Autorka: Dominika Chrastová / FOTO: Foto N – Tomáš Benedikovič
Text sme prvý raz publikovali v čísle Jar 2025.
„Myslel som si, že tento text bude viac o ňom ako o mne, no už si nie som istý. Nedá sa to úplne oddeliť. Neviem rozprávať o sebe bez toho, aby som rozprával o ňom. Neviem rozprávať o ňom bez toho, aby som rozprával o sebe. Sme prepletení. Je v každom riadku, v každom slove,“ píše 28-ročný Jakub Spevák v novej knihe z vydavateľstva N Press Všetko, čo som ti nestihol povedať. Adresuje ju svojmu otcovi, ktorý v roku 2017 zomrel na rakovinu mozgu.
V marci ste na Tepláreň kabarete vystúpili s performanciou na skladbu Heroes od Davida Bowieho. Ako vzniklo toto číslo?
Mám pocit, že vo mne dozrievalo celý život. Tú pesničku poznám už dosť dlho, prvýkrát som ju postrehol v seriáli American Horror Story: Freak Show. Keď som objavil Davida Bowieho, zaujímal som sa o ňu ešte viac a spája sa mi s ňou aj môj partnerský vzťah.
Ako som začal účinkovať na kabaretoch, vždy som mal v hlave otázku, kedy vystúpim na túto pesničku. Tak veľa pre mňa znamenala, až sa mi zdalo, že ešte nie som pripravený. No teraz som cítil, že nadišiel správny čas.
Bola to premiéra?
Áno, a bol som z toho hrozne v strese. Vždy bývam pred vystúpeniami nervózny – v súčasnosti už možno menej, ale keď prichádzam na pódium s niečím novým a pre mňa špeciálnym, som v strese bez ohľadu na okolnosti.
Performancia sa začína tým, že vyjdete na pódium v kabáte a čižmách na podpätku a „lipsyncujete“, teda pohybujete perami, ako keby ste skladbu Heroes spievali. Potom z vás iný tanečník kabát strhne a vy zostanete nahý, no celé telo máte nápadne popísané rôznymi výrazmi. Čo sú to za slová?
Nadávky a urážky, či už v slovenčine, alebo v angličtine, ktoré sa viažu k LGBTI+ komunite – ku mne. Nemal som na sebe len označenia ako buzerant, teploš či radiátor, ale aj pomenovania, ktoré smerovali možno k prílišnej sexuálnej otvorenosti, napríklad štetka – po anglicky slut – a podobne.
Kto vám ich napísal na telo? Ako ste vyberali konkrétne slová?
Písal ich na mňa môj priateľ počas prestávky v programe. No bola to kolektívna úloha, lebo už nám dochádzali nadávky, tak sme sa v zákulisí pýtali: „A nenapadá vám ešte niečo?“
Roman Samotný sa ozval, že koncom deväťdesiatych rokov sa hovorilo pupuš alebo buzoš. Drag queen Spizy G, ktorá pochádza z Mexika, navrhla, nech tam dáme po španielsky puta. Medzi mojimi kamarátmi z tanečného zoskupenia Kiki House of Velvet sú aj slovenskí Maďari, čiže tí zas doplnili maďarské výrazy ako homokos.
Ja som tieto označenia zosobnil na pódiu s odkazom, že napriek všetkému môžeme byť hrdinovia aspoň na jeden deň.
Počas vystúpenia z vás išiel aj vzdor. Bol to takisto zámer?
Áno. Záver mal byť oproti ležérnemu začiatku, naopak, dynamický, apelačný a možno až protestný. Snažil som sa zároveň zosobniť akúsi silu, ktorá mne samému občas v živote chýba, a preniesť ju na ľudí v publiku. Chcel som vzdorovať všetkým nástrahám, ktoré na nás číhajú.
Rozhodli ste sa pre obnaženosť na pódiu, lebo uvedené nadávky často zachádzajú ešte ďalej – pod kožu človeka?
