Socializmus v hre Andreja Kuruca odhalil svoju teplú tvár

Autorka textu: Dominika Chrastová / Foto: Ľuboš Kotlár

Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2021

Predstavte si, že neexistujú sociálne siete ani zoznamovacie aplikácie. Ľudí s rovnakou sexuálnou orientáciou nájdete len v určitých podnikoch alebo na „tajných“ miestach. Rodina s vami nechce mať nič spoločné a režim vás pokladá za hanbu spoločnosti. Ak sa o vás dozvie verejná bezpečnosť (taký bol dobový názov polície), skončíte v ružových zoznamoch a môžu vás vydierať. Netradičná inscenácia súboru Nomantinels Socializmus s teplou tvárou, ktorú napísal Andrej Kuruc a režíroval Marián Amsler, kombinuje divadelné i filmové prvky, pomocou ktorých zobrazuje životy teplých ľudí za normalizácie.

„Odmalička cítim, že som iný. Nerozumel som, čím to je, mal som pocit, že som určite jediný na planéte,“ zveruje sa mladý muž podivnému triu, ktoré stretne v hlavnom meste. Už na prvý pohľad vyzerá ako nevinný zasnívaný romantik. Jeho plaché vystupovanie je v ostrom kontraste so sebavedomými prejavmi Zlatice, Básnika a Alex. To však nie sú ich pravé mená, ale prezývky, vďaka ktorým vedú dvojitý život.

Na obrazovkách môžu pôsobiť ako vyfabulované postavy s pridlhými, nostalgickými monológmi. Pritom ide o identity a spomienky ozajstných pamätníkov, ktorých autor hry vyspovedal. Ako aj zakomponoval do scenára, v minulom storočí homosexuáli bežne vyhľadávali partnerky opačného pohlavia, aby na nich okolie neukazovalo prstom. Sobáše predstavovali jednoduchšie, a možno aj menej osamelé riešenie. Pokiaľ si niekto vybral inú cestu, musel rátať s osočovaním, či dokonca vydieraním.

Si „jemný“? Choď za kaderníka

 „Socialistický človek nie je homosexuál!“ viackrát zdôrazňuje Alex (Michaela Fech) počas prípitkov. Zlatica ju prezýva aj „majiteľka žien a ich klitorisov“. Alex vyštudovala históriu a chvíľu pracovala na akadémii vied, no nakoniec tam skončila ako upratovačka záchodov. Hoci na prvý pohľad vyzerá, že sa jej nič len tak nedotkne, trápi sa pre lásku k vydatej žene a sestra jej navyše vyčíta smrť matky a silou-mocou dohadzuje potenciálnych partnerov.

Básnik (Ľuboš Janák) mal v škole vždy samé jednotky, no keďže bol „jemný“, presvedčili ho, nech ide za kaderníka. Práca ho bavila, až kým sa nerozšírilo po meste, že ho videli vychádzať z bytu zákazníka – vychýreného geja. Rodina sa ho v momente zriekla a s prázdnymi vreckami odišiel. V Bratislave spoznal Zlaticu, postavu, ktorá všetkých spája.

Meno vzbudzuje dojem, že ide o ženu, pritom je to prezývka geja, stvárneného Petrom Tilajčíkom. S mužmi má množstvo skúseností, väčšinou ho však len využili a napokon skončil sám v bezútešnej garsónke. Prichýlil teda aspoň Básnika, ktorý sa do Zlatice zamiloval. No ten ho pre peniaze posiela robiť prostitúta. Keď stretne geja, ktorý je očividne v hlavnom meste nováčikom, nazve ho Vidiečan a spolu s Alex a Básnikom ho začnú priúčať, ako to za socializmu v teplej komunite chodí.

Gejovia boli aj medzi eštebákmi

Skúsenosti však nie sú všetko. V prvých minútach hry sa môže zdať, že Vidiečan je stratený, no v skutočnosti môžeme za stratené považovať všetky ostatné postavy – každá sa nachádza vo vlastnej nešťastnej situácii. Životy im komplikuje najmä verejná bezpečnosť, ktorá si informácie o teplých ľuďoch spisuje do takzvaných ružových zoznamov.

