Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2026
Autor: Marek Moravčík / Foto: Jakub Kováč
V politike mala byť jeho hlavná téma zdravotníctvo, po coming oute v roku 2011 sa však začal viac venovať aj osobným slobodám a obhajobe LGBTI+ práv. Stanislav Fořt je prvým „out“ členom Národnej rady a spoluzakladateľom strany SaS, ktorej už nie je súčasťou. Mimo politiky je už vyše dekády.
Pätnásť rokov po verejnom coming oute spomína na vtedajšie reakcie ľudí, stretnutie s kotlebovcami v parlamente a porovnáva aj vtedajšiu atmosféru s tou dnešnou a hovorí o rastúcej radikalizácii.
V rozhovore pre QYS obhajuje aj svoju postupný a pragmatický prístup k zrovnoprávneniu. Bez parlamentnej väčšiny podľa neho nestačí mať pravdu ani predložiť maximálnu požiadavku. Reaguje aj na otázku, prečo sa práva kvír ľudí pri každom koaličnom vyjednávaní ocitnú medzi témami, ktoré môžu, respektíve musia počkať. Fořt hovorí aj o tom, prečo SaS nepresadila partnerstvá, čo sa po útoku na Zámockej premárnilo a prečo rešpektuje aj súkromie politikov, ktorí sami coming out neurobili, hoci svojimi hlasmi môžu práva menšiny obmedzovať.
Verejne ste sa prihlásili k tomu, že ste gej, v roku 2011 v rozhovore pre Denník SME. To ste boli ešte poslancom parlamentu za SaS. Čo vás k tomu viedlo?
Poslednou kvapkou bola téma vtedajšieho Pride. Jeho ústredné motto bolo: „Poď von.“ Viem, že aktivisti oslovovali viacerých ľudí s tým, či sa k tomu motívu chcú pridať. Dostalo sa to aj ku mne a chytil som sa toho. Pre mňa osobne to nebolo niečo, nad čím by som musel veľmi dlho rozmýšľať.
Je to prirodzená súčasť mojej osobnosti, takže som túto výzvu vyslyšal asi ako jediný. Bol som prvým poslancom Národnej rady, ktorý počas výkonu mandátu s týmto verejne vystúpil. To je dôležité, pretože predo mnou už boli ľudia z politiky, ktorí to zverejnili až po skončení mandátu.
Takou bola napríklad exposlankyňa Smeru Edita Angyalová. Nebáli ste sa reakcií verejnosti alebo strany?
Vždy som bol pomerne priamy a autonómny človek. Neuhýbal som, bol som spokojný sám so sebou. Mal som 33 rokov, dve vysoké školy, úspešné podnikanie a desaťročný vzťah. Nemal som sa za čo hanbiť a každému som sa mohol pozrieť priamo do očí. Pre mňa to teda nebola veľmi ťažká dilema. Jediná otázka bola, čo to spôsobí mojim blízkym.
Odozvy boli väčšinou slušné, nie? Aspoň tak ste to zhodnotili krátko po coming oute, keď ste povedali, že vás prekvapil tón reakcií.
Na istý čas som bol doslova zahltený reakciami ľudí, ktorých som predtým nepoznal. Drvivá väčšina bola pozitívna. Písali mi najmä rodičia alebo dokonca starí rodičia gejov a ďalších LGBTI+ ľudí. Ozývali sa aj Slováci žijúci v zahraničí, ktorí odišli okrem iného preto, že sa tu necítili rovnocenne. A potom boli ľudia, ktorí ma osobne poznali. Neprišiel som o žiadneho dôležitého priateľa.
Problém bol skôr v tom, že môj vtedajší priateľ z toho nemal radosť a istú dávku stresu zažili aj moji rodičia. Žijú v okresnom meste mimo Bratislavy. Nešlo o to, že by nevedeli, že som gej. Museli sa však zrazu vyrovnať so situáciou, že ich syn je politik v televízii a verejne spravil coming out. Museli potom čeliť reakciám susedov, kolegov a svojho okolia.