Dlho som rozmýšľal, ako to celé poňať, ale iná cesta nebola. Veľakrát sa tie nadávky zapisujú až do našej DNA. No myslím si, že kvír skúsenosť a takisto moja skúsenosť je práve o tom, aby sme zobrali to, čím sa nás niekto snaží uraziť, a spravili z toho svoju prednosť.
Presne to sa stalo aj s anglickým výrazom queer.
Áno. Teraz som to ja, kto používa toto slovo, nie vy, čo mi chcete ublížiť. Ja si to môžem dovoliť a dodáva mi to určitú silu. Ide teda o prijatie slov, ktorými je človek častovaný, a ich premenu na niečo pekné, na zdroj určitej hrdosti.
Heroes zároveň patrí medzi skladby, ktoré sú súčasťou vašej novej knihy Všetko, čo som ti nestihol povedať. V texte spomínate, že ste sa s otcom rozprávali málo, no často ste komunikovali práve prostredníctvom hudby. Bol to váš spoločný jazyk, až kým v roku 2017 nezomrel na rakovinu mozgu. Ako ste poňali písanie knihy, ktorej hlavným adresátom je on?
Začal som ju tvoriť nahrávaním hlasových správ na diktafón v telefóne, lebo som potreboval, aby tie slová odzneli v éteri. Sadol som si a chcel som ich naozaj povedať.
Nehanbili ste sa pri tom?
Často som bol ticho. Priznám sa, že to zo mňa išlo ťažko.
Viete pomenovať prečo?
Lebo som tomu celému uveril. Už to pre mňa nebola ilúzia, ale realita. Toto sa skutočne deje, toto je pre teba, oci.
Typovo navyše patril k ľuďom, ktorí nehovoria veľa. Čiže jeho reakcia by aj pri vzájomnom rozhovore možno absentovala. Mali sme však kvantá napálených cédečiek a už počas môjho detstva sme sa v aute rozprávali týmto spôsobom.
Napálil pre vás aj Lanu Del Rey.
A napísal Lara Del Rey. Ale ja som mu na to nič nepovedal, lebo som bol veľmi šťastný. Keď Lady Gaga vydala album Born This Way, kúpil mi originál.
Tým mi ukazoval, že ma vidí. Samozrejme, mne to ešte vtedy nedochádzalo. To až teraz, keď sa na všetko pozerám s odstupom času. Bol to jeho jazyk lásky alebo celkovo spôsob komunikácie v niektorých situáciách.
Pamätám si momenty, ako sme sa každé ráno viezli – mamu vysadil v práci a potom sme zostali v aute len my dvaja.
Tešili ste sa na tieto chvíle?
Záležalo, čo púšťal. Ak to bola hudba proti môjmu gustu, tak som sa netešil. Mnohé pesničky mi nič nehovorili. Ja som počúval Katy Perry, The Pussycat Dolls, Miley Cyrus. Až teraz sa vraciam ku Queen a k jeho obľúbenej skupine U2. Možno je to aj tým, že mi chýba.
Pri výbere pesničiek do knihy som sa snažil zostať verný tomu, čo nám hrávalo v aute, čo sa jemu páčilo, čo rámcovalo náš vzťah alebo čo som ja vtedy prežíval. Konzultoval som ich aj s mamou, poslal som jej celý zoznam a vraj som jeho vkus vystihol. Doplnila len nejaké dve-tri skladby.
Bolo pre mňa zaujímavé zistiť, že ho viem charakterizovať najmä cez hudbu. Preto som pesničky použil aj ako názvy kapitol.
V knihe opisujete spoločné zážitky z koncertu Lady Gagy, na ktorý vám otec ako štrnásťročnému takisto kúpil lístky. Ešte pred vystúpením ste sa prechádzali po Karlovom moste a tam vás chytil za ruku. Čo pre vás toto gesto znamenalo?
