Matia Lenická (34) je slovenská drum’n’bassová DJka a producentka známa aj pod umeleckým menom B-complex. Vyštudovala VŠMU. Matia je otvorene bi-gender od roku 2015. Svojím coming outom chcela zvýšiť povedomie o transrodových ľuďoch. Získala cenu Radio_Head Awards za skladbu Past Lessons For the Future, ktorá obsahuje aj prejav českého diplomata Jana Masaryka s hlavným mottom „Mít rád lidi“. Dlhodobo otvorene podporuje práva LGBTI ľudí a o tejto téme často píše aj vo svojom autorskom stĺpčeku denníka SME. Minulý rok v auguste mala príhovor na Dúhovom PRIDE v Bratislave.
Minulý rok si mala na Dúhovom PRIDE silný príhovor, čo ťa viedlo k tomu, aby si na Pride vystúpila?
Keď sa ma opýtali, či by som povedala pár slov na PRIDE, tak som s tým nemala problém. K téme sa vyjadrujem konzistentne, či už počas tohto rozhovoru, o polnoci na party, alebo na námestí. V jadre všetkého je humanizmus. Každý človek má právo na šťastie a svoj život, do ktorého mu iní ľudia nemajú hovoriť. Všetci sme rovnakí a zároveň iní, normálnosť je štatistika, kde sa zoberú všetky rôznosti dokopy a priemer vyjde ako normálnosť. Ale každý má malú rôznosť. Potom platí jedna vec, že ak si iný spôsobom, že nikomu neubližuješ, tak si jednoducho iný a tým by to malo končiť. A to, koho máš rád, alebo nemáš rád, alebo ako sa cítiš, oblečieš, to je tvoja vec, tým druhých ľudí neobmedzuješ.
Hovorila si o tom, ako mnohí ľudia považujú PRIDE za vulgárny.
Zmyslom PRIDE je, že je tam vítaní úplne každý. Aj úplne zarytý konzervatívec, by mal mať možnosť zažiť si, že ľudia na PRIDE sú ako iní ľudia na rôznych akciách. Tým sa xenofóbia, ktorá môže vyplývať z neznámeho, potlačí. Keď niekoho raz spoznáš, tak sa ho už nebojíš. V súčasnosti sa tiež veľa hovorí o slušnosti. Myslím si, že na Slovensku žijeme vo falošnej slušnosti, alebo skôr konzervatívnosti. Pre niekoho je dôležitejšia slušnosť, že sa nenadáva, ako keď sa komunikuje štýlom, ktorý ubližuje a je necitlivý. A obhajuje sa tým, že je to slušné, lebo je to slušne povedané. Niečo podobné som zažila vo facebookovej skupine #somtu, kde sa ľudia zapájajú do diskusií ku článkom, v ktorých sa vyskytujú dezinformácie a nenávistné prejavy. Mala som článok, ktorý dali do skupiny #somtu a jeden člen napísal komentár, ktorý ma urážal, aj keď slušne napísaný bez nadávok. Potom som mala záujem si to s nimi prebrať. Ten človek sa obhajoval, že on bol predsa slušný, a že má právo na svoj názor. Vyplynulo z toho, že skupina nemá zavedený citlivý slovník, ktorý komunikuje napríklad záležitosti LGBTI ľudí, tak že im neubližuje.
Takže považuješ Dúhový PRIDE za slušný?
