Keď sa muži v sprche plesnú po zadku, je to OK? Poľská hra Bromance skúma kamarátstva mužov

Autor textu: Marek Hudec / Foto: Maciej Zakrzewski, Ewelina Jaśkowiak, Jacek Domański

Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2021

Dvaja zápasníci sa stretávajú na opačných stranách ringu. Čaká ich súboj na život a na smrť? Hoci k nejakému stretu v tmavom priestore divadla dôjde, ku koncu si dvaja muži padajú do náručia a nachádzajú bezpečie.

Poľská divadelná inscenácia Bromance sa odohráva na malom priestore jednej žinenky v tmavej divadelnej sále, no za vyše hodinu otvorí niekoľko dôležitých tém. Predovšetkým však po sebe zanechá úvahu o tom, ako dnes vyzerajú kamarátstva medzi mužmi, čo je v nich akceptovateľné a čo už nie, aký dotyk ich bude usvedčovať z homosexuality a aký je ešte nevinný. Keď sa v sprchách plesnú po zadku, je to OK? Keď jeden druhému hladí vlasy? Keď sa počas zápasenia dotýkajú medzi nohami?

Bromance vytvorili tanečníci Michał Przybyła a Dominik Więcek pre rezidenčný program Scena Robocza pred tromi rokmi a v októbri inscenáciu prinášajú aj na slovenský divadelný festival Drama Queer. Tak ako v origináli, aj počas návštevy v Bratislave sa budú snažiť do priebehu hry vtiahnuť publikum.

Fotografia z tanečnej perfomance Bromance / Foto: Zdjecie Maciej Zakrzewski

Tango bolo kedysi vytvorené ako tanec dvoch mužov

„V roku 2016 nás oboch prijali do súboru Polski Teatr Tańca, kde sme počas náročného roka plného rôznych predstavení boli viackrát spárovaní do duetu. Začali sme spolu pracovať a zistili sme, že si rozumieme na viacerých úrovniach,“ spomína si Dominik.

„Neskôr nás vzali do programu v Poznani a začali sme spolu pripravovať viacero projektov. Nadchli nás témy, ktorým sa venovala kniha od Jane Ward s názvom Not Gay: Sex Between Straight White Men. V nej presne skúma vzťahy medzi heterosexuálnymi mužmi, ktoré boli v minulosti plné intimity, no postupom času ich pokazila toxická maskulinita.“

Dominik pripomína, že aj tanec tango bol pôvodne vytvorený pre dvoch mužov. Počas výskumu k hre Bromance uvažovali aj nad rituálmi, počas ktorých sa z chlapcov stávajú muži, a ako je mačistický svet hierarchizovaný. Inak sa k sebe napríklad správajú muži na rôznych úrovniach moci. Bežne si podávajú ruky, no značí to istý odstup, nič to nehovorí o vzťahu, ktorý medzi sebou majú. Ruky si predsa podávajú kolegovia v práci, neznámi ľudia pri prvom stretnutí, ale aj kamaráti.

„Od začiatku sme vedeli, že sa inscenácia bude odohrávať v ringu. Odkazujeme tým na svet športu, v ktorom sú mnohé situácie akceptované bez podozrenia, že ide o homosexualitu, napríklad dotyky zápasníkov,“ vraví Michał.

Keď muži tancujú, sú automaticky gejmi?

Tanečníci v hre rozprávajú aj o svojom živote. Michał necháva ľudí v publiku čítať list, ktorý napísal svojmu otcovi, a s Dominikom hovoria o svojom vzťahu, ktorý má zámerne zostať pred divákmi a diváčkami nejasný, zahmlený. „Vedeli sme, že keď vystúpenie nazveme Bromance, bude ich to navádzať k predstave, že sme pár,“ vysvetľuje Michał a dodáva, že spolu nechodia.

„Chceme tiež poukázať na stereotyp, že muži, ktorí tancujú, sú automaticky gejovia,” hovorí Dominik. Hra s publikom je dôležitou súčasťou diela. Okrem spomenutého čítania listu si diváci a diváčky s tanečníkmi zahrajú aj šarády. Tie sú zakaždým iné. „Dominik počas nich robí na pódiu šialené veci, vždy niečo iné. Zabáva publikum, zabáva mňa, ale myslím si, že aj seba,” avizuje Michał.

Vnímajú, že situácia pre LGBTI+ ľudí sa v strednej Európe zhoršuje. Ich inscenácia však vznikala v liberálnom priestore rezidenčného programu Scena Robocza, ktorý často podporuje queer umenie. „No a zároveň sme hru pripravovali spolu s Michałom. Keď sme sa naučili, že je v poriadku sa medzi sebou rozprávať o zložitých veciach, bolo jednoduché atmosféru bezpečia preniesť na pódium.“

Odmietli sme čokoľvek škrtať

Zdalo sa im, že inscenáciu prezentujú „v bubline“, a teda sa nemali prečo báť homofóbnych útokov. Keď ju však raz hrali v menšom poľskom meste, dostali otázku od PR pracovníka lokálneho divadla, či by mohli v texte hry spraviť pár úprav. „Na pódiu sa napríklad rozprávame o tom, kto má aký dlhý penis. Pýtali sa nás, či by sme tú pasáž nemohli vyškrtnúť. No my sme argumentovali, že to nie je nijak vulgárne a odmietli sme čokoľvek škrtať,“ spomína si Michał.

Počas vystúpenia sa zas jeden starší pán v hľadisku neustále rozprával sám so sebou. Dominik na to pohotovo zareagoval v jednej zo scén, keď monológ adresuje svojmu otcovi, a nečakane sa obrátil na muža v hľadisku. Šokovaný konfrontáciou, muž potom prestal. Tanečníci tvrdia, že sú pripravení na podobné situácie a radi improvizujú.

A hoci počas zápasenia hovoria o zložitých zážitkoch, je to dôležité. Sú to totiž ich osobné spomienky, ale zároveň situácie, s ktorými sa diváci a diváčky môžu stotožniť, ako napríklad zložitý vzťah s rodičmi či ťažký coming-out. Mnohí sa im po predstavení prišli zdôveriť. Inscenáciu zatiaľ síce tanečníci významnejšie nezmenili, no často sa o tejto možnosti rozprávajú.

Za tri roky sa zmenil ich život, ich kariéry, majú nových partnerov, mohli by nové skúsenosti reflektovať. Zatiaľ sa však pre to nerozhodli, a Bromance teda v Bratislave uvidíte v rovnakej podobe, v akej inscenáciu premiérovali.