Otec bol vždy uzavretejší, no v Prahe na mňa pôsobil, ako keď sa dieťa z niečoho teší. Vtipkovali sme, chodili sme po meste a zrazu sme videli, ako sa pod orlojom bozkávajú dvaja muži. Poukázal na nich, spýtal sa, čo na to hovorím. Možno ma skúšal. Ale ja som v tom čase žil v sebazaprení a nereagoval som.
Na Karlovom moste mi však vykročil v ústrety a dodnes si pamätám, ako ma chytil za ruku. Spýtal sa: „Keď sa môžu gejovia držať za ruky, prečo by sme sa nemohli aj my?“
Takto na moste premostil a ja som zostal úplne dojatý. Aj teraz som. Nikdy by som to naňho nepovedal. Mal obrovské srdce, no pretrvávalo v ňom množstvo barikád, ktoré mu nedovoľovali prejaviť to naplno.
Vašu vzájomnú dynamiku ste opísali aj nasledovne: „Otec pre mňa predstavoval svet mužov, v ktorom som často zažíval šikanu, pocit menejcennosti a nepochopenie, preto som sa mu vyhýbal. Ja som zas možno pre otca predstavoval svet krehkosti a zraniteľnosti, pred ktorým utekal on, a takto sme sa jeden pred druhým hrali na schovávačku.“ Našli ste sa?
No podľa mňa sme sa nenašli. Hrali sme sa na schovávačku, kým nezomrel. Ešte stále sa ho snažím nachádzať v jeho obľúbených filmoch, pesničkách, v mojich skúsenostiach, v sebe.
Keď ochorel, cítili ste pocit viny, lebo jeho prvý epileptický záchvat nastal pár dní po tom, ako ste sa dali dokopy s partnerom. „Trest Boží za to, že som gej.“ Pred rodičmi ste však svoju orientáciu naďalej tajili, aby ste nikomu nepriťažili. Priviedlo vás aj to k napísaniu knihy Všetko, čom som ti nestihol povedať?
Áno, možno to ani nie je o mne či o ňom, ale o klamstve, ktoré nemôžem napraviť, lebo už sa to nedá. No snažím sa očistiť, čo medzi nami bolo. V knihe často spomínam more, vlny, sirény a morské panny. Prizývam si tieto bytosti, aby mi s tým pomohli.
Pred umiestnením do hospicu chodil váš otec na terapiu. Raz sa vás znenazdajky spýtal, či vám niekedy ublížil. Odpovedali ste, že veľakrát. Nasledovalo ospravedlnenie a vy ste mu odpustili. Ako toto ovplyvnilo váš vzťah?
Nemal som vtedy čas a priestor uvedomiť si, že sme v štádiu, keď ešte vieme záležitosti medzi nami posunúť nejakým smerom. Študoval som v Bratislave, cestoval som domov len na víkendy, a tie sme sa snažili prežiť ako rodina spoločne na výletoch, pokiaľ to otcov stav dovoľoval. Sústredili sme sa skôr na zážitky.
Keď nastal tento konkrétny rozhovor a ospravedlnil sa mi, videl som, že nejde o niečo nasilu performatívne, lebo pritom plakal. On nezvykol plakať.
Ani keď zistil, že má nádor na mozgu?
Vtedy plakal. Takisto keď vysvitlo, že nádor je zhubný. Išlo o otázky života a smrti, čiže tam sa emócie, samozrejme, vyplavili.
Ale ten rozhovor bol v konečnom dôsledku o ňom. O jeho ceste a spôsobe, akým sa vyrovnával s rôznymi vecami. Nebral som to ako príležitosť zvrátiť pozornosť na seba a povedať mu, že no, v tomto všetkom si mi ublížil a ani som ti nemohol povedať, kým som. Radšej som v tej situácii potlačil seba a zostal tam preňho. Chcel som ho sprevádzať na jeho ceste. Bol to pre mňa silný moment.
Vrátim sa k pasáži o tom, že ste sa s otcom akoby hrali na schovávačku, lebo pre vás predstavoval svet mužov, v ktorom ste často zažívali šikanu. Súviseli tie ublíženia s týmto svetom?
