Autor: Andrej Kuruc / FOTO: Jakub Kováč
Text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2024.
Divadlo Nomantinels pripravilo premiéru už svojej 13. autorskej inscenácie Para_nonnormal. Autorom divadelnej hry je Róbert Pakan, ktorý je v divadle od jeho založenia a zároveň je riaditeľom queer divadelného festivalu Drama Queer. Inscenáciu si pod taktovku zobrala slovenská režisérka a dramaturgička Alexandra Bolfová, ktorá od roku 2019 pôsobí v zóne nezávislého umenia CO.LABS v Brne a je zakladateľkou pražskej performatívnej platformy Averze_. V tvorbe sa venuje autorskému divadlu, sociálnym témam a feminizmu.
Róbert Pakan, autor divadelnej hry
Čo ťa inšpirovalo k napísaniu divadelnej hry PARA_NONNORMAL?
Inšpirácia pre túto hru prichádza z hlbokého záujmu o históriu a skúsenosti LGBTIQ+ komunity. PARA_NONNORMAL sa sústreďuje na miesta, ktoré v priebehu histórie slúžili ako útočiská pre gejov, lesby a trans ľudí. Tieto miesta boli nielen miestom stretnutí, ale aj miestom prežitia, kde mohli slobodne, alebo v utajení s vedomím len zainteresovaných ľudí, vyjadrovať svoju sexuálnu orientáciu a rodovú identitu, cítiť sa prijatí a vytvárať si plán prežitia, svoj okruh ľudí, svoje lásky. Historicky to mohli byť mníšske kláštory, ženské rehole, rytierske rády, pirátske lode, neskôr pánske kluby, ženské spolky, tajné bary a salóny. Tieto miesta predstavovali heterotópie – miesta, kde si LGBTIQ+ ľudia vytvárali bezpečné prostredie, aby mohli prežiť a žiť plnohodnotné životy napriek nepriazni doby.
Vo svojich úvahách som sa inšpiroval filozofiou Michela Foucaulta, konkrétne jeho prácami o heterotópiách a utópiách. Foucault sa zamýšľa nad priestorom, v ktorom žijeme, ktorý nás vyťahuje z nás samých, v ktorom dochádza k erózii našich životov, našich časov a našich dejín. Je to tiež sám osebe heterogénny priestor. Inými slovami, nežijeme v akomsi prázdne, do ktorého by sme mohli umiestniť jednotlivcov a veci. Nežijeme v prázdne, ktoré by mohlo byť zafarbené rôznymi odtieňmi svetla, žijeme v sústave vzťahov, ktorá vymedzuje miesta, ktoré sú nezredukovateľné na jedno a to isté a absolútne neprekrývajúce sa. V inscenácii PARA_NONNORMAL tiež uvažujem o tom, že tieto miesta, ktoré symbolizujú bezpečie a prijatie, sa v dnešnej radikalizovanej dobe môžu stať terčom nenávistných útokov. Táto myšlienka je reakciou na teroristický útok na Zámockej ulici, kde boli zavraždení dvaja mladí ľudia rukou zradikalizovaného šialenca. Podobné útoky LGBTIQ+ komunita zažíva neustále, či už to bola streľba v gay klube v Orlande na Floride v roku 2016, kde zomrelo 49 ľudí, alebo útok v nočnom gej klube v Colorade, kde zahynulo 5 ľudí, a mnohé ďalšie. Cez divadelnú hru PARA_NONNORMAL chcem divákom priblížiť tieto historické a súčasné skúsenosti LGBTIQ+ komunity a podnietiť diskusiu o bezpečí, prijatí a prežívaní identity v dnešnom svete.
Vychádzal si aj zo svojich vlastných skúsenosti? Ak áno, z akých?
Divadelná hra je do veľkej miery založená aj na mojich vlastných skúsenostiach. Navštevujem rôzne gej miesta, kluby, bary, gej sauny a v lete aj gej pláže. Tieto miesta sú pre mňa príkladmi heterotópií – špecifických priestorov, kde sa stretáva gej komunita a kde je možné slobodne vyjadriť svoju identitu. V týchto prostrediach cítim kontrast medzi svetom, ktorý je súčasťou heteronormatívneho správania, a svetom, kde je prijatie a sloboda byť sám sebou. V inscenácii som tieto skúsenosti pretransformoval do štyroch rôznych heterotopických prostredí: mestský park, gej sauna, online svet zoznamiek a malý pivničný byt pre jedného, kde sa tlačia dvaja. Každé z týchto prostredí má svoje špecifiká a ponúka iný pohľad na život a skúsenosti LGBTIQ+ komunity.
