V občianskom preukaze má meno Milan, ale v práci jej všetci hovoria Isabel. „Niektoré kolegyne ma občas volajú princezná Isabel,” smeje sa. „Ak odo mňa kolegyňa niečo potrebuje, elegantne sa na mňa otočí a povie: Poprosím vás, šarmantná asistentka Isabel, mohli by ste mi pomôcť? Je to veľmi milé. Som rada, že mám takých kolegov, akých mám.”
Isabel má 23 rokov a viac ako pol roka pracuje v predajni nábytku Ikea.
Na pohovore očakávali mladého muža, ale namiesto neho prišla vysoká štíhla žena s veľkými modrými očami, krátkymi vlasmi a príjemným ženským hlasom.
„Nikto ma sám od seba neoslovuje v mužskom rode, preto sa im páčil nápad, že budem používať meno Isabel,” hovorí.
Jej kolegovia sa už pred príchodom dozvedeli, že ich novou kolegyňou bude trans človek.
„Keď som prišla medzi nových kolegov a predstavili ma ako Isabel, hneď ma medzi seba vzali. Niektorí sa ma pýtali, či som počula, že k nám má prísť pracovať nejaká transrodová osoba. Sami nevedeli, že ide o mňa,” smeje sa Isabel. „Boli prekvapení a hovorili, že by to na mňa nikdy nepovedali.”
Isabel hovorí, že ľudia si transrodových ľudí predstavujú inak. Jej kolegovia čakali, že príde muž s oholenou bradou, výrazným mejkapom a v ženských šatách. Namiesto toho medzi nich prišlo obyčajné mladé dievča, ktoré sa maľuje len zriedka.
Isabel počas rozhovoru niekoľkokrát zopakuje, že svoju prácu má rada a tým viac sa snaží im to ako zamestnankyňa opätovať. Sama totiž vie, že pre ňu nebolo ľahké nájsť si prácu, kde by ju medzi seba prijali takú, aká je.
„V jednej predchádzajúcej práci odo mňa chceli, aby som o tom nikomu nehovorila, keďže som rod stále nemala oficiálne zmenený,” hovorí Isabel. Keď ju potom predstavili ako Milana, kolegovia boli zaskočení. „Pýtali sa ma, aké mám korene. Mysleli si, že som z Ukrajiny, Bieloruska, Ruska a že mám zahraničné meno, ktoré u nás len vyznieva mužsky. Nevedeli, ako sa k tomu majú postaviť,” opisuje Isabel. Po viacerých nedorozumeniach preto aj v predchádzajúcej práci začala používať ženské meno.
Pri hľadaní si práce sú transrodoví ľudia v neľahkej situácii. Nevedia, ako na nich zareagujú na prijímacom pohovore, boja sa postojov svojich nadriadených aj kolegov a kolegýň. O transrodovosti sa na Slovensku nehovorí skoro vôbec a mnohí zamestnávatelia preto nevedia, ako k transrodovým ľuďom pristupovať. Mnoho firiem sa preto rozhodlo dať otvorene najavo, že s transrodovými ľuďmi počítajú a sú u nich vítaní. Do svojich firemných hodnôt napríklad vložili rešpekt k LGBT ľuďom alebo podpísali Chartu diversity, v ktorej sa zaväzujú „vytvárať kultúru vzájomného rešpektu, dôvery, empatie, vzdelávania a inklúzie”, a to nielen pre LGBT ľudí, ale pre všetkých bez ohľadu na vek, rod, národnosť, politické presvedčenie či rodinný stav. Túto chartu podpísalo viac ako tridsať firiem pôsobiacich na Slovensku, medzi nimi aj Ikea, kde teraz Isabel pracuje. Tieto firmy si od toho nesľubujú len zlepšenie vzťahov na pracovisku, ale napríklad aj vyššiu kreativitu zamestnancov a zamestnankýň, výkonnosť a ekonomický úspech.
Na pohovore mi ani nepodali ruku
Isabel vie, že je transrodovou ženou od svojich štrnástich rokov. V osemnástich odišla z domu a odvtedy pracovala na viacerých miestach. Vie, že to nie je vždy ideálne.
„Keď som prišla na pohovor do obchodu s luxusnými doplnkami a oblečením, môj životopis odmietli s tým, že u nich pracujú len ženy. Povedala som im, že som žena, akurát meno mám také, aké mám. Pozreli sa na mňa s opovrhnutím, akoby boli pobúrení, čo si to vôbec dovoľujem, nepodali mi ani ruku na rozlúčku a ukázali mi dvere.”
Na druhej strane však hovorí, že prácu si nakoniec vždy našla. Či už v predajni oblečenia alebo v tlačiarni. „Keď sa nakoniec dostanete do takej práce, kde to berú ako úplne prirodzenú vec a neriešia to, je to veľmi príjemné,” hovorí Isabel. Aj v prácach, ktoré mala rada, sa však objavili problémy. Ľudia na ňu napríklad zazerali, smiali sa na nej, či si ju fotili. Nad takýmito momentmi sa Isabel snaží mávnuť rukou.
