Autor textu: Andrej Kuruc / Foto: Jakub Kováč
Archívny text prvý raz vyšiel v čísle Zima 2019.
Jana Kapustová pochádza zo stredného Slovenska. V súčasnosti žije v Anglicku, v Brightone. V minulosti bola aktivistkou pre LBT ženy. V čase, keď na Slovensku absentovala aktivita ženských združení, sme sa zhodli na tom, že by bolo dobré situáciu zmeniť.
Vyrastala si za socializmu, ako bola vnímaná homosexualita v tom období?
Celá mediálna prezentácia homosexuality za socializmu bola vždy len v negatívnych konotáciách. Vždy sa o ľuďoch s homosexuálnou orientáciou hovorilo ako o ľuďoch, ktorí sú perverzní, ktorí sú spodina spoločnosti. Spájali homosexualitu s pedofíliou. Jednou z príčin, prečo som si neuvedomila svoju homosexuálnu orientáciu v mladšom veku bola skutočnosť, že som sa nevedela stotožniť s profilom, ktorý bol o tomto type ľudí prezentovaný. Musím povedať, že reakciou na to bolo, že som bola veľmi homofóbna. A keď som sa stretla, či už v televízii, alebo v nejakom kontakte s gej ľuďmi, tak som reagovala až extrémne odsudzujúco.
A kedy sa to v tebe zlomilo? Prišli 90 roky, ako prišlo k reálnemu uvedomeniu, že sa ti páčia ženy?
Keď som mala 20 rokov, tak som uverila v Boha. Začala som byť veľmi aktívna v jednej z protestantských cirkví. Celý môj život potom bol ako v skleníku. V cirkvi sú ľudia izolovaní od reálneho života a homosexualita tam bola tabu. Až do narodenia môjho syna som si neuvedomovala, že sa ma tá téma osobne týka. Ale po pôrode som začala viac študovať, čo hovorí Biblia na tému homosexualita. Vždy ma bavila aj psychológia a prihlásila som sa aj na štúdium psychológie. Ale po čase som si uvedomila, že si tak riešim svoj osobný problém a že ma téma homosexuality veľmi zaujíma preto, že si snažím urobiť “poriadok v hlave” a v sebe. Osobný coming out bol časom pre mňa oslobodením od toho vnútorného chaosu, ktorý bol vo mne.
Ako to prijalo tvoje okolie?
Trvalo mi, kým som si prešla osobným coming outom a sebaprijatím. Z vlastnej skúsenosti viem, že je to proces. Vtedy nebolo dostatok informácií o tejto téme, takže preto to trvalo tak dlho. Ale bola som trpezlivá. Vedela som, že potrebujem čas na to, aby som sa prijala, aby som vedela žiť sama so sebou pravdivo a čestne. Takisto som dala čas aj tým ľuďom, ktorým som oznámila tuto informáciu, aby sa s tým naučili žiť. Mne trvalo necelé 3 roky od narodenia syna, kým som to povedala svojmu manželovi. Vlastne on bol najdôležitejší človek, na ktorom mi záležalo, aby to vedel. Nemala som pocit, že to potrebujem riešiť so všetkými ostatnými ľuďmi. Ostatní sa to dozvedeli o ďalšie 3 roky, keď som požiadala o odchod z cirkvi z dôvodu odlúčenia v manželstve kvôli svojej sexuálnej orientácii. Bol to veľký šok pre všetkých ľudí, pretože sme boli kazateľská rodina profesionálne a mali sme pridelených niekoľko miest a dedín, kde sme robili svoju prácu. Takže nastal dosť veľký útok aj zo strany cirkvi na mňa, ale aj na môjho bývalého manžela. Pripodobnila by som to k inkvizícii 20teho storočia. O rozvod som vtedy ešte nemohla požiadať, pretože mi hrozilo, že by mi odobrali môjho syna a prisúdili by ho jeho otcovi po rozvode. Právnici mi poradili zostať niekoľko rokov oddelená od manžela a požiadať o rozvod až o 5 rokov.
Prečo si sa začala venovať aktivizmu, ako prišlo k založeniu lesbickej organizácie Altera?
