelecký šéf viedol. A tak som vtedy odvážne a sebavedomo navrhol, že za rok budem režírovať svoju vlastnú autorskú hru.
Ako hra ON vznikala?
Spočiatku som nemal predstavu o čom presne bude, ale vedel som, že bude osobná a bude to moja rozlúčka s divadlom, v ktorom som strávil osem rokov svojho života. Navyše som bol zároveň po rozchode. Mal som predtým osemročný vzťah. Potreboval som sa z toho nejako dostať. Počas nasledujúceho roku som si začal písať niečo ako denník, zapisoval som si rôzne vety, situácie a citáty, na ktoré som natrafil. Po roku, keď už sa blížilo skúšanie, som jednoducho otvoril svoje poznámky v mobile a všetko som to začal prepisovať do počítača. Hľadal som nejakú jednotiacu líniu, námet, fabulu. Všetko to bolo ale viac-menej intuitívne. Veľmi mi v tejto fáze pomohla dramaturgička Marie Špalová, ktorá mi to všetko komentovala, „hejtovala“ alebo odobrovala.
V minulosti si pre divadlo adaptoval viacero románov. Dramatizáciu Vyhnání Gerthy Schnirch si mal hotovú za desať dní pobytu v Berlíne. Ako to bolo s hrou ON?
Aj túto hru som napísal asi za týždeň, ale pri experimentálnom type divadla sa nedá povedať, že hra bola hotová pred začiatkom skúšobného procesu. Spolupracoval som s hercami, ktorých som poznal, vedel som, že pri skúšaní sa o nich môžem oprieť, že nebude problém hru prepisovať, upravovať, meniť. A tak sa aj stalo. Finálny text už nie je moje dielo, ale výsledok spolupráce mňa, hercov, dramaturgičky, hu- dobného skladateľa.
Hru si aj sám režíroval. Prečo?
Bolo to také osobné, že by to nikto iný režírovať nemohol.
Čo ťa pri písaní inšpirovalo?
Určite Michael Cunnigham a jeho román Hodiny, režisér David Lynch a jeho film Mulholland drive, možno aj divadelná hra Arkádia Toma Stopparda. Prelínanie viacerých časových vrstiev v jednom diele ma totiž fascinuje. Prináša to pocit zneistenia, tajomstva, vznikajú pri tom rôzne nové interpretácie, možnosti – každý divák si z toho nakoniec musí poskladať svoj vlastný príbeh.