Patrí k najznámejším slovenským režisérom. Začiatkom roka mal Peter Bebjak (*1970)
v kinách blockbuster Trhlina podľa knihy Jozefa Kariku. Teraz pripravuje niekoľko projektov
naraz, medzi nimi aj seriál Herec, o homosexuálovi, ktorý v 50. rokoch začne kvôli
spoločenskému statusu spolupracovať s Štb. Hoci projekt koprodukuje slovenská RTVS, naša
kultúra sa podľa neho o príbehy gejov stále nezaujíma. Ľady sa nehýbu, hovorí. Okrem toho,
že pripravuje mimoriadne úspešné filmy a seriály, nebojí sa vyjadrovať k spoločenským
otázkam, ktoré sa ho ako geja týkajú.
Pripravujete seriál Herec o mladom homosexuálovi v období 50. rokov. Povedzte
nám o ňom viac.
Česká televízia ma oslovila. Pripravovali príbeh s homosexuálnou témou – prekvapilo
ma to. Už sa dohodla na napísaní so scenáristom seriálu Četníci u Luhačovic. Poznali sme sa
a raz som mu rozprával príbeh jedného českého herca, ktorého kedysi naverbovala Štb. Mal
byť štetkou, zviesť svoju príbuznú a zneužiť ju dehonestujúcim spôsobom, aby ju potom
mohli kompromitovať. Vzali sme si námet a prepracovali ho na inú postavu: chlapca, ktorý
vyrastal v závadnej rodine. Jeho otca zabili v Tobruku, jeho mamu považovali za
kolaborantku, so sestrou žijú s babkou. Chlapec si uvedomí, že chce žiť ináč, mať sa lepšie
a rozhodne sa spolupracovať.
Poznali ste nejakého homosexuála, ktorý žil v 50. rokoch?
Nie osobne – vtedy to však bol trestný čin. Ale homosexuálna komunita existovala
vždy. Ale museli to tajiť, skrývať sa. Keď som prišiel do Bratislavy v 1989, boli tu
nevyhlásené podniky, miesta, kde sa homosexuáli stretávali. Samozrejme, nemôžem to
porovnávať – 50. roky a koniec 80. rokov, ale komunita bola rovnako v “ilegalite”. Ľudia aj
vtedy rozmýšľali, komu môžu dôverovať, s kým sa stretávať. Dnes si to už ani nevieme
predstaviť.
Ísť do gej klubu v roku 1989 – báli ste sa?
89 neboli oficiálne gej kluby, to prišlo až začiatkom 90 rokov. A aj vtedy mi chvíľu
trvalo, kým som sa osmelil. Vtedy som bol už vyrovnaný, že som gej, ale viac som mal
problém s okolím. Zlomilo sa to vo mne až coming outom v 90. rokoch, keď som mal okolo
seba viac kamarátov, s ktorými som sa cítil istejší. Myslím si, že coming out v živote
homosexuála prichádza vtedy, keď sa prvý raz zamiluje, cíti istotu, keď môže zrazu hovoriť s
niekým, čo cíti, ako žije, po čom túži.
Aké boli potom pre komunitu 90. roky? Zmenila niečo Nežná revolúcia pre gejov?
Zmenila všetko. Otvorili sa prvé bary, legálne miesta, kde ste sa mohli stretávať. Bol tu
bar Axiom, Gremium, pri Bašte bol bar, ktorému si už neviem spomenúť na meno. Potom
vznikol Apollon a mladý homosexuál mohol chodiť na diskotéku v stredu, piatok a sobotu.
Raz za štvrťrok sa vtedy pripravila veľká párty v Camel klube, to bolo smerom na Dlhé diely.
Zrazu ste mohli stretnúť gejov nielen z Bratislavy, ale aj z okolia. Komunita sa viac otvorila.
Skúsme si porovnať prvý Pride a ten posledný. Istá nenávisť bude v spoločnosti asi vždy, lebo
je to dobrá téma pre politikov, ale teraz sa nikto nemusí chrániť pred útokmi, nehádžu doňho
dlažobné kocky.
Mečiarizmus mal nejaký vplyv na život komunity?
Mečiarizmus nemal, ale bol pekne skurvenou dobou. Keď sa naň pozerám spätne, zdá
sa mi hrozný. Neďaleko (sedíme na Ventúrskej ulici) býval mafián Tuti, pamätáte si ho?
S bratom ho kedysi popravili pred úradom vlády. Ventúrska bola jeho ulicou, chodil stále do
Depressa, nič neplatil a báli sme sa, aby si nás nevybral ako obete. Vraj raz zastavil náhodné
dievča na zastávke, lebo sa mu páčili jej rifle a prinútil ju vyzliecť si ich. Vzal ich potom
priateľke. Mečiarizmus dával priestor hrubej sile.
Seriál Herec teda pripravuje Česká televízia. Viete si predstaviť, že by s niečím
takým prišla niektorá slovenská?
