Text: Marko Zambory / Foto: SOMA
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Zima 2019.
Mám 20 rokov a študujem na Konzervatóriu Jozefa Adamoviča v Košiciach hudobno – dramatické umenie a keďže som už v absolventskom ročníku, našou úlohou je zvoliť si tému, ktorú neskôr budeme obhajovať pred školskou komisiou. Mojou témou bol práve festival Drama Queer, ktorý sa uskutočnil od 26. – 30. októbra v Bratislave. Téma tohtoročného festivalu bola: rôzne rovnakí. Jej ponímanie bolo chápané z rôznych uhlov, čo len prispelo k farebnosti festivalu a predstavenia neboli ako sa hovorí na jedno kopyto.
SOMA
Otvorenie festivalu sa uskutočnilo v Galérií Umelka, vizuálno-pohybovou performanciou SOMA od Martina Talagu, ktorý sa pohybu venuje od malička, študuje na AMU v Prahe, ale vidieť ho môžeme aj na rôznych workshopoch doma i v zahraničí. Na začiatku sme sledovali skupinku deviatich ľudí ako ráznymi, pomalými pohybmi ,, prichádzajú k životu’’. Po zrode sa to celé rozhýbalo a pribudli ďalší performeri, ktorí nám spoločne ukazovali dramatické pózy. Každé zastavenie tanečníka bolo iné, ale pri tom v celku nám ukazovali obraz – vnímanie sveta. V poslednej časti sa nám každý z performerov predstavil individuálne, kde ukázal svoje predispozície v pohybe a následne sa predstavenie ukončilo v spoločnom obraze. Celé predstavenie sa nieslo v hudbe od Myku. Myslím si, že si v tom našiel každý niečo svoje, čo ho ohúrilo a nad čím sa zamyslel a potešil.
Jsme v pohodě
Nasledujúci deň sme sa mohli tešiť na Národné divadlo Praha, ktoré hosťovalo v Slovenskom národnom divadle. Ešte pred samotným predstavením bol krátky úvod s dramaturgičkou Ilonou Smejkalovou, ktorá nám vysvetlila pôvod predstavenia, prečo si vybrali inscenáciu a čo môžeme očakávať. Musím sa priznať, keďže to bolo v kaviarni Libresso, ktorá nemá nejaký veľký priestor, rozhovor bol na jednej z polovíc v kaviarni, kde sa na druhej zase bavili ľudia a predovšetkým pracovalo na bare, takže ste sa museli veľmi sústrediť, aby ste niečo počuli aspoň tam, kde som sedel ja. Po úvode sme sa teda premiestnili do štúdia v SND. Na moje počudovanie bola sála vypredaná a veľmi ma prekvapilo, že na takú kontroverznejšiu vec sa prišlo pozrieť aj staršie publikum, ktoré zostalo až do konca. Národné divadlo Praha nám prinieslo hru ,,Jsme v pohodě’’, ktorá mala podobu stand-upu. Videli sme postavy ako napríklad: atraktívnu židovskú matku Helenu, oslnivého Pána Charlesa a jeho priateľa Shanea, spoločenskú pani Barbaru Ellen a tiež mladú mamičku Johann. Ukazovali nám príbehy a preexponované charaktery s hromadou humoru s LGBT tematikou, s ktorou sa určite stretol nie jeden z nás. Zmysel pre detail nechýbal ani v kostýmoch alebo v samotnej finálnej scéne. Určite by som pochválil hercov za dôkladné naštudovanie textov, pretože ako som spomínal, predstavenie sa nieslo v podobe stand-upu a textu mali herci viac než dosť. A keďže sa herectvu venujem, viem, aké je to niekedy náročné.
Tumor – karcinogénna romanca
Ďalšou zaujímavou vizuálno – pohybovou performanciou bolo predstavenie Tumor – karcinogénna romanca v podaní zoskupenia T.I.T.S, prezentvanú konkrétne zakladateľkou Nelou H. Kornetovou a hercom Jarom Viňarským. Silne zmyslová inscenácia, ktorá spája pohyb, vizualitu a slovo, zobrazuje a napodobňuje chorého človeka k človeku zamilovanému. Teda vytvára akési porovnanie fyzických prejavov choroby a prežíva emócie, ktoré zobrazujú škodlivosť medziľudských vzťahov a rast rakoviny. Začíname pri mužovi a žene, oblečení v ružovom tričku a šedých nohaviciach. Krúžia okolo klasických konverzačných tém na zoznámenie. Po chvíľke spolu začnú tancovať, dotýkať sa navzájom alebo lepšie spoznávať jeden druhého, ako na prvom stretnutí. My ako diváci sme svedkami začiatku milostného života, ktorý však dlhé trvanie mať nebude. Láska medzi dvoma ľuďmi je prirovnávaná ku vzťahu chorého a jeho tumoru. Prechádzajú rôznymi fázami, ako je to v spomínanej rakovine. Veľkým osviežením okrem scénografií sú aj pôsobivé vizuálne efekty. Na javisku môžeme vidieť dlhú kanylu, do ktorej sa spoločne naši hlavní hrdinovia motajú a spolu môžu pripomínať onkologických pacientov. Zaujímavé bolo aj prudké rozvlnenie kanyly, ktorá pripomínala veľmi podobný pohyb ako keď pozeráte na nemocničnú obrazovku, kde sú znázornené vaše životné funkcie. Ďalším pestrým vizuálnym prvkom bolo použitie luminiscenčného monitoru, ktorý zanechával Kornetovej kričiacu siluetu. Na záver predstavenia sme mali možnosť vidieť záznam z chirurgického zákroku, kde bol pacientovi odstraňovaný mozgový tumor, premietaný na stene javiska.