Pramenili z toho, že aj on mal v sebe nejaký vnútorný konflikt. Bojoval s tým, čo sa patrí a čo sa nepatrí.
Zdedil krčmu. Zároveň bol cirkevným presbyterom. Vo voľnom čase rád nakrúcal na kameru a išiel s vami na koncert Lady Gagy.
Áno, bol to proste cool týpek. Keď sa v našom cirkevnom zbore diali kontroverzné veci, stál na čele odboja, ktorý nahlas vravel, že toto nie je okej, mali by sme to riešiť. Čiže nezostával ticho, ale udiali sa aj situácie v súvislosti so mnou, keď ticho bol.
Tam sa opäť ukazuje jeho vnútorný konflikt. Podľa mňa chcel ísť proti prúdu, no okolnosti života ho zaviazali doma. Vyhodili ho z vysokej školy, lebo odmietol vstúpiť do strany. Nepodvolil sa. Mal v sebe určité rebelantstvo, nosil červené rifľové bundy, ktoré sú teraz v mojom šatníku.
Dedinský kolorit aj iné veci v ňom však vytvárali napätie a rôzne barikády. Preto sme sa k sebe navzájom nevedeli dostať. Nánosy prostredia prekryli jeho potenciál, ktorý som donedávna nevidel. Možno to znie v niečom romantizujúco, ale teraz som o tom presvedčený.
Pri čítaní knihy som mala dojem, že hoci ste v nej veľmi otvorený, niektoré detaily zostávajú ukryté medzi riadkami. Určitá tajomnosť sa viaže aj so záverom. Dá sa preto povedať, že otec žije stále vo vás a mienite jeho a váš vzťah ďalej skúmať?
Napadla mi otázka, čo ak sme spolu najviac komunikovali práve vtedy, keď som bol ticho a nič som nepovedal do diktafónu. Odzneli aj slová, ktoré zostali v éteri a neprepísal som ich do textu.
Možno však to tajomno ani nechcem odhaliť, nechcem ho v konečnom dôsledku vyriešiť. Posúva ma ďalej, mám pocit, že náš vzťah s otcom sa týmto nekončí. Zostáva prítomný v mojom živote prostredníctvom vecí a spomienok, na ktorých zanechal stopu.
V istom zmysle dochádza aj k zrkadleniu, skúmam, kde sa končím ja a začína on. Ľudia mi navyše vravia, že sa naňho podobám výzorom.
Volal sa Ján Spevák a vymyslel si prezývku J. Singer. Teraz ju používate vy na kabaretných vystúpeniach. Pod menom J. Singer vás predstavili, aj keď začínala hrať skladba Heroes.
Sám mi to ukázal, keď mal voľnú chvíľu. „Vieš, takto sa na tajnáša podpisujem.“
Nedávno som sa rozprávala so psychologičkou Ninou Buricovou, ktorá spomenula, že na ňu mladí kvír ľudia pôsobia unavení životom. Cítili ste sa tak, kým ste sa zas vy „na tajnáša“ stretávali s partnerom a skrývali svoju orientáciu?
Ježiš, samozrejme. Toto mi úplne hovorí z duše. Aj v knihe spomínam, že som vtedy mával migrény a išiel som na magnetickú rezonanciu. Rodičia sa báli, aby mi takisto neodhalili nádor na mozgu.
No myslím si, že môj stav únavy v skutočnosti vyplýval z toho, koľko energie musí kvír človek vkladať do rôznych situácií a nuáns. Ako sa zachovám tu? Ako podám tejto osobe ruku? Dobre, teraz sa plánujem stretnúť so svojím priateľom, ale ten a ten nás nesmú vidieť a im sme povedali, že ideme tam. A kam vlastne pôjdeme naozaj? Vaša logistika pozostáva z niekoľkých levelov a medzi rodičmi, kamarátmi aj v škole máte rozohrané rôzne scenáre. Je to nesmierne vyčerpávajúce.
