Autor: Matej Uhlár / Foto: Archív Viktora Horjána
Divadelný herec Viktor Horján je pre svoju otvorenosť a úprimnosť, s akou sa vyjadruje k témam, ktoré predstavujú v slovenskej spoločnosti tabu, milovanou i nenávidenou osobnosťou šoubiznisu.
Ako by ste sám seba charakterizovali?
Som herec…
Mal som na mysli skôr to, aká ste osobnosť.
Myslím si, že to je veľmi náročná otázka pre človeka, o ktorom je reč. Rozhodne sa nehanbím za to, kto som, kým som. Nemám problém hovoriť o tom, čo práve prežívam, čo ma trápi, čo ma teší. No o tom, aká som v skutočnosti osobnosť, asi najlepšie vypovedajú moje činy. Všetko, čomu sa venujem a čo sa snažím po sebe zanechať. Ale hodnotiť sám seba predsa nemôžem. To by ste sa asi museli opýtať iných ľudí, či im niečo dávam.
Prináša podľa vás javisková forma umenia dostatočnú pomoc queer komunite?
Podstata divadla je v tom, že toto umenie vždy reaguje na témy. Je úplne jedno, o aké témy ide – či o spoločenské, náboženské, queer, politické alebo úplne iné. Na javisku sa vždy nejakým spôsobom odzrkadľuje to, v akej situácii momentálne spoločnosť žije, aké problémy rieši. To, akú hodnotu bude mať inscenácia pre publikum, pre spoločnosť, v istom zmysle závisí aj od toho, aké silné a vyrovnané osobnosti sú jej tvorcovia a jej protagonisti.
Ako to myslíte?
Som veľmi otvorený človek, nemám problém hovoriť napríklad o svojich problémoch aj vtedy, keď sa týkajú vecí, ktoré sú pre spoločnosť tabu. Som gej a nehanbím sa za to. Teraz sa vlastne v divadle GUnaGU premiéruje moja monodráma, ktorú som si sám napísal a sám
v nej aj účinkujem. Je o rozchode páru rovnakého pohlavia. Nemám problém verejne hovoriť o tom, že ako opačne orientovaní sú šťastní. A zároveň poukazovať aj na to, že som človek, ktorý sa stretáva s rovnakými radosťami a starosťami ako všetci ostatní, ktorý prežíva rovnaké radosti a starosti. Aj keď sú niekoho názory na život trošku odlišné od väčšiny a jeho život v nejakom aspekte iný, ak tým nikomu neubližuje, je to predsa úplne v poriadku. Každý z nás si zbierame skúsenosti na iných cestách osudu. Prečo by sme sa teda mali báť podeliť sa s ostatnými o svoje poznanie? Nikdy nevieme, komu tým môžeme pomôcť.
Hneď v prvej odpovedi ste sa identifikovali ako herec. Dodáva vám sloboda divadelného umenia suverenitu, ktorá z vás vyžaruje?
Divadlo je môj život. Herectvo mi pomáha prežiť aj tie najťažšie životné situácie. Pretože keď vyjdete na javisko, zabudnete na svoje osobné starosti, chmáry či pocity. Jednoducho sa musíte prevteliť do nejakej inej postavy a odžiť si kúsok jej života. Neraz tak nájdete aj odpovede na otázky, ktoré vlastne momentálne riešite aj vo svojom súkromí. To, že stojíte pred publikom, vám dáva nadhľad a odosobnenie, pretože vašou úlohou je v prvom rade sústrediť sa na to, aby ste podali čo najlepší výkon. A v tom je vlastne tá sloboda, ktorú môže človek získať prostredníctvom dramatického umenia. Pretože každá divadelná hra podlieha striktným pravidlám. Bez toho by vlastne nevzniklo žiadne predstavenie. Mnohokrát totiž aj niekoľko desiatok ľudí musí fungovať ako jeden celok, aby vytvorili celovečerné dielo.
Je podľa vás divadelné umenie vhodným nástrojom na zobrazovanie LGBTI+ problematiky a komunity?