Pre mňa je morálnym posolstvom PRIDU ukázať, že aj keď človek nezapadá do tradičných šablón, neznamená to automaticky, že musí byť zlý alebo ohrozujúci. To, že PRIDE propaguje väčšie šťastie, teda väčšiu slobodu pre ďalších ľudí, je pre mňa jadrom slušnosti. PRIDE môže pomáhať blízkym tých ľudí, ktorí si to ani neuvedomujú. A to tak, keď napríklad niekto, kto sa trápi kvôli svojej orientácii alebo transrodovej identite, dostane spätnú väzbu, že existujú ľudia, ktorí sa ťa ujmú alebo ktorí sú pripravení s tebou stráviť čas. Jednoducho na PRIDE nezostaneš sám a nebudú ťa mať všetci za blázna. A čo sa týka konzervatívnych rečí, či tam bol niekto v latexe, ja tam just dôjdem v latexe, keď budem mať nabudúce možnosť. Pretože to, čo si na seba oblečieme, to nás nedefinuje. Tí istí ľudia, ktorí kritizujú PRIDE, sa tiež pýtajú prečo nie je hetero pride, zatiaľ čo kopa billboardov je tak sexistická, že hetero-pride máme na očiach každý deň. PRIDE je dôležitý aj preto, lebo niektoré veci sa nezmenia sami od seba. Keď sa nebudeme ozývať a hlásiť sa o svoje práva, tak sa budú naše problémy večne ututlávať. Bude sa hovoriť „máme iné priority“, vy teraz nie ste dôležití. Pre väčšinovú spoločnosti potreby LGBTI ľudí nie sú podstatné, lebo sa ich netýkajú, im to život neohrozuje. Paradoxom je, že keby sa schválil napríklad zákon o životných partnerstvách alebo zakázali nútené sterilizácie trans ľudí, tak by sa život väčšinovej populácie nezhoršil. Žiadne ďalšie priority by to neobmedzilo, ale LGBTI ľuďom by sa žilo lepšie.
A čo hovoríš na ľudí, ktorí nenávistné komentáre na PRIDE ospravedlňujú svojim názorom?
To, že niekto presadzuje nenávisť ako svoj názor, alebo že má dokonca rovnaké právo to robiť, to je hlúposť. Ja nechodím za inými ľuďmi a neriešim ako vyzerajú. Alebo s kým sa bozkávajú, čo si obliekli. Neviem prečo by títo ľudia mali mať právo posudzovať mňa alebo kohokoľvek z PRIDEu. Chlapi, ktorí, predtým v živote neriešili ako iní muži, alebo ženy vyzerajú, sa zrazu cítia byť odborníci na môj make-up. Takže toto pokrytectvo, selektívnosť na koho budem kritický, ktorá ide ruka v ruke s pocitom, že na to mám právo – to je veľký problém v našej spoločnosti.
Aký máš pocit rok po PRIDE, posunuli sa práva LGBTI ľudí dopredu?
Povedala by som, že situácia stagnuje. Trochu som bola sklamaná, keď teraz prebiehala občianska iniciatíva, ktorá sa snažila zadefinovať slušné Slovensko. Na protestoch bolo veľa ľudí z PRIDE, gejov, lesieb i trans ľudí. Nebehali sme tam s transparentami LGBT, lebo sme si plne vedomí, že do istého momentu má byť protest o tom, čoho sa to týka. Ale zároveň si myslím, že by mala byť aj z opačnej strany podaná ruka – považujeme vás za súčasť slušného Slovenska, budeme mať radi vyjadrenia aj z vašej strany. Ale to sa nedialo. Čiže opäť časť spoločnosti, ktorá síce chce to isté, ale prezentuje sa ako neviditeľná a neúčastná. Záležitosti, ktoré sú oveľa jednoduchšie riešiteľné v porovnaní s korupciou, dôchodkovým systémom, daňovou politikou, sa budú dávať na druhú koľaj. Tam aj zostanú dovtedy, kým sa k tomu neprihlásia ľudia, ktorí sú slušní a ktorí prajú ostatným, aby boli spokojní a šťastní.
Sama si prešla verejným coming outom, zažila si z okolia skúsenosti, ktoré by sa dali nazvať neslušné?
V podstate veľmi nie, ak nepočítame internet. To je zóna, kde na teba vylejú záchod. Aj kvôli môjmu rázštepu aj cez DJing, som vždy vnímala to, kto sa ku mne ako správa, či ma chce uraziť alebo je prospechár. Naši môj coming out doteraz spracúvajú, ale nikdy som nepochybovala o tom, že by ma prestali ľúbiť. Takže je veľa vecí, čo by som si vedela predstaviť mať oveľa lepšie. Na druhej strane, iní ľudia zažili oveľa horšie prijatia. A čo sa týka verejného coming outu, v bežnej realite si málokto na mňa trúfne lebo v štekloch mám meter deväťdesiat. Keď sa škaredo pozriem, tak sa ma väčšina ľudí bojí. Čo však zažívam často je, že na mňa ľudia zazerajú. A ty nevieš z akého dôvodu. Lebo vidia B complex a sú nadšení? Alebo si hovoria v duchu, že čo to je za buzeranta? Takže väčšinou som hlavne vo vzťahu k cudzím ľuďom skôr utiahnutá. Už som sa naučila, že to neriešim, idem si a nepozerám kto zazerá. Ale tí čo sú so mnou krátko, sú prekvapení ako ľudia dokážu správať k svojmu okoliu. Je to to isté, ako keď sa niekde v Kežmarku ocitne černoch – ľudia sa s tým vyrovnávajú, je to pre nich zvláštne. Čím viac ľudí, ako som ja, bude žiť svoje životy bežne, tak tým menší šok to bude aj pre tých ostatných. Zažila som aj veľmi veľa pozitívnych reakcií. Mala som obavy, že budem musieť chodiť kanálmi a ľudia budú na mňa hnusní, ale tie sa nenaplnili. V živote sa mi nestalo, že by ma niekto vysmial na verejnosti.