Keď som ešte študovala v Prahe na teológii, tak som začala písať Mariánovi Vojtekovi a Ivanovi Požgaiovi, ktorí boli hlavní reprezentanti organizácie Ganymides. Oni mi dali kontakt na Hanu Fábry, ktorá viedla lesbické združenie Museion, čo bola organizácia pre čisto lesbické ženy. Tak som sa začala zaujímať o to čo robia, čo ponúkajú. Neskôr sme začali rozmýšľať s tímom pár ľudí, že čoby sa dalo ponúknuť pre komunitu, pre majoritu. Dospeli sme k záveru, žeby to malo byť najmä vzdelávanie.
Kedy vznikla Altera a čomu sa venovala?
Začínala som v roku 1997 aktivitami pre lesbické ženy a v roku 1998 nás niekoľko aktivistiek založilo organizáciu ALTERA zo sídlom v Banskej Bystrici. Cieľom Altery bolo vybudovať kontaktné a informačné centrum a poskytovanie telefonickej linky pomoci. Združenie zorganizovalo viaceré podujatia vrátane športových výprav na rôzne zahraničné LGBT športové akcie. Organizovali sme aj výpravu na Gay games do Amsterdamu v roku 1998, čo sú sú olympijské hry pre LGBT komunitu. Naše športovkyne a športovci sa umiestnili na dobrých miestach a dokonca sme sa vrátili aj s medailou. Dostalo sa nám cti byť na otváracom ceremoniáli Gay Games na pódiu, kde sme prvýkrát za Slovenskú republiku mohli pozdraviť ostatné krajiny. Dáša Tauferová reprezentovala na Gay Games už aj predtým, ale to bolo ešte oficiálne za Československo. Rovnako ako Museion či Ganymedes sa ALTERA stala členskou organizáciou ILGA (Medzinárodná asociácia lesbických žien a gejov). V roku 2001 sme zorganizovali lesbický video-film festival, ktorý trval 4 dni a bolo na ňom možné vidieť množstvo kvalitných filmov. Cieľom Altery bola predovšetkým ochrana práv ľudí s homosexuálnou orientáciou a zviditeľňovanie lesbických žien v spoločnosti. Poskytovali sme pre médiá pravdivé informácie o spôsobe života lesbických žien a párov a usilovali sa o uznanie rovnakých práv pre páry s homosexuálnou orientáciou. Z praktických činností sme zastrešovali činnosť linky dôvery zameranej na našu problematiku. Mali sme svoju psychologičku, ktorá poskytovala pomoc a poradenstvo pre ženy s homosexuálnou, ale aj transrodovou identitou. Mali sme vlastné priestory, miesto, ktoré fungovalo ako kontaktné a informačné centrum, knižnicu a pod. Súčasťou našich aktivít bolo organizovanie stretnutí, kultúrnych podujatí, diskusných skupín. Organizovali sme raz týždenne stretávanie v našich priestoroch, kde boli rôzne besedy s ostatnými ženami. Raz za mesiac sme robili víkendové stretnutia na horskej chate, kde boli pozvaní aj ľudia z iných ľudskoprávnych organizácií, ktorí nám poskytli rôzne vzdelávacie workshopy. Okrem vzdelávacích workshopov tam boli aj športové aktivity a zábava.
Ako si vnímala našu spoločnosť v 90tych rokoch, zmenila sa atmosféra oproti socializmu?
V 90-tych rokoch sa nič automaticky nezmenilo v hlavách ľudí. Rozšírili sa len možnosti a my sme ich využili. Keď sme založili našu organizáciu, vedeli sme, že to čo musíme zmeniť je nielen vytvoriť organizáciu pre komunitu, pre minoritu, ale že musíme pracovať aj s majoritou. Musíme meniť myslenie širokej verejnosti, lebo s tou prezentáciou LGBT ľudí sme sa nevedeli stotožniť. Vedeli sme, že ak chceme, aby o nás písali pravdivo, tak musíme prísť s našimi príbehmi do médií. Začali sme dávať rozhovory žurnalistom. Žurnalisti boli vtedy veľmi necitliví v spôsobe kladenia otázok. Za každým článkom, kde sme poskytli rozhovor, dali naviac výpoveď nejakého odborníka zo psychológie, či psychiatrie a to, čo my sme budovali v texte, oni spochybnili vo svojich “dodatkoch odborníkov”. Postupne sa žurnalisti skultivovali, zopár ich už vedelo viesť korektný rozhovor.
Mala si aj podporu okolia?
