Autorka textu: Dominika Chrastová / Foto: CooBoo
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2019
Zajtra dopíšem ten článok. Zajtra zavolám mame. Zajtra ju pozvem na rande. Zajtra, zajtra, zajtra… Lenže čo ak ďalší deň už nepríde?
„S ľútosťou vám oznamujeme, že niekedy počas nasledujúcich dvadsiatich štyroch hodín vás postihne nečakaná smrť. A hoci nemôžeme urobiť nič s tým, aby sme ju oddialili, stále máte šancu dnes žiť,“ oznámi Andrea z Linky smrti nacvičeným tónom Mateovi. A to isté si vypočuje aj Rufus. Dve rozdielne povahy, ktoré by sa nikdy nespoznali nebyť smrti.
Pre tých, čo majú zajtrajšok, existujú Tinder, Grindr, Her… Pre hlavných hrdinov knihy Adama Silveru funguje aplikácia Posledný priateľ. A hoci Rufus už dlho o sebe vie, že je bisexuál, Mateo až pri ňom pochopí, prečo sa do dňa svojej smrti necítil sám sebou.
„Do rodiny sa narodíš, do priateľstva vstúpiš. Časom zistíš, že s niektorými je lepšie sa rozísť. Iní stoja za každé riziko,“ uvedomí si dvojica, ktorá sa rozhodne, že si svoj zostávajúci deň užije až do posledného nádychu. Za takmer dvadsaťštyri hodín stihnú prekonať strach, zanechať po sebe šťastné fotky, zaľúbiť sa aj rozlúčiť. Ako hovorí Mateo, rozlúčky síce bolia, ale bolo by hlúpe ich prepásť.
Na začiatku knihy nájdeme citát Oscara Wilda: „Žiť, to je ten najväčší dar na svete. Väčšina ľudí totiž len existuje.“ Rufus s Mateom začnú žiť až vo svoj posledný deň. Čitateľ by im najradšej doprial večnosť, dúfa, že názov knihy Na konci naozaj obaja umrú je predsa len zavádzajúci.
Adam Silvera však presne vedel, prečo napísal svoj príbeh týmto spôsobom. Dokončime svoju prácu dnes. Zavolajme rodičom dnes. Choďme na rande dnes. Nikdy nevieme, kedy nás v električke rozbolí hlava, akoby bol toto posledný deň.