Autorka: Kristína Gyuríková / FOTO: Jakub Kováč a archív Pavlíny Fichta Čiernej
Článok vyšiel v jesennom čísle časopisu QYS ešte pred tragickými udalosťami pred barom Tepláreň.
Umelkyňa Pavlína Fichta Čierna sa vo svojej tvorbe často venuje „medziostrovanom“ – ľuďom, ktorí žijú na periférii, v izolácii, sú niečím iní. Zároveň je matkou transrodového dieťaťa a aktivistkou, ktorá sa verejne angažuje v boji za práva transrodových ľudí. Táto skúsenosť ovplyvnila nielen jej umeleckú tvorbu, ale aj pohľad na spoločnosť.
Pravidelne sa pozeráme na to, ako politici prichádzajú s návrhmi zákonov namierenými proti LGBTI+ ľudom. Ako to vnímate vy ako matka transrodového dieťaťa?
Už odkedy sa touto témou zaoberám, vnímam to v našej spoločnosti ako smutnú, krutú pretrvávajúcu realitu, ktorá mnohým ľuďom prináša rozličné formy nespravodlivosti a psychickej aj fyzickej záťaže, ktorá siaha od neistoty až po veľké utrpenie.
Keď som spolu s mojím dieťaťom vstupovala do témy, mala som obrovský strach o jeho budúcnosť. Postupom času sa ale moje emócie veľkého strachu mamy o svoje dieťa menili, transformovali sa postupne do pocitov bezmocnosti, sklamania a hnevu nad tým, ako je nastavený systém našej spoločnosti. Samozrejme, paralelne som sa snažila spoznať viac to, ako naša spoločnosť funguje, kde sú príčiny toho nepochopenia, netolerancie, a chcela som s tým niečo urobiť. Začala som sa angažovať, keď ešte moje dieťa nebolo úplne vyoutované. Postupom času som sa však viac emancipovala a paralelne aj môj syn, a dnes už môžem povedať, že i celá naša rodina.
Je vizuálna umelkyňa, režisérka, kurátorka, vysokoškolská pedagogička a aktivistka. Vyštudovala VŠVU v Bratislave a doktorandské štúdium na Katedre intermédií a digitálnych médií FVU Akadémie umení v Banskej Bystrici. Dlhodobo sa vo svojej tvorbe zameriava na sociálne a politické témy. V súčasnosti je vedúcou ateliéru Koncept – objekt – instalace na Katedre intermédií Fakulty umení Ostravskej univerzity a vyučuje na Pedagogickej fakulte KU v Ružomberku. Je laureátkou Ceny Oskára Čepana (2002) a ďalších ocenení, jej diela sa nachádzajú v zbierkach významných inštitúcií doma a v zahraničí. Ako matka transrodového dieťaťa sa verejne zasadzuje za práva transrodových ľudí.
Ako to vnímate v širšom kontexte?
Je jedna vec, ako to vníma rodič, ktorý má veľké obavy o svoje dieťa v takomto type spoločnosti. Ďalšou rovinou však je, ako to vnímam ako priateľka a známa ľudí, ktorých sa to týka. Často ma to napĺňa veľkými emóciami. Tie emócie sú rôzne – či už obdivujem, ako vlastnú situáciu zvládajú, alebo s nimi súcitím, ak sa nachádzajú v podmienkach, ktoré nemôžu, nevedia, alebo nie sú schopní riešiť tak, aby boli v harmónii, aby boli v rovnováhe. Príčinami býva aj strach o tých druhých. Boja sa, aby im neuškodili, pretože transrodová identita zároveň prináša, bohužiaľ, ťažkosti a utrpenie nielen im samým, ale kvôli tomu, ako je nastavená majorita, často aj ich blízkym.
Dlhodobo sa rozličným spôsobom angažujem v sociálnej oblasti, predovšetkým prostredníctvom mojej tvorby. V súčasnosti, s nadobudnutými skúsenosťami, uvažujem nad tým, akým spôsobom sa máme v dnešnej dobe vyjadrovať o ľudských právach. Vieme, že nestačí neustále opakovať, že to nie je v poriadku a že sa u nás ľudské práva porušujú. A že sú potrebné aj iné praktiky, iné nástroje, iné kroky, ako ľuďom tému priblížiť, aby ju nepokladali za nejakého strašiaka, ale aby pochopili nevyhnutnosť úprav, o ktoré bojujú nezávislé organizácie venujúce sa LGBTI+ témam, a samozrejme aj mnohé odborníčky a odborníci.