Absolútne nie. Tým, že som odišla z cirkvi, tak som stratila väčšinu známych aj priateľov. Mnohí ma začali odcudzovať. Vytvorila sa tam bariéra. Postupne som si musela budovať svoj nový svet, lebo predtým som žila dosť izolovane, v prostredí cirkvi. Ale postupne som spoznávala množstvo skvelých ľudí, ktorí boli hlavne oporou a podporou a veľa som sa od nich učila.
Boli v tom období tiež snahy o legislatívne zmeny?
Keď sme založili Alteru, tak sa postupne organizácie, ktoré existovali, či už Ganymedes, Museion, Altera, HaBio potom pár jednotlivcov, začali stretávať. Založili sme platformu Inciatívu Inakosť. Vedeli sme, že ak chceme presadiť veľké zmeny, musíme sa spojiť všetky organizácie, aby sa dalo pracovať na spoločných témach. Či už legislatívne zmeny, alebo veľké projekty. Bolo jedno obdobie, že návrh na registrované partnerstvo bol v parlamente, ale neprešiel. Tie snahy, o čo sa aj teraz pokúšame, boli aj v minulosti. Myslím si, že politici, ktorí to vtedy chceli presadzovať, že to nebolo ich vnútorné presvedčenie. Skôr potrebovali hlasy našej komunity.
Rozhodla si sa odísť do Brightonu…
Ešte predtým ako som odišla do Brightonu, som založila ďalšiu organizáciu. Volala sa Podisea. Pracovala na lokálnej úrovni, ale spolupracovali sme aj na spoločných projektoch. Vtedy vnikala platforma proti násiliu páchanému na ženách a vznikala aj kampaň Piata žena, kde sme sa pridali. Môj posledný projekt pred odchodom do Anglicka bol, že som učila na Prešovskej univerzite študentov psychológie a sociológie na tému: homofóbia a gender studies. Trvalo to jeden rok. Umožnili mi v rámci ich štúdia viesť s budúcimi psychológmi a sociológmi cvičenia a rozhovory raz do týždňa dve hodiny celý školský rok. Vyrastala nová generácia psychológov, teoreticky boli ako keby pripravení. Ale prakticky nevedeli dobre zvládať pripadné tlaky homofóbnych rodičov. Tento projekt vznikol na základe mojich skúseností s ľuďmi, ktorí navštevovali psychológov kvôli tlaku rodičov. Niekoľkokrát sa stalo, ešte keď som pracovala v organizácii Altera, že prichádzali mladé ženy, ktoré hovorili, že najväčšie sklamanie, najväčšiu záťaž zažili, keď ich rodičia tlačili do nejakých terapií so psychológom. Tí rodičia boli homofóbni a psychológ zobral stranu rodičom a vlastne to dieťa odchádzalo ešte viacej zmätené. Tak som vedela, že treba vychovávať aj psychológov a psychologičky, aby vedeli pracovať s ľuďmi s homosexuálnou orientáciou a aby vedeli rozoznať homofóbiu. Bola to skvelá skúsenosť. Na záver toho projektu sme mali akciu na univerzite, ktorá sa volala Dúhová stužka. Mnoho študentov si 17. mája na univerzite, kde som realizovala tento projekt, priplo dúhovú stužku ako symbol odmietnutia homofóbie. Bolo to symbolicky v Medzinárodný deň boja proti homofóbii. Všetky tie veci, ktoré som v živote robila, všetky aktivity, ktoré som robila na Slovensku, boli mojou srdcovou záležitosťou. Vedela som, že sa dá zmeniť Slovensko tvrdou a mravenčou prácou, vzdelávaním. Ale zažila som aj veľa osobných útokov, veľa podrazov a takých skúsenosti, z ktorých sa nedalo len tak pozviechať a ísť hlavou proti múru, ktorý spoločnosť budovala. Nakoniec som bola brutálne vyhorená. Jediná možnosť, ako prežiť a ako sa z toho dostať, bolo odísť zo Slovenska za prácou do zahraničia. Nechala som tam vtedy svojich najdrahších ľudí. Bolo to najťažšie rozhodnutie v mojom živote a veľmi dlho ma to ešte vo vnútri “mlelo”. A ešte ma to občas “melie”.
Spomínaš si na nejaký zaujímavý zážitok, keď si robila v aktivizme?