Si považovaná za vzor pre mladých LGBT ľudí a špecificky pre transrodových ľudí. Čo by si im odkázala? Ako prežiť na Slovensku, tak aby mohli byť sami sebou?
Odsťahovať sa (smiech). Ale nie. Ak chceme, aby sa situácia na Slovensku zmenila, nemôžme sa všetci teraz vysťahovať a odísť preč za lepším. Ľudia, ktorí odišli do Anglicka alebo do Ameriky a majú sa teraz lepšie v rámci LGBT tém, tak sa nemajú dobre, lebo Amerika je super. Majú sa dobre preto, že boj za LGBT práva si tam niekto za nich takpovediac „odsral“, niekoho postrelili, zmlátili. Boli tam odvážni ľudia, ktorí svoje práva riešili. My tú odvahu potrebujeme u nás. Ak niekto má na zmenu gule a energiu, tak sú to primárne mladí ľudia. Netreba čakať kedy za teba bude niekto meniť pomery, my sme možno niečo naťukli, ale tiež máme svoj vek a vždy daná generácia podáva ďalej žezlo. Verím, že je kopec takých ľudí. Vidím, že dnes už decká inak vnímajú LGBT ľudí. Do nejakej miery sa z toho stáva mainstream. RuPaul Drag Race je show veľmi obľúbená medzi babami. Takže teraz, keby mali spolužiaka, ktorý príde do školy oblečený ako drag queen, tak by bol veľmi populárny. Zatiaľ čo mňa by v mojej dobe asi ušikanovali. Ale stále je množstvo radikálov a šikany. Platí jedna vec, ak máte človeka vo svojom okolí, ktorý ju prežíva, buďte čo najviac podporou, čo najviac mu doprajte. Každý, kto žije otvorene, kto si žije svoj život, pomáha aj všetkým ostatným. Rozumiem tomu, ak sa niekto skrýva – tie dôvody môžu byť náročné. Ale myslím si, že svojím konaním do istej miery škodí. Pretože keby teraz všetci gejovia boli lusknutím prsta out a žili svoj život, tak by to pre ľudí bola taká bežná vec – nikto by to neriešil. Za seba poviem, že by som bola oveľa šťastnejšia, keby som mala coming out v dvadsiatke alebo ešte skôr. Ale zároveň som rada, že som ho vôbec urobila. Myslím si, že vo vzťahoch a osobnom živote, je dobré pozrieť sa do zrkadla so všetkými dobrými a zlými vecami, byť pyšný a žiť život pre seba. To je spôsob, ako lákať k sebe – to čo od života chceš. Doba sa mení, dnes máme oporu v zákone, oporu v Európskej únii a máme oporu aj v takýchto magazínoch, či v ľuďoch ktorí sú verejne vonku. Tie decká, ktoré teraz rozhovor čítajú, budú možno politici či právnici, alebo niekto kto sa raz dokáže v tomto emancipovať.
Čo by si popriala tohtoročnému Dúhovému PRIDE?
Úprimne by som mu popriala čo najviac otvorenosti. Aby sa ľudia čo najviac dokázali odviazať, aby boli čo najviac sami sebou. Aby neriešili čo si kto o nich bude myslieť, lebo kým žijeme v tejto mentalite, tak sa veci nebudú meniť. Dúfam, že ten deň bude veselý, emancipovaný, šťastný a sebavedomý a že každý jeden sa do neho zapojí naplno.