Keď lekár stretne tanečníka v berlínskom klube…

Autorka textu: Kristína Aschenbrennerová / Foto: Filmový festival inakosti

Text sme prvý raz publikovali v čísle Jeseň 2021

Celovečerný debut Daniela Sancheza Lopeza Keď chlapec stretol chlapca je pokračovateľom v rade filmov o vzťahoch na dobu určitú. Sú pohyblivé ako predstavy o Las Vegas – všetko je dovolené a čokoľvek sa stane, stane sa len pre danú chvíľu. A občas pre pokračovanie. Môžeme sa baviť o Linklaterových filmoch, ktorých názvy spája „Pred“ (Pred úsvitom, 1995; Pred súmrakom, 2004; Pred polnocou, 2013), o Víkende (2011) Andrewa Haigha, čo o Theo & Hugo (2016) Oliviera Ducastela a Jacques Martineaua.

Premisa je rovnaká a pokiaľ „sa“ niečo nepokazí, aj veľmi efektívna. Je v nich istá osudovosť, nostalgia instantnej spomienky. Svojím zasadením do konkrétneho mesta sa neraz stávajú čímsi ako vyznaním tomu-ktorému mestu, či už je to Viedeň, Londýn, alebo, ako teraz, Berlín.

Formulka je na pohľad jednoduchá, no zároveň krehká. Náhodné stretnutie, zámienka pre rozhovor, ktorý prejde do konverzácie vlastne o čomkoľvek. O banalitách, o životných filozofiách, globálnych problémoch a spoločenských otázkach či intimite a vzťahoch. Vyžaduje však vyváženie v aktuálnosti a nadčasovosti tém, ich naviazanosti na postavy, ale aj všeobecnejšiu zrozumiteľnosť, nehovoriac o citlivosti na rytmus a chémiu medzi hlavnými predstaviteľmi.

Hoci hlavní protagonisti Keď chlapec stretol chlapca majú od tínedžerov ďaleko, film ako taký elegantne ladí s témou tohtoročného, jubilejného Filmového festivalu inakosti, ktorý sa koná 6. – 11. 10. v bratislavskom Kine Lumière – a tá znie: Sladkých 15.

V berlínskom klube sa stretávajú lekár Harry (Matthew James Morrison) a tanečník/cyklokuriér Johannes (Alexis Koutsoulis). Je to však až nasledujúce ráno, keď si spolu naozaj začnú. Harry potrebuje vytlačiť palubný lístok a Johannes mu ponúkne pomoc. Slovo dá slovo, zápal pre futbal sa stretne so zápalom pre tanec a deň, ktorý sa začal sériou nepríjemností (a rekreačnými drogami) naberie na zaujímavosti.

Túlanie sa dňom vždy len po najbližší bod v čase vytvára priestor pre ležérnu prehliadku Berlína, zatiaľ čo sa slovná hra preľne do výmen o záľubách, stereotypoch o gejoch, o vzťahoch, rodine, životnom prostredí, snoch a ich limitoch. Dialógy znejú uvoľnene, improvizovane a Morrison s Koutsoulisom ich podávajú s prirodzenou ľahkosťou. Rámované mäkkým zaostrením sa rozhovory presúvajú z jednej časti mesta do ďalšej. Ulice a parky striedajú detaily gest a mimiky v letne teplých, presvietených farbách.

V rozhovoroch Harry a Johannes odkrývajú svoje zázemie – kým Harry inklinuje k liberálnym, progresívnym náhľadom a má v sebe istú nespútanosť, uhladenejší Johannes sa pohybuje na tradičnejšom konci, túži po rodine a láskou k tancu je bližšie k stereotypom o gejoch, ktoré Harry odmieta. Ich osobné nastavenie vytvára priestor na debatu, dodáva rozhovorom dynamiku a nepriamo pripomína životné „detaily“ a rozhodnutia, ktoré sa týkajú ľudí bez ohľadu na to, či sú gejovia, alebo nie sú.

Ukážka z filmu Keď chlapec stretol chlapca „Boy Meets Boy“

Na druhej strane film trochu dopláca na preferenciu „pohodového“ vyznenia v rámci hľadania rovnováhy medzi náladou veľkomesta a intimity okamihov, či balansu medzi nezáväznosťou momentu a závažnosťou tém. Tie neraz ostávajú načaté, akoby Sanchez Lopez nechcel ísť za hranu ich vymenovania. Niektoré motívy z úvodu filmu sa pomerne rýchlo vytratia a údernosť momentov či gest je zjemnená práve nesústredeným štýlom snímania a farebnou paletou.

Veľká váha tak, logicky, spočíva na Morrisonovi a Koutsoulisovi, ktorí sú zohratí a darí sa im medzi Harrym a Johannesom udržiavať hravé napätie či zvedavosť jedného voči druhému. Ich interakcia vyvažuje práve tie miesta rozprávania, ktoré odchádzajú do stratena, a posilňuje pôžitok z prchavého momentu.

Vo výsledku je Keď chlapec stretol chlapca príjemnou romancou, či skôr letmým románikom s ideálnym načasovaním a dĺžkou na to, aby film plynul stabilným tempom, akurát využil nastavenia naratívnej formulky a nenudil. Voľba mumblecore estetiky so zdanlivo improvizovanými scénami, ľahkou, blúdivou kamerou či „nulovou“ postprodukciou obrazu mu pridáva na šarme.