Čo by sme na Slovensku potrebovali na to, aby sa situácia pre LGBTI+ ľudí zlepšila?
Myslím, že každý z nás niekedy zatúži mať moc. No a mňa tieto myšlienky pochytili práve v tejto súvislosti – chcela by som mať moc dosiahnuť, aby bolo dodržiavanie ľudských práv nielen ukotvené v Ústave, ale aby sa aj všetky usmernenia a legislatíva upravili podľa potrieb a štandardov. Myslím, že odborníkov a odborníčky v oblasti práva, medicíny, sociálnej práce aj ďalších potrebných profesií už na to máme, ale čo nám na Slovensku chýba, je kultivovaná politika. Samozrejme, celá spoločnosť je reprezentovaná tým, ako eticky vystupujú jej čelní predstavitelia. A asi tu nemusím zdôrazňovať, že máme prezidentku, ktorú nám závidí celý svet, ale zďaleka to nemôže vyvážiť to, čo zažívame v súvislosti s vyjadreniami a návrhmi zákonov niektorými zástupcami, ktorí sú v parlamente. Potrebujeme zákonodarcov, ktorí LGBTI+ ľuďom naozaj darujú dôstojné podmienky života – také, ktoré budú v súlade s odbornosťou a súčasným vedeckým poznaním.
Ste súčasťou Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí, ktoré minulý rok získalo aj Cenu Inakosti. Akými aktivitami bojuje Združenie za ich práva?
Do Združenia rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí som bola prizvaná do role supervízorky, ale veľmi rýchlo som sa stala pevnou súčasťou základu Združenia. Zocelilo nás najmä obdobie, keď boli podávané tie nehorázne návrhy zákonov z dielne neofašistov, namierené proti LGBTI+ ľuďom na jar minulého roka. Napísali sme otvorený list určený poslancom strán OĽANO a Sme rodina, ktorý podporilo takmer 10 000 ľudí. Boli sme v šoku, aké návrhy boli podané, a ďalším obrovským sklamaním bola ich vtedajšia podpora uvedenými politickými stranami.
Čo sa týka činnosti Združenia, má dve základné roviny. Jedna je orientovaná smerom dovnútra, kde podporujeme rodičov a ich deti, a jedna smerom navonok, kde sa snažíme veľmi aktívne zúčastňovať rozličných spoločenských udalostí, zapájame sa do prideov, diskusií, organizujeme víkendové stretnutia a podobne. Spolupracujeme aj na dlhodobejších projektoch a kampaniach, ktoré sa zameriavajú na scitlivovanie spoločnosti alebo zvyšovanie povedomia o LGBTI+ ľuďoch a ich blízkych.
Zároveň sa vzdelávame na rôznych školeniach a workshopoch. Uvedomujeme si, že k tomu, aby sme vedeli dobre argumentovať a boli si isté a istí tým, čo povieme – keďže niektorí/é z nás boli s identitou dieťaťa konfrontovaní/é až v strednom alebo neskoršom veku –, naozaj sa potrebujeme podozvedať mnohé súvislosti nielen kvôli samotnej téme LGBTI+, ale aj z ďalších oblastí, ktoré podporujú našu tímovú prácu a naše stratégie.
Čo robíte pre to, aby sa situácia zlepšila, vy osobne?
Mojím hlavným cieľom je zmena legislatívy, a teda chcela by som aspoň malým dielom prispieť ku všetkému, čo našu legislatívu ovplyvní, to pokladám za základ. Druhá vec je scitlivovanie spoločnosti, ktoré s tým je, samozrejme, prepojené. Ak bude spoločnosť otvorenejšia, a potvrdia to prieskumy či štatistiky, rovnako aj politici budú pozitívnejšie naklonení k zmene. Nemyslím tým samozrejme tých a tie, ktoré za LGBTI+ ľudí bojujú už dnes. Odkazujem na tých, ktorí často z pozície moci zneužívajú nielen tému LGBTI+ ľudí, ale i niektoré ďalšie, ako je napríklad téma interrupcií.
