Autorka: Dominika Chrastová / FOTO: Tomáš Halász, archív Romana Stráňaia
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2023.
Roman Stráňai je známy ako režisér vo filmovej aj v reklamnej brandži. Najnovšie má na konte Cenu Inakosti za dokumentárny film Prvý slovenský PRIDE, ktorý uverejnil aj na YouTube. V dokumente zachytáva začiatky queer aktivizmu na Slovensku a silné zábery, ako prvé Pride podujatie v roku 2010 museli strážiť ťažkoodenci či policajný vrtuľník. Záver je však optimistický a odkazuje, že sa nesmieme vzdať.
Kedy ste zažili svoj prvý Pride? Čím bol pre vás zapamätateľný?
Zažil som ho v roku 2013 v Bratislave. Bol som vtedy trochu nervózny, lebo som úplne nevedel, čo očakávať, a to aj preto, lebo som išiel na Pride sám. Príjemne ma však prekvapila dobrá atmosféra, otvorení a priateľskí ľudia a tiež osobnosti, ktoré vystupovali na pódiu. Najviac mi utkvela v pamäti účasť vtedajšieho primátora Bratislavy Milana Ftáčnika.
Vnímate slovenské Pride podujatia skôr ako festivaly, alebo ako zhromaždenia za zrovnoprávnenie?
Určite ich vnímam ako zhromaždenia za zrovnoprávnenie a ako protesty. To, že majú festivalovú atmosféru, podľa mňa ukazuje, že sa vieme baviť a zároveň je to akoby náš liek na nenávisť a negativitu, ktoré zažívame po celý rok.
Pre vás sa tento rok začal aj získaním Ceny Inakosti za vytvorenie dokumentárneho filmu Prvý slovenský PRIDE. Čo pre vás táto cena znamená?
Mám z toho ohromnú radosť a nesmierne si Cenu Inakosti vážim. Je to pre mňa akýsi kompas, ktorý mi hovorí, že sa so svojou tvorbou uberám správnym smerom a že tá robota má hlbší zmysel.
Ako ste prišli k myšlienke natočiť spomínaný film?
Pride podujatia dokumentujem už od roku 2013 a takmer každý rok robím zo záznamu krátke video. Už nejaký čas sa mi však žiadalo spraviť z natočeného materiálu niečo významnejšie. Keď prišiel za mnou Richard Fekete s myšlienkou nakrútiť rozhovory s tímom PRIDE 2010, vyvolalo to vo mne chuť dozvedieť sa viac o minulosti queer aktivizmu na Slovensku. Keď som následne presvedčil Jara Gyuríka a Hanu Fábry na rozhovor, vznikla skvelá príležitosť, ako spojiť históriu hnutia od 90. rokov s prvým Pride podujatím a mojimi videami do jedného filmu.
Ako ste spomenuli, v dokumente priamo účinkujú Hana Fábry, Richard Fekete, Jaroslav Gyurík a tiež Róbert Furiel. Napríklad vtedajšia hovorkyňa podujatia Romana Schlesinger je iba na archívnych záberoch. Na základe čoho ste oslovovali respondentov a respondentky do filmu?
Kľúčové pre mňa bolo spraviť rozhovory s ľuďmi, ktorí priamo participovali na ľudskoprávnom aktivizme v minulosti. Žiaľ, nie všetky kľúčové osobnosti sa dokumentu chceli zúčastniť.
Osobne mi v dokumente chýba prepojenie na súčasné Pride podujatia. Prečo ste nezakomponovali do filmu aj niekoho z terajšieho zloženia organizačného tímu?
Nie je to celkom tak. Zo súčasných organizátorov je vo filme Robo Furiel, ktorý okrem iného organizuje Pride Košice. Pretože som však nemal zdroje a čas spraviť celovečerný dokument s väčším obsadením, držal som sa hlavne príbehu organizačného tímu prvého Pride-u. Vo filme odzneli napríklad aj príhovory z neskorších ročníkov a zábery z Pride-ov až po rok 2022.
Dokument ste zakončili prejavom niekdajšieho primátora Bratislavy Milana Ftáčnika. Bolo to tým, ako vo vás jeho účasť na vašom prvom Pride podujatí zarezonovala?
Chcel som, aby film skončil pozitívnym a nadčasovým posolstvom. Príhovor Milana Ftáčnika mal už v tom čase silnú odozvu a vo mne vzbudzuje emócie aj po takmer desiatich rokoch. V poslednej časti dokumentu je veľmi prítomná téma vyhorenia a práve tento príhovor dokáže človeka kladne motivovať. Za mňa je to najlepší príhovor zo všetkých Pride podujatí, na ktorých som bol.