Prekvapilo vás to?
Asi ma to neprekvapilo ani jedným smerom. Tí, ktorí boli zadubení, zostali zadubení. Pamätám si, že sa mi vtedy prihovorila premiérka Iveta Radičová a po mojom coming oute sme mali krátky osobný rozhovor. Na druhej strane si ma z parlamentného pléna vytiahli aj ľudia v zelených košeliach spájaní s Kotlebovou stranou, ktorí si tiež potrebovali niečo vydiskutovať.
Ako to dopadlo?
Boli na balkóne Národnej rady ako verejnosť a chceli sa rozprávať s poslancom, tak sme sa porozprávali. Z ich postoja bolo cítiť silnú rezervovanosť a bariéru. Bolo pre mňa bizarné snažiť sa vcítiť do toho, ako rozmýšľajú a do akých kategórií si ľudí zaraďujú. Nebolo to príjemné stretnutie, ale reprezentovali určitý názor a chceli ma s ním konfrontovať, tak mali príležitosť.
Vzhľadom na to, že sme boli na balkóne nad plénom Národnej rady, prostredie ich zrejme držalo v určitých medziach. Elementárnu slušnosť vtedy zachovali.
Takéto stretnutie si osobne dnes neviem predstaviť – vzhľadom na to, čo od tejto skupiny ľudí čítam na sociálnych sieťach.
Nie je to len o sociálnych sieťach, sme aj obeťou pandémie covidu, ktorá má za následok vznik rôznych bublín. Ľudia sa zradikalizovali a uzavreli do vlastných skupín, pričom v niektorých dominujú alternatívne médiá a konšpiračné teórie. Pre veľa ľudí sa prejavom nespokojnosti alebo protestu proti tomu, ako to tu funguje, stáva príklon k entitám na okraji politického spektra, vrátane tých extrémistických. Protestný hlas u nich nachádza úrodnú pôdu.
Títo ľudia sa zároveň obklopujú rovnako zmýšľajúcimi osobami a navzájom sa utvrdzujú vo svojich myšlienkach. Štandardizujú si ich. Prestávajú mať pocit: „Ja som ten divný.“ Naopak, povedia si: „Divní sú tí okolo mňa.“
Človek sympatizujúci s hnutiami, ktoré potláčajú ľudské práva, sa prestáva cítiť previnilo alebo vyčlenene. Začne to vnímať ako etablovaný názor, ktorý je rovnocenný každému inému. A to je nebezpečné.
V diskusii po coming oute ste médiá označili za jedného z pomocníkov pri prelamovaní tabu okolo homosexuality. Platí to aj dnes?
Občiansky sektor vždy bol a stále je primárnou silou. Preto považujem za veľmi dôležité, aby sa rozvíjal a aby mu vláda vytvárala podmienky na rozvoj. To, bohužiaľ, dnes na Slovensku veľmi nevidím. Ak sú novinári strážnymi psami demokracie, mali by mať vnútornú slobodu rozvíjať aj témy, ktoré sú v spoločnosti tabuizované. To je ich úloha, pretože oni sú tí, ktorí sa môžu pýtať.
Otázkou potom je, či nájdu niekoho, kto im aj odpovie.
Vždy bolo aj bude potrebné ľuďom vysvetľovať elementárne veci a odpovedať na tie isté otázky. Asi je to dôležité a nevyhnutné. Podobným vývojom si zrejme prešla každá krajina, ktorá sa v tejto oblasti posunula dopredu.
Hovoríte, že stále treba vysvetľovať. Máte pochopenie aj pre aktivistov, ktorým už po rokoch dochádza trpezlivosť a nechcú iba dookola vysvetľovať, ale požadujú radikálnejšie alebo priamejšie kroky k zrovnoprávneniu?
Slovenskí aktivisti už v čase, keď som bol poslancom, čelili tomu, že sa roky snažili a nemali odozvu. Založili sme SaS ako liberálnu stranu, túto tému sme aktívne priniesli do parlamentu a ja som spravil coming out. Mali sme približne 12 percent a boli sme jednou zo štyroch koaličných strán s veľmi krehkou vládnou väčšinou. V rámci svojich možností sme robili, čo sa dalo.