Ikea je jednou z firiem, ktorá sa sama hlási k podpore LGBT ľudí a tvrdí, že ich začlenenie do pracovného kolektívu je pre ňu dôležitou témou. Isabel tvrdí, že je to tam veľmi cítiť. Postoj firmy sa nezmenil ani v roku 2014, keď čelili útokom konzervatívnych kresťanských aktivistov z Aliancie za rodinu s podporou Konferencie biskupov Slovenska. Dôvodom bol príbeh lesbického páru vychovávajúceho dieťa, ktorý uverejnili vo svojom katalógu. Konzervatívnym aktivistom sa nepáčilo, že Ikea takéto spolužitie „mätúco nazýva rodinou”. Žiadali, aby sa firma ospravedlnila, magazín stiahla a zákazníkov vyzvali, aby vrátili svoje vernostné karty Ikea Family. Tie nakoniec vrátilo asi desať ľudí, kým denne im v tom čase vo vernostnom programe pribudlo priemerne 140 zákazníkov a zákazníčok.
„Náš postoj sa v tomto nezmenil a nemení,” píše hovorkyňa Ikea Jana Hrubcová. „Rôznorodosť a začlenenie sú súčasťou našej vízie. U nás má každý zamestnanec rovnaké práva a možnosti – bez ohľadu na národnosť, rodovú príslušnosť, sexuálnu orientáciu či náboženstvo.”
Hrubcová hovorí, že veľa firiem sa posúva týmto smerom. „Stále je ale čo zlepšovať,“ hovorí.
Nechceš operáciu, nie si trans človekom
V sedemnástich rokoch, keď ešte Isabel chodila na strednú školu scénického výtvarníctva, začala navštevovať odborníkov a lekárov, ktorí jej mali pomôcť zmeniť rod. Podľa informácií, ktoré našla na internete, zistila, že by mala začať psychologičkou.
„Bola to katastrofa. Podarilo sa mi nájsť si psychologičku, ktorá bola veľmi katolícky založená a cítila som, že ma od zmeny odhovára. Hovorila mi, že si to mám ešte premyslieť,” hovorí.
Isabel si však bola istá, trvala na svojom a po siedmich mesiacoch jej psychologička odporučila návštevu psychiatričky a sexuologičky. Ďalej musela navštíviť endokrinologičku, urológa, podstúpiť genetické vyšetrenie. Isabel často vynechávala školu a spolužiaci si robili žarty, že chodí k lekárovi preto, lebo si chce zmeniť pohlavie. „Žartovali, lebo mi neverili, že je to skutočne tak. Mysleli si, že sa len ulievam zo školy,” hovorí Isabel.
Zmeniť si rod je na Slovensku behom na dlhé trate. Po mnohých vyšetreniach vám diagnostikujú transsexualizmus a môžu predpísať ženské hormóny, ktoré vás fyzicky zmenia. Ak si chcete zmeniť rod aj v oficiálnych dokumentoch, na Slovensku musíte prejsť aj operáciou, ktorá vám znefunkční pohlavné orgány. A to Isabel nechcela.
Keď sa jej lekárka dozvedela, že Isabel nechce podstúpiť túto operáciu, prestala jej predpisovať hormóny. „Doktorka mi povedala, nech si to dám v hlave najprv do poriadku. Lekári, s ktorými mám na Slovensku skúsenosť, si mysleli, že ak je niekto transrodová osoba, tak chce automaticky plnohodnotnú zmenu, takže aj operatívnu zmenu genitálií. Ale nie každý to skutočne chce. Keď som ju odmietla, mysleli si, že nie som transrodovou osobou a teda, že je moja diagnóza zlá,” vysvetľuje Isabel.
Často sa stretáva s tým, že trans ľudia, ktorí nechcú podstúpiť operáciu, si v občianskom iba zmenia či pridajú neutrálne krstné meno, ako napríklad Nikola alebo Nikita. Ona by si chcela pridať stredné meno Lucca.
Hormóny z internetu
Na Slovensku neexistujú jasné pravidlá pre lekárov, ku ktorým príde transrodový človek a každý doktor môže postupovať inak.
„Na Slovensku v tejto téme funguje právne vákuum, ale čo je horšie, neexistujú žiadne štandardy zdravotnej starostlivosti o trans ľudí, ktoré by sa opierali o moderné medicínske postupy. Neexistuje žiaden zákon ani vyhláška, ani usmernenie. Každá lekárka či lekár postupuje rôzne. Je tu zaužívaná prax, ktorá je prebratá z 80. rokov 20. storočia,” hovorí Zara Kromková z organizácie Transfúzia, ktorá je tiež transrodovou ženou.