Do toho ešte vstupuje fungovanie na verejnosti. Muž za mnou zrýchlil tempo, ide na mňa zaútočiť? Siahol si do vrecka, ukrýva v ňom zbraň?
Absolútne chápem, keď sa kvír ľudia uzatvárajú pred okolím, lebo stále tu nemáme podmienky na to, aby mohol človek neklamať. Dostáva sa do rôznych situácií, keď je v záujme vlastného bezpečia nútený so spoločnosťou splynúť.
V súčasnosti vychádzam zo svojej ulity čoraz viac, no stále v sebe pociťujem ozveny toho, čo som zažíval počas dospievania. Spomínaná únava naďalej prebýva v mojom tele.
V knihe uvádzate, že vás šikanovali v autoškole: „Napriek mojej kamufláži ma za tým poondiatym volantom odhalili, demaskovali. Videli, že som iný ako ostatní chlapci – mäkší, slabší, ženskejší –, a potrebovali si dokázať, že majú nado mnou moc.“
Počas hodín s inštruktorkou sa šikana nediala. No keď som sedel v aute s inštruktorom, často ma búchal po stehne alebo sa dal niekam zaviezť a musel som naňho dlho čakať.
Vodičský preukaz som dostal až na tretíkrát. Porovnával som si svoje skúsenosti s rovesníkmi, ktorí ho mali hneď, a tí spravili na skúškach oveľa závažnejšie priestupky. Takisto som v tom cítil šikanu. Akokoľvek sa človek snažil v danom prostredí zapadnúť, nedalo sa.
Porozumenie nachádzate v partnerovi, ktorému zomrel otec na rakovinu tri roky pred vaším otcom. Zároveň obaja pochádzate z menších dedín, spoznali ste sa vo folklórnom súbore, presťahovali ste sa spolu do Bratislavy, kde ste objavili tanečný štýl vogue… Hoci vás toho veľa spája, zaujíma ma, ako ste dokázali ustáť všetky životné obdobia a premeny. Predsa len, váš vzťah trvá už dekádu, dali ste sa dokopy vo formatívnom veku ako osemnásťroční.
Pre mňa je nesmierne krásne a fascinujúce sledovať, kam jeho život smeruje. Milujem, ako sa to celé deje. Cítim, že aj on má rovnako rád mňa, a navzájom si nechávame priestor, aby sme nejakým spôsobom rozkvitali, formovali sa.
Možno na ľudí pôsobí strašidelne vykročiť z akejsi zaužívanej stability či rutiny. Keď som sa začal venovať kabaretu, viacerí kamaráti sa ma pýtali, či sme sa rozišli. Vôbec som tomu nerozumel. Akoby tie dve veci nemohli existovať spolu – buď ste vo vzťahu, alebo sa vyvíjate. To je totálna hlúposť. Zbožňujem, ako sa navzájom sprevádzame svojimi životmi.
Niekedy sa človeku za mesiac stane veľa vecí a ten vzťah na to musí reagovať. Nemôže zostávať nemenný, tváriť sa, že všetko je po starom.
Ako vychádza partner s vašou mamou? V knihe opisujete výlet v Paríži, kam ste vycestovali vo štvorici aj s bratom.
Áno, vymysleli sme, že ja vezmem mladšieho brata do Disneylandu a mama s mojím priateľom sa vybrali do Versailles. Bol som zvedavý, ako to dopadne.
Potom sme išli všetci spolu na večeru a vymieňali si zážitky. Tam som videl, ako si oni dvaja budujú vzťah aj bezo mňa, už som nebol ich jedinou spojkou. Mám z toho radosť a onedlho ideme opäť v tomto zložení do Berlína.
Práve v kapitole Heroes – David Bowie zaznieva výrok vašej mamy: „Jakubko, ja to už nedávam, ja už padám na hubu.“ V čase, keď ho povedala, ste začali mať spomínané migrény a u brata sa prejavila obsedantno-kompulzívna porucha. Vďaka čomu ste napokon na hubu nepadli?