Na presadenie takejto témy podľa mňa štandardne potrebujete kombináciu sociálnych demokratov a liberálov. Vtedy taký partner na politickej scéne v zásade neexistoval. V Smere boli jednotlivci, ktorí boli tejto téme naklonení, ale nikdy z toho neurobili politiku svojej strany. Ja som napríklad pripravil kapitolu volebného programu SaS o osobných slobodách. Musela prejsť straníckym kongresom a ten ju musel odhlasovať. Až potom to nebol môj osobný názor, ale politika strany. V Smere takéto názory zostávali názormi jednotlivcov.
Naznačovalo už vtedy niečo, že sa Smer neskôr vydá cestou ústavného definovania manželstva a začne LGBTI+ témy využívať na mobilizáciu voličov?
Dnes už môžeme s veľkou istotou povedať, že túto kartu využívajú na získavanie politických bodov. Osobne za tým vidím hlavne politické obchody. Keď Smer otvára LGBTI+ tému v súvislosti s ústavou, nikdy podľa mňa nejde iba o ňu. Vždy sa k tomu pribalí aj niečo iné. Konzervatívni politici dodajú hlasy za tú časť, ktorá sa týka ich kultúrno-etickej agendy, a popri nej prejde ďalšia agenda. Tá dúhová časť balíčka sa potom medializuje, o nej prebieha najväčší spor a ostatné veci prejdú o to tichšie.
Ak sa po ďalších voľbách zmení vláda, ani to automaticky nemusí znamenať posun v právach LGBTI+ ľudí. KDH už dnes dáva najavo, že v tejto téme má svoje červené čiary. Kde potom vôbec vidíte priestor na zmenu?
Ak sa táto otázka má vyriešiť na vnútroštátnej úrovni, podľa mňa to bude podobné ako v mnohých iných krajinách. Potrebujete hlasy sociálnych demokratov a liberálov. Za sociálnodemokratickú silu dnes považujem PS a za liberálnu SaS. Pravdepodobne by však boli potrebné ešte ďalšie strany.
Ortodoxná časť kresťanského politického spektra bude podľa mňa vždy proti. Na druhej strane existujú aj umiernení či občianski konzervatívci, ktorí s touto témou dokážu pracovať a podporiť ju. Nemyslím si však, že by dnešné KDH pod vedením Milana Majerského aktívne pomohlo prijatiu takejto legislatívy.
Ani SaS však dnes nehovorí o zrovnoprávnení ako o bezprostrednej priorite. Branislav Gröhling argumentuje tým, že po voľbách bude treba najskôr riešiť vážnejšie ekonomické problémy krajiny. Nie je toto presne mechanizmus, pre ktorý sa práva LGBTI+ ľudí celé desaťročia odkladajú?
Závisí od toho, s kým budete stavať koalíciu. Ak ju budete vytvárať so stranami, ktoré majú jasno v tom, že to chcú podporiť, asi to bude téma. Ak však budete mať väčšinu s prevahou troch poslancov a jej súčasťou bude silný konzervatívny blok, potom politicky nemá zmysel otvárať otázku, na ktorej sa koalícia rozpadne.
Je to otázka koaličnej dohody a toho, kde si strany nastavia mantinely. Zároveň Slovensko podľa mňa potrebuje po tomto období obrovské upratovanie.
Pre kvír ľudí však môže byť frustrujúce počúvať, že ich práva treba opäť odsunúť, kým sa opraví ekonomika, štát či verejné inštitúcie. Prečo sa zrovnoprávnenie vždy stane témou, ktorú možno obetovať v mene stability koalície?
Myslím si, že SaS sa dlhodobo pokúša hľadať prieniky s občianskymi konzervatívcami. Viacerí ľudia, ktorí dnes pôsobia v SaS alebo s ňou spolupracujú, majú konzervatívnu politickú minulosť.
