Autorka textu: Jana Jablonická Zezulová / Foto: Súkromný archív
Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2018.
Raz za čas sa v tomto časopriestore vyskytne niekto, kto príde s unikátnou myšlienkou na nejaký aktivistický počin. Ako Marián Vojtek, Ivan Požgai a ďalší aktivisti s myšlienkou založiť prvé slovenské združenie, ktorého cieľom bolo obhajovať práva homosexuálnych občanov, s názvom Ganymedes, v roku 1990. Ako Hana Fábry s prvým lesbickým združením v našich končinách, Museion v roku 1994. Ako Romana Schlesinger s Dúhovým PRIDE či Andrej Kuruc s prvým queer divadlom Nomantinels v roku 2010. Ako mnoho ďalších, ktorí sa snažili uviesť do života niečo, čomu verili, že bude pokračovať a prispeje k pokroku v dosahovaní ľudskej dôstojnosti.
Vždy prví
Možno niektorí viete, možno nie, ale niekedy si ľudia, ktorí sa dlhodobo venujú aktivizmu, robia srandu (nevyhnutnú v rámci psychohygieny) z toho, kto zase raz príde s myšlienkou na niečo nové, unikátne a hlavne prvé. Ako keby bola hanba pokračovať v úsilí toľkých aktivistov a aktivistiek a naberať ich skúsenosti a múdrosti, ale aj sa výdatne poučiť z ich chýb a ľudskej nedokonalosti. A tak v snahe „byť prví“ začíname častokrát odznova, nepoznáme svoju históriu, poľavujeme v komunitnej reflexii, aj sebareflexii. A je to škoda. Lebo len intenzívne kontinuálne snahy a kultivovanie dedičstva tých „pred nami“ môže viesť k vytúženým zmenám v spoločnosti, o ktoré nám tak ide. Keď sa bližšie pozrieme na históriu emancipácie homosexuality a zápasov LGBT ľudí za svoje práva, zistíme, že všetko, čo sme pred piatimi, desiatimi či dvadsiatimi rokmi vymysleli, už niekto urobil. Pozrime sa dnes spolu bližšie na tieto prvenstvá. Sú jedinečné aj v tom, že nemali potrebu prízvukovať, že sú prvé. Skôr používali prívlastky moderné, pokrokové a spravodlivé.
Naozaj prví
V roku 1897 vznikol v Nemecku, v Berlíne prvý spolok na svete, ktorý zameral svoje úsilie na obhajobu ľudí homosexuálnej orientácie a ukončenie ich kriminalizácie zákonom. Spolok mal pomenovanie Vedecko-humanitárny výbor a založili ho lekár a sexuológ Magnus Hirschfeld, vydavateľ Max Spohr, právnik Eduard Oberg a spisovateľ Franz Joseph von Bűlow. Svoje pomenovanie neniesol náhodou, svoje argumenty za odtrestnenie homosexuality a obhajobu práv homosexuálov postavili jeho predstavitelia na výskume, vedecky platných argumentoch a myšlienkach humanizmu. Ak je vedecky dokázané, že homosexualita je konštitučná ľudská vlastnosť, jedinec sa s ňou narodí a nie je možné ju meniť, tým pádom je vedecky neopodstatnené sa ju pokúšať zmeniť či „vyliečiť“. Rovnako je nezmyselné ju trestať, lebo prejavovať lásku a príťažlivosť k osobe rovnakého pohlavia za obojstranného súhlasu už z definície nenapĺňa podstatu trestného činu – niekomu škodiť, ublížiť či obmedzovať jeho/jej slobodu.
Výbor inicioval petíciu za zrušenie paragrafu 175, na ktorú sa mu podarilo získať takých signatárov ako Albert Einstein, Thomas Mann, Hermann Hesse či Lev Tolstoj. Medzi jeho ďalšie činnosti patrila obhajoba obžalovaných kvôli spomínanému paragrafu na súdoch, organizovanie osvetových prednášok pre verejnosť, vydávanie časopisu (Jahrbuch fűr sexuelle Zwischenstufen). Petícia bola predložená na rokovanie parlamentu viackrát, uspieť Výboru sa však nepodarilo. Naštartoval však spoločenskú diskusiu o téme, o ktorej ju dovtedy nebolo možné viesť v takom rozsahu.
V roku 1919 Magnus Hirschfeld založil prvý inštitút svojho druhu na svete za účelom výskumu ľudskej sexuality, Inštitút pre sexuálne vedy. Okrem sídla Vedecko-humanitného výboru inštitút poskytoval pracovné a výskumné zázemie vedcom, lekárom a psychológom, disponoval dobre vybavenou knižnicou, archivoval množstvo antropologických artefaktov k štúdiu ľudskej sexuality z hľadiska jej histórie, ale aj geografickej diverzity. Inštitút zohral aj priekopnícky význam v poskytovaní poradenstva pre manželské páry v oblasti intimity a sexuality. Ročne ho navštívilo okolo 20 000 ľudí a bolo poskytnutých 1800 konzultácií. Inštitút si zároveň plnil svoju úlohu v oblasti sexuálnej výchovy a prevencie sexuálne prenosných ochorení, v oblasti emancipácie žien a v oblasti advokácie občianskych práv homosexuálnych a transrodových ľudí.
