Autorka: Dominika Chrastová / Ilustrácia: Viktória Szabóová
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2024.
Tento komentár vznikal v čase, keď celý parlament riešil nálepky na notebooku poslankyne Lucie Plavákovej. Išlo o jednu z mnohých pripomienok, že na čele štátu máme vládu, ktorá je neschopná riešiť základné problémy ľudí na Slovensku, preto si radšej verbálne kopne do LGBTI+ menšiny, do žien či každého, kto na vládnu nekompetentnosť upozorní. V tejto atmosfére sa veľmi ľahko stráca optimizmus, srdečnosť alebo chuť vôbec v krajine zostávať. No predsa len existuje niečo, čo nás nakoniec dokáže povzbudiť – a to sú naše vzťahy.
Pride v Bratislave sa z opatrnej akcie na Hviezdoslavovom námestí už dokázalnaplno premeniť na sebavedomý festival vo väčšom priestore Námestia slobody. Hoci sa ani len po teroristickom útoku v Teplárni na Slovensku pre LGBTI+ ľudí právne nič nezmenilo, tento letný oslavný deň padol komunite vhod. Kvír osoby tu konečne mohli aspoň na chvíľu otvorene prezentovať svoju identitu, lásku a radosť, ktorú pocit spolupatričnosti prináša.
Jeseň je však vždy náročnejším obdobím. Od 12. októbra 2022 to platí ešte viac. Iniciatíva inakosť však pri tomto nešťastnom výročí prišla s peknou myšlienkou – vysnívajme si láskavé Slovensko. Pripravované komunitné centrum, ktoré v hlavnom meste doteraz citeľne chýbalo, prvýkrát pootvorilo svoje brány, aby sme mohli svoj sen napísať na papier a spomienku na Juraja a Matúša tak pretavili aj do slov.
Na Netflixe síce pribudla nová séria Heartstoppera a nasledujúce týždne nám spestriaí divadelné podujatie Drama Queer a Filmový festival inakosti, no napriek tomu treba uznať, že momentálne sa láskavé sny privolávajú ťažko. Ak sa človek nechce odpojiť od internetu a všetkých médií, nemá šancu ujsť pred správami o stále nových bizarných vládnych krokoch, ktoré búrajú kultúrnu scénu a zdravotníctvo, popierajú klimatickú krízu či navodzujú dojem, že hráme absurdnú partiu Monopoly, kde na konci zbankrotujeme.
A predsa. Akí ľudia, taký život. Dokážete si v tejto chvíli spomenúť aspoň na päť osôb, ktorým by ste v ťažkej chvíli mohli zavolať? Či napísať s vedomím, že sa vám ozvú ešte v ten deň a prípadne si kvôli vám zmenia program? Pokiaľ áno, teraz prišiel čas navzájom sa o seba oprieť a snívať o lepšej atmosfére spoločne. Alebo si ju rovno tvorte aspoň vo vlastnej bubline, nech máte za každých okolností svoj bezpečný priestor.
Ak neviete napočítať päť blízkych ľudí, tak to skúste do konca roka zmeniť. Ozvite sa starým známym, obnovte zašlé priateľstvá, choďte na párty, dajte ešte jednu šancu aplikáciám. Inak, pravdupovediac, budú najbližšie roky na Slovensku pre vás možno ešte ťažšie. A prečo päť blízkych? Tento počet vychádza z klišé myšlienky, že každý z nás je priemerom piatich ľudí, s ktorými najčastejšie trávi čas. Zbierame podobné zážitky, obľubujeme podobné veci a časom sa začínajú podobať aj naše vlastnosti či svetonázory.
Keby klišé frázy vôbec neplatili, nepoužívali by sme ich tak často. Túto si stačí predstaviť na, žiaľ, bežnej situácii – zatiaľ čo vo verejnom priestore sa polemizuje, kde môžu a nemôžu byť dúhové symboly a ako má vyzerať slovenská kultúra, vás zrejme chytá hnev. No nepotrebujete si ho ventilovať na niekom inom, lebo máte svojich blízkych, bublinu či komunitu, ktorá vám prináša iné emócie – pochopenie, vzájomnosť, lásku. A spolu môžete snívať, aké by to bolo, keby sa tieto pozitívne hodnoty rozšírili aj do ďalších kolektívov, domácností či štátnych inštitúcií.
Možno raz sa tento sen naplní. No zatiaľ máme aspoň seba, a to nie je málo.