Ako to robí PS na ľavej strane spektra, neviem. Tam podľa mňa treba hľadať ľudí, ktorí chcú štandardnú demokratickú sociálnu demokraciu. Na prijatie takejto legislatívy jednoducho potrebujete dostatočný počet poslancov. Bez parlamentnej väčšiny sa to nestane.
Lenže podobný argument sa dal použiť už v roku 2011. Vy ste vtedy boli vo vláde a napriek tomu sa vám nepodarilo presadiť ani životné partnerstvá. Nebola teda problémom aj nedostatočná politická vôľa samotnej SaS?
To, čo sme v rámci koalície vedeli robiť, sme robili. Tému sme dostali do parlamentu a aj pri hlasovaní sa ukázalo, ktorí konkrétni poslanci sú ochotní ju podporiť. Pridala sa časť poslancov Mosta a niektorí poslanci ďalších strán, ale nešlo o ich celostranícku politiku. Bol to postupný proces.
Argumentovali ste vtedy veľmi vecne – vyživovacou povinnosťou, dedením, informáciami v nemocnici či úsporami pre štát. Nebolo to napokon príliš opatrné? Namiesto otázky, prečo kvír ľudia nemajú rovnaké práva, sa akoby diskutovalo o tom, koľko nerovnosti je ešte prijateľné.
My, ktorých sa táto vec týka, ju chápeme. Sme však menšina. Tú tému musíte predstaviť človeku, pre ktorého je z veľkej časti neosobná. Musíte ju vysvetliť v pojmoch, ktorým rozumie väčšinová spoločnosť. Môžete si stanoviť veľmi ambiciózny cieľ, ale podľa mňa je efektívnejšie tému systematicky normalizovať. Postupne priviesť čoraz viac ľudí k postoju: „A prečo by to vlastne nemohli mať?“
Môžete apelovať citovo, pretože veľa ľudí má vo svojom okolí LGBTI+ človeka. Ale môžete apelovať aj na ich vlastný záujem alebo na niečo, čomu rozumejú. Napríklad na odchod ľudí zo zdravotníctva. Ak zo Slovenska odíde kritické množstvo kvalifikovaných ľudí, zdravotníctvo bude mať problém a pocíti to aj človek, ktorého LGBTI+ práva samy osebe nezaujímajú.
Samozrejme, môžete ísť do parlamentu s maximálnou požiadavkou. Ak však dostanete 22 hlasov a skončíte, veľa ste nezískali. Aj také hlasovanie má význam, pretože zistíte, ktorí ďalší poslanci sú ochotní za zákon hlasovať a s ktorými sa dá ďalej pracovať. Je to beh na dlhé trate.
Ani po tragédii na Zámockej však neprišiel zásadnejší legislatívny posun. Prečo? Aj vtedy bola SaS vo vláde.
Pamätám si premiéra Eduarda Hegera pred Teplárňou, aj stretnutia predstaviteľov komunity s prezidentkou. Bola to nesporne veľmi nepríjemná zlomová udalosť v tom zmysle, že sme videli, ako hlboko sme klesli. Ak niekto začne zabíjať ľudí, ktorých osobne nepozná, iba z ideologického presvedčenia, je to už úplné dno. Určite to zasiahlo aj ľudí, ktorí predtým nepatrili medzi podporovateľov LGBTI+ práv. Vidieť to bolo aj na reakciách konzervatívnych politikov.
Lenže na pretavenie takého momentu do legislatívy potrebujete politické vedenie. Niekto to musí potiahnuť. Buď premiér povie, že je to priorita, alebo to musí rezortne uchopiť ministerstvo spravodlivosti. Napokon sa nepodarilo prijať ani minimum. Je to tragédia Slovenska. Za Českom zaostávame približne jednu generáciu a predbehli nás aj ďalšie krajiny regiónu.
Máme problém, že nemáme politického lídra, ktorý by podobný iniciačný moment vedel pretaviť do politickej akcie.