Mám za sebou veľa aktivít, niektoré súvisia so Združením rodičov a priateľov LGBTI+ ľudí, ďalšie sú nezávislé. Vážim si spoluprácu s InPoradňou v Bratislave a Prizmou v Košiciach. Vážim si dosah medializovaných rozhovorov, napríklad s Riou Gehrerovou v Denníku N alebo s Michaelou Žurekovou v denníku SME. Oceňujem možnosť participácie v diskusiách, do ktorých som bola prizvaná, napríklad v spolupráci s Amnesty International Slovensko alebo naposledy Pride Talk: Slovensko na Prague Pride v auguste, či diskusia Počúvam Ťa v rámci IDAHOBIT v júni v Banskej Bystrici pod záštitou združenia Presahy z Modry. Koncom minulého roka som v rámci môjho diskusného formátu Čierne na bielom zaradila diskusiu s psychologičkou Vierou Hincovou. Spomeniem aj spoluprácu pri publikácii Jána Markoša Medzi dobrom a zlom, kde síce bola rola mňa a môjho syna malá, ale veľmi si to obaja vážime. Okrem toho sa občas na mňa obrátia rodičia transrodových detí, zdieľame osobnú skúsenosť a prípadne im dám nejaké informácie, ktorými disponujem, alebo ich prepojím s odbornými pracoviskami. Vzišli z toho aj priateľstvá.
Minulý týždeň som bola aktívnou účastníčkou na konferencii Interdisciplinárne aspekty postavenia transrodových ľudí v spoločnosti, ktorú organizovala Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, s príspevkom pod názvom Aktuálna situácia transrodových ľudí na Slovensku: fakty a dôsledky súčasných právnych úprav. Osobná účasť bola pre mňa veľmi užitočná, pretože v ďalších príspevkoch odzneli mnohé zaujímavé súvislosti a pre mňa i nové fakty. V závere nám odovzdali list s publikačnou činnosťou kolektívu, ktorý pripravoval túto konferenciu, a s potešením som sa dozvedela, že v rámci ich projektu VEGA už boli vydané rôzne publikácie, články a zborníky, ktoré sa venujú transrodovosti, zamerané na rodovú dysfóriu, odborné usmernenia, fakty spojené so zmenou mena a priezviska, respektíve analýzy týchto slovenských právnych úprav. Veľmi ma tiež potešilo, že pod hlavičkou Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie bol vydaný 33. odborný postup – Deti a mladí ľudia s transrodovou identitou a rodovo rozmanití v edukačnom aj poradenskom procese, ku ktorého vzniku sme minidielikom prispeli ako konzultanti i ja a môj syn Johann, a ktorý bude slúžiť poradensko-psychologickým centrám po celom Slovensku.
Máte pocit, že sa spoločnosť nejako posunula vo svojich postojoch k tejto téme, odkedy ste sa začali venovať aktivizmu?
Viem, že aj vďaka takým rodičom pionierom a pionierkam ako som ja, sa začala táto téma viac medializovať, čo je veľmi dôležité. Spätná väzba od ľudí, ktorých som stretávala, bola veľmi pozitívna. Samozrejme, sú ľudia, ktorí problematiku poznajú, a potom sú ľudia, ktorí o nej vôbec nevedeli a bolo pre nich zásadné dozvedieť sa viac.
Som si vedomá toho, že spoločnosť je naozaj polarizovaná, mňa samej sa to dotklo, keď som dostala nejaké nepríjemné odkazy cez Facebook. Neviem povedať, nakoľko sa spoločnosť zmenila, ale to, akú máme prezidentku a aké hodnoty presadzuje, je v tomto období veľkou oporou. No a obrovskou oporou sú samozrejme viaceré mimovládne organizácie a verím, že mladí ľudia sa s nimi dokážu nejako spojiť.