Mestský park predstavuje verejný priestor, kde sa ľudia stretávajú, ale často sú nútení skrývať svoje skutočné ja, avšak zasvätení gejovia vedia, že niektoré pohľady iných mužov nie sú pohľady náhodných okoloidúcich. Gej sauna je miestom, kde dochádza k otvorenejšiemu prejavovaniu sexuality a identity, s rovnakými uterákmi v parnej saune sú si všetci rovní. Nikto nevie, kto si, para zakryje telesné nedostatky či stopy veku. Online svet zoznamiek prináša anonymitu a možnosť hľadať podobne zmýšľajúcich ľudí, ale aj riziko nepochopenia a odmietnutia. Malý pivničný byt je symbolom osobného priestoru, kde sa dvaja ľudia snažia vytvoriť si svoj vlastný svet, avšak je to byt len pre jedného – susedia, rodina, nikto sa nesmie dozvedieť, že byt je svetom gej páru.
Na čo by si nalákal návštevníctvo? Máš nejakú obľúbenú pasáž?
Určite by som návštevníctvo nalákal na hlboké a emotívne scény, ktoré poskytujú autentický pohľad na život LGBTIQ+ komunity. Jednou z mojich obľúbených pasáží je tá, ktorá sa odohráva v malom pivničnom byte. Táto časť inscenácie zobrazuje každodenné malé prejavy lásky medzi dvoma gejmi, ktorí sa napriek nepriazni okolitého sveta snažia žiť svoj život naplno.
V tomto intímnom priestore sú v bezpečí, ale zároveň aj uväznení. Sú tam, lebo ich tam posiela netolerantná spoločnosť s výrokmi ako: „Nech si doma/v spálni robia, čo len chcú, ale na ulici nie.“ Tieto slová často počúvajú LGBTIQ+ ľudia, napríklad pri PRIDE-och. Nikto nesexualizuje ulicu, ide o nepochopenie LGBTIQ+ identity a samotného zmyslu pochodov hrdosti.
Diváci tak majú možnosť vnímať, aké dôležité je mať priestor, kde môžu byť sami sebou a kde je ich láska prijímaná. Tento pivničný byt je symbolom lásky a bezpečia, ale aj obmedzení, ktoré im spoločnosť kladie. Chcem, aby si diváci uvedomili, že tieto malé prejavy lásky, ktoré sa odohrávajú za zatvorenými dverami, sú rovnako dôležité a krásne ako tie verejné a že každý má právo prejavovať svoju lásku bez obáv a strachu.
Akú myšlienku chce inscenácia tlmočiť?
Miesta, kde LGBTIQ+ komunita nachádza bezpečie a prijatie, sa v dnešnej radikalizovanej dobe môžu stať terčom nenávistných útokov. Týmto chcem upozorniť na krehkosť týchto bezpečných priestorov a potrebu ich ochrany. Napriek pokroku v oblasti práv LGBTIQ+ ľudí stále existuje potreba boja za rovnosť a bezpečnosť.
Alexandra Bolfová, divadelná režisérka
Prečo si sa dala na režírovanie inscenácie s LGBTIQ+ tematikou?
Oslovil ma Róbert Pakan z NOMANTINELS s tým, že by rád urobil inscenáciu s touto tematikou. Ponuka ma potešila, lebo sa v rámci svojej režijnej práce venujem predovšetkým angažovanej tvorbe a témam s politickým či sociálnym presahom. Téma týkajúca sa bezpečných či nebezpečných miest pre LGBTIQ+ komunitu je veľmi dôležitá, predovšetkým v súvislosti s útokom na Zámockej, ale i v kontexte súčasnej politickej situácie na Slovensku. Brala som túto ponuku ako možnosť vyjadriť svoj názor a skrz ten i podporu LGBTIQ+ komunite.
S kým spolupracuješ na inscenácii?
Na inscenácii spolupracujem so skvelým tímom, ktorý je spolovice – dalo by sa povedať – už mojím stálym tímom: scénografka Anna Tichá, herec Michal Kraus, dramaturgička Martina Havierová; ale tiež s novými členmi, s ktorými sa v kreatívnom procese stretávam prvýkrát: herci Filip Pavuk, Ľuboš Janák a Jakub Matejčík; autor hudby Kristián Jedelský tvoriaci pod umeleckým menom Kistenn. A nová je tiež spolupráca s autorom textu Róbertom Pakanom, light dizajnérom Borisom Adamčíkom či produkčnou Simonou Nagyovou. Je veľmi príjemné tvoriť v tíme citlivých a empatických a ľudí, ktorí súznejú s témou a sú otvorení dialógu. Je to pre mňa v mnohých ohľadoch výnimočné stretnutie.
Na čo sa môže návštevníctvo inscenácie tešiť?
Myslím si, že by sa nám spoločnými silami mohlo podariť vytvoriť silnú inscenáciu, v ktorej sa snúbi vážna a spoločensky veľmi dôležitá téma s jemným a občas sebaironickým humorom. Určite gro celej inscenácie budú veľmi presné herecké výkony do istej miery autorského charakteru.
Akú myšlienku chce inscenácia tlmočiť?
Myslím, že predovšetkým myšlienku slobody, vzájomného rešpektu a tolerancie, ale tiež nebezpečenstva v podobe strachu. A skutočnosť, že bezpečné miesta vytvárajú do veľkej miery tiež ľudia, ktorí tieto miesta navštevujú.