Divadlo nám nastavuje zrkadlo, v ktorom môžeme komplexne vidieť a vnímať problémy našej spoločnosti. Myslím si, že na to, aby vznikli napríklad nejaké divadelné súbory, ktoré by boli zamerané iba na inak orientovaných ľudí, slovenské obecenstvo jednoducho nie je pripravené. Vy a ani my herci nemôžeme predsa niekoho donútiť, aby človek prijal daný fakt či problém, a už tobôž nie, aby sa napríklad riadil riešením, ktoré mu ponúkame v inscenácii. To by bol určitý neželaný nátlak. Cieľom umenia je poukazovať na problémy a ovplyvniť ľudí, aby sa nebáli byť sami sebou, byť silnými sebavedomými jedincami, ktorí sa nehanbia za svoju vnútornú silu. Tá z nás totiž robí to, kým naozaj sme. To vďaka nej sa cítime šťastní, a nie vďaka nejakému davu, v ktorom naša individualita zaniká.
Stále sa však príliš často stretávame s názorom, že homosexualita sa spája prevažne s umeleckým svetom…
Pre mňa je to len klišé, ktorého sa nezbavíme, kým sa mienkotvorní, úspešní a vysokopostavení ľudia nezačnú otvorene hlásiť k svojej orientácii. Ja osobne nenávidím toto delenie na queer a „normálny“ svet. Pre mňa je to obrovská hlúposť. Tak ako aj dúhové pochody či iné komerčné aktivity. Neheterosexuálne orientovaní ľudia sa musia najprv zbaviť nálepky inakosti. Podľa mňa napríklad v rámci Pride-ov si túto nálepku dobrovoľne dávame na čelo sami. Nie, skôr by sme sa mali prestať hanbiť za to, že aj keď sme teplí, máme presne taký istý život ako všetci ostatní, trápia nás rovnaké veci. Nemôžeme si adoptovať deti? No nemôžeme. Lebo, povedzme si, tá byrokracia je strašná a šikanuje nielen opačne orientovaných, ale často aj heterosexuálne páry či slobodné matky. Prečo sa teda nespojiť, keď evidentne máme všetci ten istý problém? Toto hranie sa na minority nikam nevedie. Veď každý človek je jedinečná bytosť, a preto je pochopiteľné, že cesta za šťastím viedla u každého z nás niekade inokade. Človek vo svojej podstate nemôže byť iný. Stále je to totiž ľudská bytosť. Človek môže byť iba jedinečný. Nebojme sa preto hovoriť o svojej výnimočnosti. O tom, aké radosti či starosti nám naša jedinečnosť prináša. Neschovávajme sa ale v dave, ktorý sa pokúša bojovať za naše práva. Každý človek ich má predsa rovnaké. Nehanbime sa za svoje životy a nebojme sa o nich rozprávať. LGBTI+ akcie budú mať zmysel vtedy, keď na nich nebude pochodovať dav, ale zástup silných a hrdých jednotlivcov – ak by tam bol napríklad nejaký spevák, bez ostychu napíše pieseň o láske k rovnakému pohlaviu, ak by tam bol maliar, namaľuje na túto tému obraz. Presne tak sa to snažím robiť aj ja.
Máte na mysli svoju najnovšiu monodrámu?
To, že sa venujem LGBTI+ témam na javisku, je preto, lebo som, aký som. A myslím si, že každý umelec by mal podporiť práva alebo poukázať na neprávosti proti menšine, ku ktorej patrí a kde sa cíti byť šťastný. Uvedomujem si, že to nie je jednoduché. Ja som sa napríklad vo svojej hre za tú hodinu a desať minút poriadne vytrápil. Ale tak to malo byť. Pretože je to moja osobná výpoveď o tom, čo som si prežil. Rozpadol sa mi dvanásťročný vzťah s priateľom. To predsa zasiahne každého jedného človeka, ktorý si niečím podobným musel prejsť. A je úplne jedno, akého pohlavia bola jeho polovička. Myslím si, že to proste rozpráva o niečom, čo sa deje v spoločnosti takmer každý deň. Človek je tvor spoločenský, a preto vzťahy zanikajú a vznikajú. S divákom či diváčkou ma mohlo prepojiť práve to, čo som prežil. Možno sa mi podarilo ukázať emóciu, ktorú prežíva aj niekto v publiku a nevie sa s ňou vysporiadať, lebo ho trápi alebo sa za ňu hanbí, pretože si myslí, že ak pociťuje bolesť, sklamanie, zúfalstvo, robí to z neho slabšieho človeka. Možno sa mi prostredníctvom mojej inscenácie podarilo odovzdať niekomu informáciu, že cítiť sa presne takto je úplne v poriadku. V dnešnej čudnej dobe sa človek často až hanbí za svoje pocity. Bojí sa ukázať, že je zraniteľný. Možno aj preto existuje toľko pomyselných múrov a nenávisti medzi ľuďmi.