Niektorí ľudia na sociálnych sieťach do toho občas zabŕdnu a robia si žarty, že otvoria mraziak a vypadne odtiaľ LGBTI+ človek, že zovšadiaľ na nich vyskakuje len táto téma, ale to nie je pravda, akurát sa len teraz začala viac objavovať, tak ako sa objavujú aj ďalšie. A keďže tu naozaj ľudské práva nie sú dodržiavané, aj keď by na základe Ústavy mali byť, využívam rôzne spôsoby, ako o tom informovať a šíriť povedomie. Spôsob, akým to robíme my v ZRP alebo podobní aktivisti a aktivistky ako ja, sa mi zdá ako ten najmiernejší. A je to veľmi potrebné.
Čo by sme mohli ešte robiť, aby sa zvýšilo povedomie o týchto témach?
Pokladám za veľmi dôležitú vec, aby sa zmenil náš systém vzdelávania. Ruka v ruke so zmenou legislatívy by mala ísť aj úprava školských osnov. V primeranej miere a podobe by sa informácie o rozmanitosti ľudských identít už odmalička mali vnášať do života, tak ako to vidíme v západnej spoločnosti. V niektorých krajinách sa nad tým už vôbec nepozastavujú.
Vieme, že sa to dá veľmi peknou, nenásilnou formou riešiť. Už aj u nás vyšli viaceré knižky pre deti, ktoré nejakým spôsobom scitlivujú, a môžeme ich deťom čítať už odmalička, aby nemali také stereotypné pohľady na ľudí a na ich identitu. Ja to trošičku sledujem, je však celkom iné tú knižku čítať deťom u nás a celkom iné niekde v Dánsku alebo v Holandsku. Tam sú tieto otázky už vnesené do spoločnosti, spoločnosť je oveľa inkluzívnejšia, a nie je to niečo, čo ľudí rozdeľuje.
Vaše dieťa je už dospelé, prečo ste ešte stále zotrvali pri aktivizme?
Ja som vlastne neplánovala dávať si prácu navyše okrem mojej profesie a pedagogickej práce, čo mám prepojené, pretože pôsobím v prostredí umeleckých vysokých škôl. Ale práve preto, že som sa postupne začala stretávať aj s ďalšími rodičmi a ich deťmi, a zároveň vedomie, že perspektíva dosiahnuť vyrovnaný stav je ešte stále vzdialená, som ešte stále na ceste. Netvrdím, že tá cesta bude pokračovať až do konca môjho života, ale možno to tak bude.
Aj môj syn mi niekedy povie, že nech to už nechám, keďže ma to nielenže stálo dosť veľa času a energie, ale občas dobrovoľná práca prináša i vypätie a sklamania, a je na úkor iných vecí, ktoré by mi priniesli napríklad profesijný rozvoj. Ale ja som jednoducho nemala inú voľbu, pociťovala som to tak, že toto je teraz dôležité. Som si vedomá, že človek má rôzne životné roly a rôzne životné cesty, a pochopila som, že toto je súčasťou tej mojej.
Ovplyvnila téma transrodovosti a vaše skúsenosti ako matky transrodového dieťaťa nejakým smerom vašu tvorbu?
Jednoznačne áno. Orientovala som sa už dlho aj na odvrátené stránky života, tie druhé brehy, všímala som si takých tých „medziostrovanov“ – ľudí, ktorí sú v nejakej izolácii, alebo ich niečo sužuje. Postupne som sa dostávala až k otvorene politickým obsahom, napríklad keď u nás v roku 2015 – 2016 vrcholila utečenecká kríza. V centre mojej pozornosti boli často ľudia z periférie, ľudia, ktorí trpeli, alebo sa stávali takzvaným ľudským odpadom, ako o tom píše Zygmunt Bauman. Pred pár dňami skončila výstava v košickej Tabačke, kde som rozvinula audio koncept v súvislosti s ukrajinským konfliktom a rodinou, ktorá utiekla z Doneckej oblasti a ktorá u nás niekoľko mesiacov bývala.