Ako podľa vás streľba pred Teplárňou ovplyvní ďalšie ročníky?
Myslím si, že účasť na Pride pochodoch sa po streľbe zvýši. Táto udalosť otriasla celým Slovenskom, čo bolo vidieť aj na zhromaždeniach po útoku. Čo sa týka bezpečnosti, Pride-y na Slovensku sú podľa môjho názoru veľmi bezpečné.
Premýšľate nad pokračovaním svojho dokumentu, ktorý by zobrazoval snahy o zrovnoprávnenie LGBTI+ ľudí najmä po vražde Matúša Horvátha a Juraja Vankuliča alebo by nejakým spôsobom reflektoval súčasné Pride podujatia?
Dokument mi už počas svojho zrodu otváral niekoľko smerov, ktorými by som sa vedel v budúcnosti vydať. Témy, ktorým sa doteraz málokto venoval a strácajú sa nám, by bolo dobré čím skôr spracovať pre širšiu verejnosť a týmto spôsobom aj edukovať o našej komunite. Určite je namieste myšlienka dokumentovať aj aktivistické snahy po vražde Matúša a Juraja. Aktuálne sa pre osobnú vyťaženosť tomuto nevenujem, ale som tomu otvorený. Vražda otriasla celým Slovenskom a aj mnou a myslím si, že dokument, ktorý by zachytával, ako sa spoločnosť s touto udalosťou vyrovnáva a ako nás to do budúcna poznačí, by bol zaujímavý.
Momentálne pripravujete hraný film o queer ľuďoch. Aký bude mať dej?
Môžem povedať, že je to sci-fi film odohrávajúci sa v blízkej budúcnosti v Prahe, v ktorom hlavné postavy sú dvaja muži vo vzťahu. Zvyšok je zatiaľ tajný. (Smiech.)
Nevenujete sa len filmu, ale aj reklamnej tvorbe. Ako by ste zhodnotili slovenské reklamy z hľadiska LGBTI+ reprezentácie? Ktoré slovenské a zahraničné reklamy patria medzi vaše obľúbené?
Myslím si, že slovenské reklamy idú v porovnaní so zahraničím s dobou, čo sa týka LGBTI+ reprezentácie, no nedá sa to povedať o mnohých iných veciach na Slovensku. V konečnom dôsledku je to ale vždy aj o klientovi, jeho hodnotách a cieľoch s kampaňou.
Medzi moje obľúbené slovenské kampane patrí Každá láska je láska od spoločnosti zaoberajúcej sa predajom alkoholu. Zo zahraničných je to zas When Harry met Santa pre nórsku štátnu poštu.
Majú zadávatelia obavy sústrediť sa na queer témy v kampaniach, alebo sa ich záujem o spoločenské témy práveže zvyšuje?
Podľa mňa sa záujem o spoločenské témy v slovenských kampaniach v poslednom čase veľmi zvyšuje. No vždy tam bude miera opatrnosti ako pri každej inej téme. Nie je totiž ľahké komunikovať spoločenské témy v kampani autenticky. Osobne mi chýba reprezentácia queer ľudí v bežných kampaniach, no rozumiem, že nie každá značka má zdroje na to, aby sa ubránila pred „hejtom“ na sociálnych sieťach.
Zaznamenali ste queerbaiting v slovenských kampaniach alebo filmoch a seriáloch?
V slovenských filmoch a seriáloch buď nie je žiadna reprezentácia queer ľudí, alebo keď aj je, tak len za účelom šoku a vtipu, ktorý je prevažne necitlivý a urážlivý. Preto slovenské filmy a seriály väčšinou nepozerám. Nalákanie queer divákov načrtnutím queer postavy je u nás podľa mňa úplne neznámy pojem.
Hoci ste študovali v zahraničí a rád cestujete, s priateľom žijete na Slovensku. Čo vás motivuje tu zostať? Respektíve, ktoré „scenáre“ by vás priviedli k myšlienkam, či nie je lepšie sa presťahovať?
Na Slovensko som sa vrátil najmä kvôli rodine. Máme tu dobré vzťahy a s priateľom sme si už vybudovali pevné zázemie. Bolo by to pre nás náročné, zobrať sa len tak a všetko opustiť. Je ťažké povedať, aké „scenáre“ by nás donútili presťahovať sa. Hlavným by však bolo asi to, keby sme tu nemohli žiť náš každodenný život šťastne a bezpečne.