V roku 1981 vyšlo metodické usmernenie týkajúce sa transexuálov, v ktorom sa píše, že ak po operácii pacient dosiahne „dostatočne presvedčivého vzhľadu opačného pohlavia pri znemožnení jeho reprodukčnej funkcie,“ vydá nemocnica posudok, v ktorom takejto osobe na matrike zmenia rod, meno a priezvisko.
Bez jasného postupu dnes lekári posielajú pacientov aj na rozdielne vyšetrenia či k iným odborníkom a hormóny začínajú pacientom predpisovať až po niekoľkých mesiacoch či rokoch.
V Česku platí zákon, ktorý zmenu pohlavia upravuje a podľa Kromkovej sú tam lekári ústretovejší aj čo sa týka hormonálnej liečby, predpíšu ju pacientovi už asi po troch mesiacoch. „Na Slovensku nie je poskytovaná zdravotná starostlivosť trans ľuďom pod osemnásť rokov, a preto túto možnosť vyhľadávajú v Česku,“ hovorí Kromková.
Po tom, čo lekárka prestala Isabel predpisovať hormonálnu liečbu, začala trpieť depresiami. „Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie, aj čo sa týka sťahovania a práce. Na chvíľu som to prestala úplne riešiť, lebo už som na to nemala silu. Hormonálnu liečbu teraz beriem na vlastnú päsť, sú ľudia, ktorí to vedia zaobstarať cez internet. Ale nikomu to neodporúčam, ak má aj inú možnosť,” hovorí Isabel.
V ťažkých chvíľach jej pomáha práve Transfúzia, kde sa môže stretnúť s ľuďmi, ktorí v živote stáli pred rovnakými výzvami.
„Každá transrodová alebo homosexuálna osoba potrebuje cítiť spoločnosť vlastných ľudí a poradiť. V Transfúzii je skupina úžasných ľudí, ktorí mi veľmi pomohli. Nielen vyrovnať sa s tým, ale nájsť v sebe aj akýsi pokoj, že je to niečo normálne a prirodzené,” hovorí.
Doma so mnou hovoria ako s mužom
„Mama sa to dozvedela, keď som mala asi 15 rokov a odvtedy to stále nejako vstrebáva. Povedala mi, že je to v poriadku a aj tak ma bude mať rada,” hovorí Isabel. Ani po tomto rozhovore sa však doma veľa nezmenilo. Rodičia aj súrodenci jej stále hovoria Milan. Isabel s nimi preto tiež hovorí v mužskom rode.
„Rodičia nevedia, že sa v práci prezentujem ako Isabel. Nesúhlasia s tým, ale ani ja nesúhlasím s veľa vecami, ktoré robia a nepoukazujem na ne v jednom kuse. Ži a nechaj žiť,” hovorí Isabel.
To, že sa jej páčia muži, vzala rodina lepšie. S mamou o tom občas žartujú. Ale prijať to, že Isabel je ženou, je pre nich ťažšie.
„Nejako hlbšie sa o tom nerozprávame, lebo je to chúlostivá téma a aj pre mňa je to trocha komplikované. Niekedy si myslím, že je to úplne v poriadku a niekedy ma prekvapí, ako niektoré veci vníma. Nie je to také, aké by to mohlo byť, ale v konečnom dôsledku je to v poriadku. Zlepšuje sa to. Ale myslím si, že to bude proces na niekoľko rokov,” hovorí Isabel.
„Teším sa z toho, aké to je, lebo nikdy nie je nič také zlé, aby to nemohlo byť ešte horšie.”
Budú ma považovať za aktivistku
„Každý deň premýšľam nad tým, že by som sa vrátila do školy,” hovorí Isabel. Chcela by študovať psychológiu alebo dejiny kultúry. „Ale na rovinu, keď už človek pocíti, aké to je zarábať peniaze, s ktorými je spokojný, tak nemá potrebu vrátiť sa k štúdiu. Lebo keď už sa svojej práci venujete na plný úväzok, ste radi, že máte aj osobný život a môžete sa vyspať.”
Prestala sledovať politiku, o aktuálnom dianí má najviac informácií od priateľov, hovorí, že nemá silu to všetko sledovať. Má to jednu výhodu – často prehliadne aj mnohé udalosti a kampane konzervatívnych aktivistov, ktoré transrodových ľudí urážajú.
Namiesto toho svoj čas investuje do ľudí a priateľov, ktorí sú okolo nej. Ak sa jej kolegovia alebo kolegyne pýtajú na jej život, takmer vždy odpovie. Verí, že čím viac informácií ľudia majú, tým lepšie dokážu pochopiť ju aj ďalších trans ľudí.
„Nepovažujem sa za aktivistku, ale po tom, čo vyjde text, už ma za ňu zrejme budú považovať. Tá téma je u nás taká neznáma, že stačí aj takto málo. Ale nevadí. Ľudia musia byť informovaní a musia poznať viac pohľadov na vec. Ja im nebudem hovoriť, čo je pravda a čo je správne, viem im len ukázať svoju osobnú skúsenosť a ostatné je na nich,” hovorí Isabel.
Text vyšiel aj v Denníku N.