Dosť som nad tým tieto dni rozmýšľal. Podľa mňa preto, lebo chápeme jeden druhého. Keď sa nejaké veci stanú, s mamou sa o nich rozprávame. Mávame rozdielny názor, ale rešpektujeme sa. Ten rešpekt pramení aj z toho, čím sme si prešli. Môžem sa akokoľvek snažiť opísať, čo sa dialo, no moja mama tam bola. A ja som bol v tej situácii tiež. Najlepšie vieme, ako sme sa vtedy cítili.
Išlo o takú silnú skúsenosť, až sa pretavila do základov nášho vzťahu. Mali sme jeden druhého, navzájom sme sa podržali, a preto sme na tú hubu nepadli. Keď som sa jej otvoril so svojou orientáciou, podržala ma opäť a drží ma aj teraz, keď vychádza kniha.
V jednej pasáži sa zamýšľate, či ju nakoniec náhodou nepíšete pre ňu.
Áno, lebo ona je medzi mnou a mojím otcom. Možno práve v nej sa naše dva svety stretávajú.
Zdá sa mi, že aj v mame sa spustila istá reflexia a zdôveruje sa mi s niektorými vecami. Podobne, ako keď sme sa rozprávali o láske a vzťahoch, baví ma na nej, bratovi a vlastne všetkých okolo mňa sledovať, kam sa posúvajú.
Obálka knihy Všetko, čo som ti nestihol povedať by bez pomoci vašej mamy zrejme vyzerala inak. Aký príbeh sa viaže ku klobúku, ktorý máte na titulnej fotke?
Keďže podnázov knihy znie Príbeh o šuhajovi na vysokých podpätkoch, chceli sme na fotke skombinovať moju folklórnu identitu s kabaretným rozmerom, na ktorý odkazujú očná linka a rúž.
Klobúk pochádza z Malachova, z kroja mojej rodnej obce. Ide o veľmi majestátny klobúk s pávím perom ako symbolom hrdosti. Viaže sa k nemu historka. Raz ročne v čase fašiangov sa koná v našej obci sprievod. Fašiangovníci, mladí chlapi v krojoch, chodia od domu k domu vinšovať.
Kedysi som tancoval v detskom folklórnom súbore v Malachove a potom v mládežníckom v Banskej Bystrici. Napriek tomu ma nikdy do tohto sprievodu nezavolali. Z akých dôvodov, môžeme hádať. To znamená, že som náš klobúk na hlave nikdy nemal.
Keď sme premýšľali, aký klobúk si dám na fotenie, ani mi nenapadlo, že by mohlo ísť o ten malachovský. Zostalo vo mne zafixované, že nie je pre mňa. Až neskôr som si naň spomenul pri rozhovore s kamarátmi. Zavolal som mame a ona vybavila, aby klobúk rovno z fašiangov docestoval do Bratislavy. O pár dní nato sa zorganizovalo fotenie.
Tak sa uzatvorila ďalšia kapitola v mojom živote. Súvisí s témou, ako nám býva niečo odopierané alebo sme hanlivo označovaní, no my si to berieme späť a začíname hrdo nosiť. Pripomína mi to aj táto historka s klobúkom.
Rozhovor vyšiel aj v Denníku N.
Jakub Spevák (28)
Pochádza z obce Malachov pri Banskej Bystrici. Vyštudoval filmovú scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Získal literárne ocenenia zo súťaží Poviedka, Akademický Prešov či Medziriadky. Jeho debutová kniha Po funuse sa dostala do finálovej desiatky ceny Anasoft litera 2023. Pracuje ako programový riaditeľ a kurátor Medzinárodného festivalu animácie Fest Anča. Okrem toho sa venuje tanečnému štýlu vogue, performancii a dragu. Vo vydavateľstve N Press mu vychádza kniha Všetko, čo som ti nestihol povedať adresovaná otcovi.