Paradoxne, koproducentom Herca je Rozhlas a televízia Slovenska. Hoci projekt
odsúhlasilo ešte jej minulé vedenie, to súčasné však spoluprácu potvrdilo. Na druhej strane
neviem si predstaviť, že by niektorá iná slovenská televízia prišla s takým námetom. Postava
geja sa u nás na obrazovke objavila vtedy, ak mala byť humornou vsuvkou a podporovala by
nejaký stereotyp. Pripraviť autentický príbeh homosexuála televízie nechcú – obávajú sa rizík,
že by vyvolal veľa negatívnych reakcií, kontroverziu, ktorej sa vyhýbajú, boja sa otvoriť
tému, o ktorej nevedia, či by bola úspešná. Radšej sa tomu vyhnú.
Nakrúcali ste mnoho seriálov. Stalo sa, že by ste v nich chceli mať príbeh geja
a televízia ho škrtla?
Jasné, že sa to stalo, ale na konkrétny projekt si už nespomínam. Mali sme veľa takých
seriálov, ktoré sa nerealizovali, boli len v prípravnej fáze, možno sa nakrútil pilot a nakoniec
boli zastavené. Televízie vás zväčša oslovia s vlastným nápadom, niekedy vám už aj dajú
scenár a občas im môžete niečo ponúknuť. Ak sa v niektorom našom projekte objavila silná
gej postava, zamietli to.
Štatistiky hovoria, že v spoločnosti je každý dvadsiaty queer. To znamená, že aj
v televíziách musia gejovia pracovať.
Myslíte si, že to niečo zmenilo? Aj vo vláde máte gejov a podarilo sa im niečo presadiť?
Aj v parlamente máte gejov, zmenilo sa niečo? Máme registrované partnerstvá? Hoci je každý
dvadsiaty gej, pre ľudí pracujúcich v súkromných médiách je úspešnosť dôležitejšia,
prirodzene. Priestor by na to mohla mať verejnoprávna RTVS. Ale pozrite sa, ona ročne
vyrobí dva seriály a tie určite nebudú o homosexuáloch. Zostáva asi využiť internetové
platformy.
Dobre, ale teraz sa predsa len rozhodla koprodukovať váš seriál s gej tematikou.
Cítite, že sa kultúrna situácia mení?
Nič sa nezmenilo. RTVS projekt koprodukuje, lebo dohoda sa o ňom už uzavrela, sú
v nej zastúpení mnohí slovenskí herci a ide o zaujímavý príbeh, dotýka sa obdobia, v ktorom
sme všetci žili. Ľady sa však skutočne nehýbu.
V zahraničí je mnoho seriálov o LGBT+ komunite, je to trend. My sme naň ešte
nedospeli?
V zahraničí to trend je, u nás nie. U nás naň možno ľudia dospeli, ale nedospeli tí, ktorí
rozhodujú – a od tých to závisí, oni musia mať odvahu vyskúšať niečo nové. Ak by sa na trhu
objavila šťuka, ktorá by prinášala netradičné nápady a ešte by bola úspešná, rozhýbala by aj
televízne inštitúcie. Dnes vidím možnosť skôr vo filme. Je slobodnejším médiom v
autorskom rámci – pri nich nerozhodujú pracovníci televízií, ktorí sa boja o svoje pozície a že
keď spravia problém, budú prepustení. Pri filme sa producent rozhodne, že chce nakrútiť
nejaký príbeh a ak ho podporí Audiovizuálny fond, môže ho realizovať. Samozrejme, musí
čakať, že návštevnosť nebude obrovská.
V roku 2012 vaša spoločnosť DNA Production priniesla film Anjeli o umierajúcom
gej umelcovi. Pri ňom ste nemuseli hľadať spolufinancovanie?
Anjelov sme si zaplatili úplne sami. Nežiadali sme žiadne peniaze ani od RTVS, ani od
fondu – vedeli sme totiž, že je to projekt s neistým výsledkom či by nás podporili. V tom čase sme sami zaplatili dva filmy. Ja som nakrútil horor Zlo a Robert Šveda Anjelov. Vyskúšali
sme si vtedy producentské prostredie a zistili, aké náročné je v ňom byť úspešný.
Oba filmy sa vtedy hrali v malom počte kín.
To je ďalší problém. Distribučné spoločnosti a kinári majú vlastné stratégie, rozhodujú
sa, čo budú vo svojich kinách premietať a čo nie. Filmy vtedy distribuovala Asociácia
slovenských filmových klubov, a preto sa hrali len v menších sálach. Nemali sme vtedy ani
dosť peňazí na reklamnú kampaň, aby sa filmy dostali do povedomia a nemali sme za
chrbtom televíziu, ktorá by nám zdarma dala reklamný priestor.
Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej ste sa na odovzdávaní cien Slnko
v sieti vyjadril priamo k situácii na Slovensku. Mám pre vás teda aj politickú otázku: čo
hovoríte na to, že ministertvo kultúry stoplo financovanie Pride-u? Tvárili sa, že nechcú
žiadnu menšinu znevýhodniť.