A keď som prežívala vlastný príbeh s mojím transrodovým dieťaťom, chcela som zároveň niečo spraviť, potrebovala som aj iné vyjadrenie. Som umelkyňa a mojím jazykom je predovšetkým mediálna tvorba. Najskôr som realizovala video Transfokácia po zatienení, zároveň to bola pocta Romine Kollárik, ktorá synovi na začiatku tranzície veľmi pomohla. Neskôr ma oslovili kurátorky Lenka Kukurová a Zuzana Štefková a pripravovala som projekt s názvom Za trest pre galériu Artwall. Realizovala som ho zhodou okolností aj spolu so synom, hoci pôvodne to tak nemalo byť, ale prišlo obdobie korony a boli sme so synom viac spolu doma. Nakoniec to teda prerástlo do zaujímavej, jedinečnej spolupráce, ktorá bola veľmi hodnotná pre mňa aj pre syna. Vyplynula z toho nielen séria fotografií, ale aj množstvo diskusií a na konci výstavy sme verejne vyhlásili v online priestore tiež manifest nazvaný „Matky transrodových detí, spojte sa!“, ktorého súčasťou bola diskusia.
Prečo len matky a nie aj otcovia?
O riešenie situácie a podporu svojho dieťaťa sa podľa skúseností sociálnych pracovníkov snažia najmä mamy. Mám skúsenosť aj s veľmi aktívnymi otcami, ale napríklad aj drvivá väčšina aktívnych rodičov v našom Združení sú matky.
Chápem. Aké ďalšie projekty ste na túto tému realizovali?
Relatívne nedávno som pracovala na projekte Chris alebo stred sveta/Pravda podľa vcítenia. Ústrednou postavou je Christián Havlíček, dôležitá postava trans aktivizmu v našom priestore, samozrejme spolu s ďalšími, ako je Zara Kromková. V projekte participujú aj mladí ľudia z komunity, ktorá sa okolo Chrisa združuje. Jedným z pôvodných cieľov v štruktúre diela bolo stretnutie s otcom transrodového dieťaťa, ktorý bol zároveň predsedom podobnej rodičovskej organizácie v Dánsku, akou je naše Združenie. Vyhľadávala som totiž nezávislé organizácie, ktoré sa venujú transrodovým mladým ľuďom, z vytipovaných európskych krajín. Vyšla mi taká mozaika ľudí, ktorí dlhodobo pomáhajú, za ktorými som cestovala. Pri cestách a natáčaní mi pomáhal aj môj syn. Mala som šťastie, že sa náhodou v Dánsku konal World Pride, a mohli sme sa stretnúť s významnými osobnosťami a natočiť s nimi rozhovory, ako Tamara Adrien z Venezuely, Sarah McBride z USA, Emilia Wiśniewska z Polska alebo Eva Fels z Rakúska. Aj samotný Johann realizoval niektoré takto zamerané diela, asi najviac viditeľné bolo predstavenie F64.2. Je to performancia, ktorú vytvoril s mladými trans ľuďmi, a jeho režijná spolupráca a predstavenie boli nominované na Cenu inakosti.
Aké máte odozvy na takéto umenie?
Veľmi pozitívne. Zaujímajú sa oň aj niektorí odborníci či odborníčky z iných disciplín, aby to premietli do svojich prezentácií či výučby. Veľmi ma potešilo, že napríklad dielo Transfokácia po zatienení bolo pred časom zaradené na East Silver Market MFDF v Jihlave, a neskôr ho organizátori posunuli na festival do Švajčiarska. Projekt Za trest z pražskej Artwall, pre ktorú bol vytvorený, pokračoval do online priestoru Gandy gallery v Bratislave. Bola pandémia, ale prinieslo mi to odozvu aj zo zahraničia. Minuloročný Festival inakosti uvádzal výňatok z projektu Chris alebo stred sveta, s nádherne silným vyjadrením senátorky Sarah McBride.
Aktivizmus v umení je samozrejmou a dôležitou súčasťou umeleckého diania, čo dokladajú aj aktuálne medzinárodné prehliadky umenia v Benátkach, v Berlíne, v Kasseli alebo v Prištine (kde je, mimochodom, súčasťou kolektívneho audio projektu Secondary Archive aj môj vstup). Transrodovosť a queer problematika sa objavili v rozličnej miere na každej zo spomínaných prehliadok.