Mohol by byť takým lídrom Michal Šimečka?
Netrúfam si povedať, čo urobí alebo neurobí. Uvidíme, ak dostane príležitosť.
Čo sa týka tragédie na Zámockej, predstavovali ste si v minulosti, že by sa na Slovensku mohlo stať niečo takéto?
Mám rád históriu a, bohužiaľ, v dejinách sa mnohé veci cyklicky opakujú. Aj preto je zodpovednosťou politikov nevytvárať podhubie, v ktorom sa môžu niektorí mladí ľudia sfanatizovať do takej miery, že sa stanú nástrojom páchania teroristických činov. Tieto útoky nemusia byť cielené iba proti LGBTI+ ľuďom, môže ísť o kohokoľvek.
Mám pocit, že populizmus tieto hranice maže. Modlou sa stávajú volebný výsledok, percentá a získanie moci, bez ohľadu na spoločenské, ekonomické alebo kultúrne škody, ktoré takáto politika spôsobuje. Táto erózia pokračuje naprieč vládami a ťahá nás čoraz hlbšie do suterénu.
Máte pocit, že sa odvtedy situácia v niečom zlepšila?
Nezlepšuje sa. To, čo v iných krajinách môže vytvárať okrajovú radikálnu platformu, u nás podľa mňa do veľkej miery adoptoval vládny Smer. V praktickej politike, rétorike, hlasovaniach aj medzinárodnej politike nasáva tieto prúdy priamo do svojho ideologického stredu.
Pred minulými voľbami podľa mňa Smer obsadil veľkú časť politického priestoru, ktorý predtým patril Republike. Vidieť aj prienik medzi ich voličmi. Tieto dva elektoráty sa začínajú približovať. To je veľmi nepriaznivý fenomén, pretože ukazuje, že úspešná môže byť politika, ktorá radikálne postoje vťahuje do politického mainstreamu.
Nevšímate si však pri Republike zároveň paradoxný posun? Aj ľudia z tohto prostredia niekedy hovoria, že im neprekáža, či je niekto gej alebo lesba, len nech to neukazujú na ulici, v televízii alebo na Pride.
Tí ľudia sa poučili. Extrémistické prostredie už v minulosti čelilo aj právnym následkom. Ľudia však nezmizli, iba sa rozptýlili do iných politických entít. Poučili sa, že vo verejnom prejave musia zastávať určitú mieru politickej korektnosti. Vo svojej vnútornej bubline ju už dodržiavať nemusia a môžu hovoriť bez zábran.
Pred rozhovorom ste spomínali, že poznáte aj LGBTI+ voličstvo Republiky. Čo podľa vás vedie človeka patriaceho k menšine k tomu, aby podporoval stranu, ktorá presadzuje voči nemu reštriktívne postoje?
Poznám aj vysokoškolsky vzdelaných LGBTI+ voličov Republiky, napríklad zo zdravotníctva či silových zložiek, žijúcich v menších sídlach. Ťažko povedať, aký je ich motív. Možno niektorí celoživotne žijú bez coming outu a určitú situáciu si jednoducho znormalizovali.
Moja skúsenosť z politiky bola, že naša komunita volí v podstate celé politické spektrum. Je to napokon podobné ako pri iných menšinách. Ani maďarská menšina nie je politicky jednoliata.
Otázkou teda je, akú úlohu hrá sexuálna orientácia alebo rodová identita v politických preferenciách konkrétneho človeka. Mám pocit, že rozdiely oproti väčšinovej populácii nie sú také výrazné, ako by si človek mohol myslieť.
Zaujímavá je aj emigrácia mladých Slovákov. Mám pocit, že ako krajina z nej málo čerpáme. Ľudia odídu a často na Slovensko dlhodobo zanevrú. Nie je to ako kedysi, keď niekto išiel do sveta, získal skúsenosti a vrátil sa a priniesol ich domov. V Poľsku vidím pozitívny príklad ľudí, ktorí dozreli v zahraničí, ale na svoju krajinu nezanevreli. Vrátili sa a priniesli so sebou skúsenosť a snahu niečo reformovať.