Tak či inak, láska
V utorok sme mali šancu vidieť kratšiu, ale zato veľmi realisticky a dizajnovo-výtvarne znázornenú interpretáciu na čele s autorkou a herečkou zároveň, predstavenie Tak či inak, láska – z Bábkového divadla na rázcestí. V performancii zaznievajú príbehy mladých ľudí, zástupcov komunity LGBTI, ktoré sú spojené s akusticko-vizuálnou zložkou spomínanej autorky Viktórie Jehlárovej. Z výtvarníckych kúskov sme mohli vidieť krásne a jednoducho nakreslené predmety v tvare piktogramov, napríklad oblečenie či povolania. Hlavná predstaviteľka ich prilepovala suchým zipsom na dve ručne robené postavy bez určených pohlaví. Kreslenie na podlahu bolo ďalšou peknou aktivitou, ktorá za pomoci farebných kried namaľovala rôznorodú mapu. Autorkine stretávanie sa s čoraz viac prehnanými názormi na danú komunitu vyvrcholilo k vytvoreniu predstavenia, ktoré nemá diváka dohnať k ešte väčšej nenávisti, ale skôr k pochopeniu a k empatii samej. Na základe scénického diela a následne otvorenej diskusie s Viktóriou majú mladí ľudia šancu spoznať tému práv inak orientovaných ľudí z autentického pohľadu. Jedná sa o odlišný pohľad, aký vidíme napríklad v televízií alebo na sociálnych sieťach.
Príbeh geja, príbeh lesby
Medzi predposledné predstavenie patrila hra samotného divadla Nomantinels. Predstavilo nám hru s názvom Príbeh geja, príbeh lesby. Hlavnými aktérmi boli dvaja herci, Martina Zemancová a riaditeľ divadla Róbert Pakan. Vtipným spôsobom sme mohli vidieť príbehy samotného Róberta či Martiny. Ukazovali nám fázy v LGBT vzťahu, rôzne typy coming outu, názory od blízkych, ale aj slovenskej spoločnosti. Scéna pozostávala zo stola, stoličiek a pár menších rekvizít. Herecké výkony ma prekvapili, neboli afektované, práve naopak – značne prevládala prirodzenosť.
55 shades of Gay
Ako poslednú hru festivalu sme mohli vidieť divadlo z Kosova s názvom The Quendra Multimedia. Zoznámilo nás s hrou 55 shades of Gay (Balkan Spring of Sexual Revolution). Hra je burleskným príbehom o LGBT politike na Balkáne a v Európe. Politici miestneho Balkánu sa snažia manipulovať a podvádzať predstaviteľov EÚ. Humanitárni žoldnieri medzinárodných mimovládnych organizácií často využívajú homofóbne prostredie na získavanie finančných prostriedkov, aby mohli uskutočňovať svoje sociálne a vzdelávacie projekty (semináre o tom, ako používať kondómy). Zatiaľ čo EÚ úradníci využívajú svoje vynikajúce finančné a politické postavenie a sa snažia podrobiť všetkým. Je na Balkáne možné sexuálne oslobodenie? Alebo, mohol by Balkán začať „balkánsku jar sexuálnej revolúcie“? Jadrom hry je homosexuálny pár. Žiada o uzákonenie manželstva v konzervatívnom provinčnom meste, ktoré je hlboko homofóbne. Intelektuáli, umelci, politici, náboženskí vodcovia sa snažia zabrániť tomu, aby sa manželstvo konalo. No napriek skutočnosti, že manželstvo osôb rovnakého pohlavia je povolené ústavou krajiny a predseda vlády ju podpísal podľa pokynov EÚ. Vtipnou scénkou v hre bolo zakomponovanie našich politikov, ktorí sa nehlásia k hnutiu LGBT. V predstavení 55 shades of Gay účinkovalo 5 skvelých hercov z Kosova a o produkciu sa postarali významní divadelní umelci z Nemecka, Kosova, Francúzska a Srbska.
V závere recenzie by som sa s vami chcel podeliť o môj celkový dojem z festivalu. Keďže som sám súčasťou LGBTI komunity, milo ma prekvapilo, v akom svetle bola verejnosti predstavená. Najviac ma oslovilo, že koncept festivalu nemal za cieľ diváka presvedčiť, ale len oboznámiť a priblížiť. Touto recenziou by som sa chcel veľmi pekne poďakovať organizátorom za príležitosť byť na festivale. Po tejto skúsenosti viem, že to určite nebola moja posledná návšteva.