Autor textu: Robert Pakan / Foto: Martin Špelda
Archívny text bol prvý raz publikovaný v čísle Jar 2018
Národné divadlo v Prahe predstavilo na svojej Novej scéne vydarený divadelný titul od amerického dramatika Paula Rudnicka Jsme v Pohodě. Hra mala premiéru pred desiatimi rokmi s pôvodným názvom The New Century, čiže Nové storočie v New Yorku. Paul Rudnick v našich krajinách nie je veľmi často inscenovaným autorom, ba priam to je prvýkrát, čo po jeho texte siahla dramaturgia prvej divadelnej scény v Čechách. Režisérsky rukopis tejto inscenácie patrí slovenskému tvorcovi Braňovi Holíčkovi.
Hlavnou témou sú sexuálne menšiny a ich emancipácia. Hra kĺže po stereotypizácii gejov a lesieb, a paradoxne tým tieto stereotypy a mýty búra. Ďalším motívom sú matky a ich prijímanie svojich detí s inou odlišnou rodovou či sexuálnou identitou.
Inscenácia je rozdelená na dve časti. Prvú tvoria stand-up výstupy a drobné etudy, ktoré nám predstavujú osudy troch hlavných protagonistov a protagonistiek. Inscenujú tu vtipné výstupy a prehovory k publiku. Druhá časť je už výrazne divadelnejšie a dáva priestor na rozohranie humorných situácií v nemocničnej čakárni.
Jednotlivé stand-up výstupy sa odohrávajú pred červenou oponou ako v klasických one man či one woman show. Prvou na scéne je milujúca židovská matka Helene, stvárnená Luciou Juřičkovou. Matka, ktorá až obsedantne miluje svoje deti a rozpráva ich príbehy. Je v pohode, lebo jej deti sú dokonalým mixom rôznych rodových identít, sexuálnych orientácií. Napríklad spomína pri poslednom synovi aj omnoho viac a zoznamuje nás s jeho latexovými fetišmi. Sama sa vidí ako najlepšia matka a angažuje sa vo viacerých LGBT združeniach a hnutiach.
Ďalšou postavou je excentrický gej Pán Charles, ktorého herecky stvárnil Jan Bidlas. Starnúci veľmi preexponovaný moderátor televíznej show Gay Over, ktorý rozpráva do veľkého dilda alebo falického mikrofónu. Pán Charles predstavuje veľmi stereotypizujúci pohľad na gejov. Priamo do tvárí divákov a diváčok povrchne prezentuje svoju homosexualitu, a to „aké je úžasné byť gejom”. Pri tomto výstupe mu sekunduje atraktívny asistent Shanea, ktorého stvárňuje Patrik Děrgla. Veľmi komicky rozohraná časť rozosmieva divákov na bizarných vtipoch o gejoch. Pán Charles vie napríklad len jediným pohľadom premeniť náhodného diváka na geja.
Tretím stand-upom je výstup jednoduchej pani Barbari v podaní Jany Bouškovej. Tá nám predstavuje srdcervúci príbeh matky, ktorá príde o svojho múdreho a talentovaného syna. Svoj žiaľ zaháňa ručnými prácami. Barbara vo svojom monológu trochu trhane, zahanbene a tak nemožne vyjavuje obecenstvu svoj obraz opustenej ženy z vidieka, ktorej syn bol homosexuálom, ale opustil ju a umrel na nový druh pliagy z mesta, na AIDS.
Paul Rudnick: Jsme v pohodě
Preklad: Jan Tošovský
Réžia: Braňo Holiček
Dramaturgia: Ilona Smejkalová
Scénografia: Nikola Tempír
Kostýmy: Lenka Odvárková
Národní divadlo, Nová scéna, česká premiéra 26.10.2017
Odtiahnutie červenej opony znamená prechod do druhej časti inscenácie. Za ňou totiž nachádzame čakáreň v pôrodnici, kde sa z rôznych absurdných príčin stretávajú všetky štyri postavy a rozvíjajú ďalšie dialógy o zmysle ľudského života. Pôrodnica ako symbol začiatku niečoho nového, odkaz na nemocnicu, odkiaľ matky odprevádzajú synov na druhý svet, alebo tiež symbol „liečenia” homosexuálov.
Rudnick s režisérom pri newyorskom uvedení prepisovali záver, kde z troch gej jednoaktoviek presunuli všetky postavy a uzavreli ich do nemocničnej čakárne. Prechod do klasickej divadelnej hry je akousi „homo“ agitáciou za väčšiu angažovanosť ľudí za LGBT práva. Ponúka viacero riešení pre ďalšie storočie, ktoré bude lepším pre všetkých.
Bolo veľmi príjemné vidieť v pražskom Národnom divadle iskrivý ironizujúci humor, ktorý aj v jednoduchosti vie rozosmiať a neurazí publikum. Je totiž v poriadku svet stereotypov rozpúšťať cez tie isté stereotypy a vysmiať sa im hurónskym smiechom. Je tiež veľmi sympatické vidieť na javisku hercov a herečky, ktorých evidentne hra baví a tešia sa zo zrodu tej svojej postavy. To vytvára príjemnú až povznášajúcu atmosféru plnú neopakovateľného divadelného zážitku. Búranie stereotypov vie byť aj takto zábavné a možno by bola otázka pre samotných aktivistov a aktivistky za práva LGBTI ľudí, ako by hru prijali, a či by ju vedeli vnímať so srdečným nadhľadom. Držíme päste aj našej slovenskej prvej scéne, aby našla odvahu a siahla aj po tomto či podobnom divadelnom kuse.