Tvária sa, ale podarilo sa im menšinu diskriminovať. Považujem to za hlúpy krok, ako
mnohé iné. Súvisí to s tým, kto ministerstvo riadi, kto ho zastupuje. Hoci často nemusí
rozhodovať ministerka, ona je však zodpovedná. Keď sa rozhodla podporiť folklór, je to
v poriadku, ale mala by sa zamyslieť nad správnou mierou a hlavne, nezabíjať tým rôznorodú
kultúru na Slovensku. Proste, na ministerstvo sa musia dostať kompetentní ľudia.
Ministerstvo má dosah aj na RTVS. Ako sa vám s telerozhlasom spolupracuje,
odkedy z neho odišiel programový riaditeľ televízie Tibor Búza a nastúpilo nové
vedenie?
Vedenie má svoju víziu, kam chce inštitúciu posúvať a podľa toho si vyberá
dramaturgické smery. Za Tibora Búzu vzniklo veľa filmových projektov, v jeho časoch však
stále stagnovala seriálová tvorba. Myslím si, že vízia Mareka Ťapáka je skôr rozvíjať pôvodnú
tvorbu a obmedzil koprodukčné a filmové projekty.
Naraz zvyknete pripravovať veľa projektov. Kedy viete, že je ich už na vás
priveľa?
Vtedy, keď si už ďalší na plecia nevezmem, keď viem, že nestíham a nemám ďalšiu
kapacitu ich riešiť. Mnohé projekty sú rozťahané – napríklad: seriál Za sklom režírujeme
traja, pri Hercovi som sám, pri filme Správa tiež. Niekedy sa prekrývajú, ale nestáva sa, že by
som jednu vec nakrúcal v pondelok, druhú v utorok, tretiu v stredu. Majú časovú následnosť.
Musím si jednoducho dobre naplánovať čas, aby som si vedel všetko pripraviť čo najlepšie.
Spoločnosť DNA Production ste založili v roku 2001, až o sedem rokov sa rozbehla
naplno. Mali ste niekedy núdzu o projekty?
Našim prvým väčším projektom boli Najväčšie kriminálne prípady a dovtedy sme sa
zameriavali na reklamy. Bola to iná doba. V roku 2000 sa nenakrúcali žiadne filmy ani
seriály. Školu som práve dokončil a trvalo roky, kým som sa dostal k nejakému hranému
projektu. Preto som si aj s kolegom Rasťom Šestákom založil produkčnú spoločnosť – museli
sme vraziť vlastné peniaze do nakrúcania pilotov a s nimi sme obchádzali televízie, aby videli
našu víziu. Mesto tieňov a Najväčšie kriminálne prípady boli naše prvé veľké projekty.
Predtým v roku 2001 sme boli radi, že sme narazili na reklamnú agentúru a mohli sme im
robiť servis. Neskôr, keď sa Eurotel zmenil na T-Mobile, zmenila sa aj agentúra a prestali sme
pracovať v reklame. Dostali sme sa konečne k hraným veciam. Nebolo to jednoduché, ale keď
František Borovský prišiel do Markízy a rozhodol sa spustiť projekt Ordinácia v ružovej
záhrade, spravil všetko pre to, aby bol úspešný. Popri ňom sa zviezli iné seriály.
Váš seriál Spravedlnost nedávno zaujal v Hollywoode. Kúpila ho produkčná
spoločnosť patriaca Mattovi Damonovi a Benovi Affleckovi. Stretli ste sa s nimi?
Nie, nestretol. Celé to funguje na obchode. Projekt Spravedlnost vlastní Česká televízia,
tú oslovila mediálna skupina, ktorá predáva projekty iným hollywoodskym spoločnostiam. Je
však skvelé, že si seriál všimol nejaký obchodník a mal oň záujem. Tieto spoločnosti majú
odborníkov v rôznych regiónoch a sledujú, čo zaujímavé sa v ňom deje. Projekt Spravedlnost
ponúkli viacerým americkým štúdiám a spoločnosť Matta Damona a Bena Afflecka ho
reflektovala a začali sa s nimi dohadovať ohľadne kúpy. To ešte stále neznamená, že niečo
vznikne. Oni chceli desať epizód, my máme nakrútené len tri. Oni by si teda museli príbeh
upraviť, dopísať. A aj keď sa scenár napíše a nakrúti sa pilot, ešte to neznamená, že sa seriál
vyrobí a odvysiela.
A čo Netflix? Financuje projekty na celom svete, v Ázii, v Západnej Európe,
v severských krajinách, Latinskej Amerike. Začal sa už zaujímať aj o československý
región?
Český film o Milade Horákovej už Netflix priamo financoval. Niečo sa už rysuje aj
u nás, ale ešte vám nemôžem viac prezradiť.
Súvisí to s vami? Chceli by kúpiť nejaký váš seriál?
Viem iba, že sa niečo rysuje. Kým sa projekt priamo neuskutoční, nemôžem o ňom
hovoriť.
A zdá sa vám, že ich náš región zaujíma?
Je to možné, ale stále nás Netflix asi vníma ako malý trh. Keď hovoríme o španielsky
hovoriacom alebo ázijskom trhu, tie sú oveľa väčšie. My sme limitovaní jazykom. Hoci áno,
v Česku nakrútili Miladu Horákovú a dúfam že aj Slovensko sa dostane do jeho hľadáčika.
Autor článku : Marek Hudec