S nástupom Hitlera k moci v roku 1933 bola jeho činnosť násilne ukončená, Hirschfeld nacistom poslúžil ako exemplárny príklad Žida, ktorý „zákerne podkopáva zdravie a čistotu nemeckého národa.“ Ráno, 6. mája skupina študentov z národno-socialistického študentského spolku vtrhla do inštitútu a kričala „spáľte Hirschfelda!“. Zamestnancov, ktorí sa tam nachádzali, napadli a zbili. Poobede jednotky SA tento útok dokončili oveľa systematickejšie, priestory inštitútu zabrali pre svoje potreby a mnohé zbierky spálili niekoľko dní po útoku na Opernplatzi (dnes Bebelplatz) v Berlíne počas neslávne známeho pálenia kníh „nepriateľov režimu“.
Prvý medzi prvými
Hirschfeld sa v tom čase v Berlíne, ani v Nemecku nenachádzal. Zo svojho prednáškového turné po svete sa už do Nemecka nevrátil a usadil sa vo Francúzsku, najskôr v Paríži a potom v Nice, kde predčasne zomiera na srdcový infarkt v deň svojich narodenín, 14. mája 1935 vo veku 67 rokov. Pre jeho najbližších, priateľov a kolegov to musel byť obrovský šok. Ešte ráno prijímal gratulácie, aby následne priania dlhého života a pevného zdravia vystriedali kondolencie. Ako keby Hirschfeldov nečakaný skon symbolizoval zánik emancipačných snáh na niekoľko desaťročí po celej Európe. V ten deň skutočne zomrel nielen „Einstein sexu“, ako ho nazvali noviny Hearst počas jeho turné po Amerike, ale výnimočný reformátor, vedec, priekopník prvého homosexuálneho hnutia na svete, zapálený prednášateľ, rečník, poradca, tvorca prvého filmu, Anders als die Andern (Odlišný od iných) z roku 1919, kde vystupovala homosexuálna postava.
Hirschfeld sa stal vzorom pre podobných aktivistov za hranicami Nemecka. Dnes by ho určite viacerí nazvali „influencer“ so silnou charizmou. V 30. rokoch prednášal aj v Československu, v Prahe, v Brne aj v Bratislave, kam ho pozval náš prvý slovenský aktivista za odtrestnenie homosexuality, Imrich Matyáš. Hirschfeld tak prednášal v malej sále Reduty o svojom výskume, o homosexualite, o potrebe odtrestnenia. Keď sa potom spolu prechádzali v parku, Matyáš sa Hirschfeldovi posťažoval na to, že mnohí homosexuáli nemajú záujem sa angažovať a pripojiť sa tak k úsiliu pražských aj bratislavských menšinárov. Hirschfeld určite Matyášovým výčitkám rozumel, sám musel podobné pocity zažívať dosť často, a odpovedal mu s úplnou vážnosťou: „Napriek všetkému aj tých nečinných musíme do slobody strhnúť.“
V Bratislave poskytol aj rozhovor do miestnych novín, v ktorom sa zdôveril, že ho neustále na jeho cestách prenasleduje tieň samovraha: „Nedá mi chvíle pokoja, musím sa zasadiť za oslobodenie homosexuálnych, ktorí nevinne trpia a koľko je samovrahov, o ktorých netušíme, že príčina samovraždy je ich nezmeniteľný stav. Homosexualita nie je choroba. Je mojou povinnosťou zo všetkej sily a energie pracovať v prospech homosexuálnych a učiniť koniec tomuto tyranizovaniu. Mládež ma chápe!“
Z francúzskeho exilu napísal Matyášovi list, v ktorom reflektuje nástup Hitlera k moci, nádej ho však ani v tých časoch neopúšťala, lebo veril, že „svetlo, ktoré vyžarovalo z Nemecka do celého sveta – a dnes tam nastalo obdobie temna – sa raz vráti do Nemecka späť.“ Žiaľ, tejto doby sa už Hirschfeld nedožil. V jeho odkaze a úsilí pokračovali a pokračujú ďalší, nakoniec existencia a aktivity Magnus Hirschfeld Gesellschaft v Nemecku to len dokazujú.
Už sa netreba snažiť, aby sme boli prví, ani druhí. Už len treba pokračovať v tradícii, ktorú započal Hirschfeld v Nemecku a Matyáš na Slovensku. Všetko, čo totiž vynašli, môžeme pokojne využívať aj dnes. Vrátane Matyášovho sloganu, ktorým prízvukoval, že ich úsilie nie je akýsi homosexuálny boj, ale etický zápas za podstatu demokracie.
Viac informácií nájdete na: www.matyas.sk