Príbeh obzvlášť zamotáva ženatý eštebák Biely (Tomáš Pokorný), ktorý sa, mimochodom, nápadne podobá na Johna Travoltu z Pomády. Nielenže vydiera Zlaticu, ale sám je gej. Jeho práca, režim aj názory v spoločnosti viedli uňho k internalizovanej homofóbii. O gejoch sa vyjadruje ako o chorých a odporných ľuďoch, pritom pri sexe s manželkou myslí na Vidiečana a dotyky, ktoré si vymieňali v kaviarni Luxor.

Práve on zavedie Vidiečana aj na takzvané záchodky, kde sa muži stretávajú s jasným cieľom. Tu by hra na divadelných doskách narazila na značné limity v prevedení scény. Za pandemických podmienok sa však tvorcovia šikovne vynašli a dobové priestory Novej Cvernovky v spojení s kreatívnou kamerovou prácou vťahujú divákov do deja ešte hlbšie.

Opakom lásky je nezáujem

Averzívna terapia. Diagnóza 302 – homosexualita mužská. To sú pojmy, ktoré podvedený Vidiečan pocíti aj na vlastnej koži. „Nenávidím svoje telo. Nenávidím svoje perverzné myšlienky. To, čo robím, je choré. Som nemravný a zvrhlý,“ opakuje na príkaz doktora. Z liekov mu je zle a z „liečenia“ nespoznáva svojich kamarátov a stále zvracia. Kým sa predávkuje, zisťujeme, že doktorova manželka spáva s Alex a sestričkin manžel nie je nikto iný ako práve eštebák „Travolta“.

Autor všetky postavy navzájom pozoruhodne prepojil, a do príbehu sa tak „zmestilo“ viac tém, ktoré koncom socialistického režimu rezonovali. Ako príklad môže poslúžiť aj začínajúce povedomie o AIDS. Hra sa zároveň nebojí explicitnosti – nahé alebo čiastočne obnažené uvidíme v priebehu dvoch hodín azda všetky postavy. Tvorcovia pracovali aj s farbou scén. Niektoré zmenili na čiernobiele, čo vystihlo atmosféru normalizácie, iné hýrili farbami podobne ako rôznorodé sexuálne orientácie a rodové identity.

Príbeh vrcholí na Zlaticinej párty, kam príde aj Vidiečan po úteku z nemocnice. Veselé spevy však preruší zásah verejnej bezpečnosti. Trblietky vystrieda krv na vypočúvaní. Básnik už nezvládne psychický nátlak. „Opakom lásky nie je nenávisť, ale absolútny nezáujem,“ konštatuje zlomene Zlatica. Hoci oňho už nik z rodiny nestál, on ju bol ochotný chrániť aj za cenu donášania na svojich známych.

Bože, odpusť „básnikom“

Záver hry Socializmus s teplou tvárou prinesie happyend azda len Alex, čo je príjemná zmena oproti seriálom, v ktorých lesbické postavy často umierajú. Ženatý eštebák naďalej potláča, kým je, hoci priznáva: „To, čo prežívam s mužom, je niečo úplne iné ako to, čo prežívam so svojou ženou.“ A Vidiečan? Ten zostáva verný svojim hodnotám, i keď už vytriezvel z naivných ideálov. Pochopil totiž, že sa nedá vyliečiť z niečoho, čo nikdy nebolo chorobou.

Keby išlo o typickú divadelnú hru, premiéru by uzavrela tradičná klaňačka – a v tomto prípade aj zaslúžené standing ovation. Divákov v pohodlí domova však namiesto toho čakala ešte posledná scéna, ktorá zavŕšila dvojhodinové striedanie emócií dojímavým prevedením skladby Roba Grigorova Pocta Majakovskému v podaní Ľuboša Janáka – Básnika.

Text piesne v kontexte tejto hry nenechal chladnými ani bravúrnych hercov stvárňujúcich reálne spomienky teplých ľudí, s ktorými sa socializmus nemaznal. Okrem nich však existovali aj stovky ďalších, ktorí boli nútení svoju identitu a lásku skrývať až do konca. Práve na nich si môžeme spomenúť pri veršoch: „Ach, pane, nezatrať duše rebelov. Aj keď ti možno v nebi robia krik, na zemi ich to štvalo, bolelo.“