Vidíte niekde v zahraničí príklad, z ktorého by sa Slovensko mohlo poučiť?
Veľmi zaujímavé je aj Írsko. Kedysi bolo veľmi dogmaticky katolíckou krajinou a napokon sa stalo jednou z krajín, kde manželstvá párov rovnakého pohlavia boli schválené v celonárodnom referende. Treba skúmať, ako sa to podarilo. To je úloha sociológov, aktivistov, novinárov, pedagógov a potom v praktickej rovine politikov, ktorí chcú veci posunúť.
V politike stále nemáme veľa otvorene kvír ľudí. Aký význam má podľa vás verejný coming out politika dnes?
Potrebujeme pozitívne príklady. Ja som túto tému určitý čas ťahal, ale vždy je potrebné, aby tú káru ťahal niekto ďalej. Dnes máme niekoľko otvorene kvír tvárí v politike, čo je dobré. Treba ukazovať ľudskú tvár.
Človek je z mäsa a kostí. Má priateľov, rodinu, profesionálnu kariéru, svoje ciele a presvedčenia a okrem toho môže byť gej, lesba alebo bisexuál. Je to osobná stránka človeka, nie charakterová vlastnosť. Stále treba pripomínať, že existujú dobrí a zlí ľudia bez ohľadu na sexuálnu orientáciu.
Zároveň je to súkromná téma a súčasť identity konkrétneho človeka, takže jeho rozhodnutie treba rešpektovať.
Aj v prípade politika alebo političky, ktorí hlasujú za ústavné zmeny obmedzujúce práva menšiny?
Myslel som tým, že treba rešpektovať jeho rozhodnutie nespraviť coming out. Je to samozrejme ťažké, ak na jednej strane viete, že človek patrí k menšine a na druhej strane vidíte človeka, ktorý svojím politickým konaním tejto menšine ubližuje.
Existujú aj pojmy ako internalizovaná homofóbia. Človek, ktorý nedokáže prijať sám seba, môže voči sebe alebo voči iným robiť zlé veci. Sebaprijatie je podľa mňa dôležité aj preto, aby človek dokázal byť lepšou súčasťou spoločnosti.
Treba preto vytvárať podmienky, aby ľudia mohli byť sami sebou.
Politik však disponuje mocou, má celkom slušný plat a rozhoduje o podobe zákonov. Nemá v takom prípade verejnosť právo očakávať väčšiu osobnú zodpovednosť? Najmä ak využíva práva a slobody, ktoré predchádzajúce generácie kvír aktivistov museli vybojovať, a zároveň hlasuje za kroky opačným smerom.
Apelovať na neho môže jeho volič. Novinár by nemal apelovať, novinár sa má pýtať. To, čo som spravil ja, môže spraviť ktokoľvek. Zároveň však rešpektujem právo človeka, ktorý to neurobí, na jeho súkromie aj na súkromie jeho blízkych.
Aj mňa mohol môj vtedajší partner presvedčiť, aby som coming out neurobil. Keby viac tlačil, možno by sa mu to podarilo. Nevieme, čo všetko sa odohráva v živote iného človeka. Možno niekto nechce riskovať infarkt starej mamy alebo má úplne iný osobný dôvod. Život je dynamický. Dnes nie, zajtra možno, pozajtra áno. Treba vytvárať predpoklady na to, aby „možno“ a „áno“ postupne nahrádzali „nie“. Za to máme všetci určitú kolektívnu zodpovednosť.
V poslednom období sme na politickej úrovni zaradili brutálnu spiatočku. Spoločnosť ovládol populizmus. Nedokážeme aktívne vytvárať profesionálnu politiku. Chýbajú nám štátnici. Politika sa rozkladá a ustupuje populizmu. Populizmus na Slovensku podľa mňa zvíťazil a musíme s tým niečo robiť. Ak neurobíme nič, bude to mať pre túto krajinu tragické dôsledky vo viacerých oblastiach.