Napríklad, keď sme otvorili prvýkrát našu kanceláriu, veľa ľudí nevedelo, že čo je to za organizácia. Stalo sa, že jedného dňa k nám zaklopala staršia pani, vošla do vnútra, ani sa nič nespýtala, len spustila na nás aké sme my perverzné, žeby sme sa mali hanbiť a mali žiť ináč. Opľula nám niekoľkokrát koberec a nečakala, či sa k tomu vyjadríme. To bol spôsob, ako vlastne tí ľudia vtedy reagovali, že sa nedalo diskutovať, ani to nechceli. Bolo veľa aj zaujímavých zážitkov. Veľmi som si vážila podporu z rôznych organizácii a ich pomoc.
Videl som na facebooku na fotku, kde kráčate starým mestom… Spomenieš si na tú situáciu? Tomu pochodu v Bratislave predchádzala výstava v Banskej Bystrici, kde sme mali vtedy centrum. Výstava mala názov: Bieločierny pohľad na ružový svet. Všetky fotky a rôzne príspevky boli čiernobiele. Na výstavu sme vtedy pozvali aj ľudí z mestského zastupiteľstva a rôznych zaujímavých hostí. Okrem výstavy sme organizovali aj pochod mestom a neskôr bol tento pochod aj v Bratislave. Odtiaľ je tá fotografia. Potom sa robil ďalší pochod pod záštitou vlády, kde sme boli prizvaní ako gejsko lesbické organizácie. Prvýkrát (rok 2004) bola zaradená sexuálna orientácia do antidiskriminačného zákona. Už vtedy fungovali extrémisti, tak si pamätám, že z druhej strany ako sme išli, tak tam stála veľká skupina extrémistov. Všetci boli v čiernom, začali po nás hádzať kamene. Keď sa to stalo, bola taká vtipná situácia, že všetci muži sa schovali za ženy, išli popri stene. V priebehu minúty tam boli policajti, pretože tam boli ľudia z vlády a tak sme vďaka nim boli aj my ochránení.
Čo si cítila vtedy, keď si bola na tom chodníku, aká bola tvoja emócia?
Bolo to moje prvé stretnutie s takým verejným fyzickým napadnutím v skupine ľudí. Bol to príšerný pocit. Dodnes si pamätám, že keby tam neprišli policajti, tak asi aj skolabujem. Zaskočilo ma, že niečo také exituje, čo si určitá skupina ľudí dovolila, len preto, že niekto je iný.
Mali ste aj príjemné skúsenosti, keď ste niekoho podporili?
Mali sme veľa pozitívnych skúseností, tým, že sme pomohli ženám. Naša organizácia mala v databáze približne 200 žien, ktoré sa buď zúčastňovali našich aktivít, alebo chceli dostávať informácie o našich aktivitách a dianí. Vtedy bola iná doba. Nebolo veľa možnosti, kde by sa mohli a chceli ženy stretávať. Akcie, ktoré organizoval Ganymedes, či Museion nestačili v tom postupnom náraste ľudí a ich rozmanitým záujmom. Veľmi milú skúsenosť som mala aj na poslednom Pride v Bratislave, keď ku mne prichádzali ženy, ktoré som si už ani nepamätala. Predsa len, je to už 23 rokov, čo som začínala s aktivizmom. Jedna prišla ku mne a ďakovala mi, že som jej vlastne pomohla v živote. Prišla so svojou partnerkou, s ktorou je šťastná a pomáhajú teraz ďalším ženám v rámci aktivít sa stretávať a vyriešiť si svoje coming outy v rodinách. Vždy je to satisfakcia, ktorá ma robí šťastnou.
Kam ste sa chodili zabávať ako lesbická komunita?
Na Slovensku toho veľa nebolo. V Banskej Bystrici fungoval bar, viedol ho Ľuboš Vrbický a Dušan Veselovský na taký spôsob, že tam nebol profit. Zaplatilo sa členské, a z toho členského sa odrátavali drinky. Ľudia si mohli prísť posedieť a porozprávať sa. Boli tam aj filmové večery. Robili sme aj veľa športových aktivít, lebo nie každý má chuť ísť do baru, alebo klubu, ale preferujú buď turistické vychádzky, športové aktivity, besedy atď..
Keď si mala partnerku na Slovensku prejavovala si si lásku na ulici?
Nemala som s tým absolútne problém. Neriešila som, kto si čo myslí. Ja som sa neštylizovala do nejakých póz prvoplánovo, že či za ruku, alebo nie. Ja som svoju orientáciu považovala za normálnu a tak som sa aj prezentovala. Ale napriek svojmu liberalizmu, mám v sebe štipku starej školy a sú prejavy, ktoré ja na verejnosti považujem za; na svoj vkus vulgárne. A to nezáleží, akého páru sa práve tykajú. Ale nikomu nebránim sa tak správať. Len sa občas cítim trápne, že kde sa pozrieť, keď si na verejnosti ľudia prejavujú intímnosti. Vo všeobecnosti.
Čo by si povedala o súčasnosti, kde sa nachádzame, aktivizmus predtým, aká je situácia na Slovensku teraz?
Ja si myslím, že všetky organizácie, ktoré urobili malú mravenčiu prácu, spravili veľký posun v spoločnosti. Napriek tomu, že nevidíme nejaký feedback kvantitatívne, vidieť to v atmosfére, v mestách. Ľudia už tak apriori neriešia páry s homosexuálnou orientáciou. Nie je to ako pred 20 – 30 rokmi, kde sa každý obzeral, keď videl niekoho sa držať za ruky. A ešte vás aj sledoval, pretože to bola pikoška. To je jedna stránka veci. Druhá stránka je, že sú tu isté organizácie, ktoré sa prezentujú ako národnostné, alebo v tej cirkvi až extrémisticky vyšinuté. Majú veľký mediálny priestor. Ale problém je aj v dosahu cirkvi na štúdium už na základných školách. Kedysi bolo náboženstvo ako dobrovoľný predmet. A v roku 2002, keď podpísali Vatikánsku zmluvu, zmenili školský systém a náboženstvo sa stalo voliteľným predmetom s etikou. Na dedinách a v menších mestách, kde má cirkev taký veľký spoločensky vplyv, tam sa ťažko odoláva vplyvu okolia a zvolenie si etiky je pre nich ako nezmazateľný biľag, znamenie, že to budú outsidri. A tak žiaci navštevujú náboženstvo, kde im hovoria o našej kultúre ako o kultúre smrti. Odmietajú LGBT a vzdelávanie sa v oblasti rodovej identity a nevychovávajú ich proti násiliu. Práveže budujú falošné pózy a vydávajú to za hrdosť na tradičné hodnoty. Toto sa musí zmeniť. Dosah cirkvi na vzdelávanie. Nech vzdelávajú, ale u nich, v kostole, alebo na cirkevných školách. Ale nie na štátnych školách.
Ako by si porovnala aktivizmus v 90-tych rokoch a teraz?
Ono sa to ťažko porovnáva, pretože teraz sa robí skôr akademická forma aktivizmu. Nerobia sa aktivity pre komunitu, ale skôr aby sa legislatívne veci pohli, čo je ale veľmi dôležité. Taká je teraz spoločenská objednávka. Ľudia z komunity nemajú potrebu sa stretávať na nejakých fórach.
Čo by pomohlo komunite, aby dosiahla cieľ zrovnoprávnenia párov?
Keďže žijem v Anglicku, zrovnoprávnenie je len začiatok. Je to jedna z vecí, ktorá u nás už mala byť, ktorá tu musí byť, to je začiatok. Problém je celospoločenská klíma, atmosféra. Na Slovensku sa musí pracovať so vzdelávaním spoločnosti, pretože je veľmi homofóbna. Ale také dôkladnejšie vzdelávanie bude mat najväčší účinok až po prijatí aspoň nejakých oficiálnych foriem spolužitia. Treba mať za chrbtom nielen pravdu a lásku, ale aj zákon, ktorý posilní našu komunitu v zrovnoprávňovaní. Tým, že žijem v Anglicku, tam či už ide gej, alebo trans človek po ulici, prezentuje sa otvorene. Tam nikto nikomu nedáva najavo, že je čudák, alebo divný, keďže je iný. Tam sú si všetci ľudia rovní. Keby mi v Brightone niekto povedal, že som odporná lesba, tak okamžite ho hlásim na políciu a riešilo by sa to aj súdne. Musíme dospieť do bodu, aby sa homosexualita nepovažovalo za tému, o ktorej sa potrebuje neustále hovoriť, ktorá sa bude neustále riešiť. Ale, že sa bude brať ako normálna, bežná súčasť života, tak to má byť. A ľudia queer, či LGBT majú čím obohatiť našu spoločnosť. Tak som to vždy vnímala, a preto som išla do aktivizmu. Tam som presne videla vo vízii smerovať aj naše Slovensko.
Co-funded by the Europe for Citizens Programme of the European Union.
