Autor: Kristián Lazarčík / Foto: Jakub Kováč
Peter Tilajčík (1991) je divadelný herec a pedagóg. Pôsobí na Katedre bábkarskej tvorby na DF VŠMU a Katedre intermédií VŠVU v Bratislave. Už počas štúdia účinkoval v inscenáciách Blaha Uhlára v Divadle Stoka v Bratislave a Divadle Disk v Trnave. Hosťoval však aj v inscenáciách Štúdia 12, GAFFA, DPM, Uhol_92, Divadla Nomantinels, Divadla Ludus, Divadla Aréna, SND či v rôznych nezávislých zoskupeniach. Je členom Divadla Stoka a H.R.H. OZ. Väčšinou účinkuje v alternatívnych performatívnych a pohybových divadelných inscenáciách.
S Blahom Uhlárom si začal profesionálne spolupracovať už počas štúdia na Vysokej škole múzických umení. Do akej miery ovplyvnil vývoj tvojej tvorby?
Celá moja nasledujúca tvorba je ovplyvnená Blahom Uhlárom. Princípy improvizácie a dekompozície využívam pri tvorbe vlastných inscenácií alebo aj v spolupráci s inými divadlami. Stále na to nejakým spôsobom nadväzujem.
Čo ťa na práci s ním najviac baví a inšpiruje?
Najpríťažlivejšia je pre mňa tvorivá sloboda. Nie si obmedzovaný a zväzovaný nejakým divadelným textom, ktorý predtým už niekto napísal a ktorý musíš len interpretovať. Tvoríš od piky všetko sám, v spolupráci s partnerom, partnerkou alebo viacerými partnermi*kami. Najzásadnejšou pri tvorbe „uhlárovskou metódou“ je silná komunikačná úroveň v hereckom kolektíve. To je to, čo ma na tom baví. Sloboda, nespútanosť nejakými striktnými predstavami režiséra. Ja interpretujem sám seba. Postavy, ktoré si sám vymyslím, a tie potom hrám.
V niekoľkých inscenáciách si stvárnil aj ženské postavy. Sú pre teba tieto roly niečím osobnejšie, intímnejšie?
Pri improvizáciách, najmä v Stoke a Disku, sa mi často stáva, že prirodzene prechádzam z jedného rodu do iného.
Mám postavu, ktorá v rámci jedného výstupu vystupuje ako muž, a potom ako žena, ale stále je to tá istá postava. Pre mňa v tom rozdiel nie je. Pokúsim sa to vysvetliť: môžem v rámci improvizácie hrať postavu, ktorá vychádza zo mňa a je so mnou nejakým spôsobom spätá. Ale nie som to ja, je to tá postava. Nie som to úplne ja, je to kúsok mojej osobnosti. Môže to byť niečo zamlčané alebo nejaká kreácia, napríklad škriatok. A rovnako je to aj pri stvárňovaní ženských postáv. Je to časť mňa. Nesnažím sa pri jej stvárnení viac gestikulovať alebo sa inak správať, modulovať hlas, inak sa tváriť alebo natáčať hlavu. Držanie tela mám možno iné, ale to len vtedy, keď som na podpätkoch, pretože na nich stojíš inak než v bagančiach.
Keď som robil Borderline, nezmenil sa dokonca ani môj prístup k textu. Delenie na to, či hrám ženu, alebo muža, mi pripadá v niečom hlúpe. Je to postava. Nezávisle od toho, či je to muž, žena alebo pes. Nezáleží na tom, ak v postave hľadáš jej základné motivické linky.
Preto si myslím, že to netreba rozlišovať. Treba vystihnúť postavu, ako ju dokážem stvárniť a ako ju dokážem tlmočiť. Ako ti ju môžem predstaviť tak, aby si mi uveril, že som žena. Nemá zmysel uvažovať nad rodom. Pociťujem slobodu toho, že môžem zahrať čokoľvek. Pre javisko a v rámci skúšobného procesu, kde sa improvizuje, je to pre mňa bezpečný priestor. Toto pre mňa znamená slobodu. Aj to, že môžem stvárňovať ženy. Pre mňa je sloboda robiť to, čo mi akurát vtedy napadne. Čo sa vynorí z podvedomia. Asi je pre mňa typické, že sa to takto strieda. Často pracujem so ženami. Možno je to aj tým, že som vyrástol v ženskom kolektíve, kde sa prirodzene cítim bezpečnejšie. V tom mužskom sa mi ťažšie nadväzujú nejaké kontakty.
Je pre teba v tvojej profesii jednoduchšie odhaliť sa fyzicky, alebo duševne?
Záleží viac na tom, s kým pracujem a nakoľko tomu človeku dôverujem. Keď sme napríklad robili predstavenie Eva s Maťom Hodoňom v GAFFE v roku 2017, ešte som sa nedokázal tak vnútorne otvoriť, aby som povedal všetko. Predstavenie bolo naviazané aj na moju mamu a v tom čase som sa ešte vyrovnával s jej stratou. Nechcel som si nejakým spôsobom jatriť rany. Mal som pocit, že sú veci, ktoré by mali jednoducho zostať súkromné. To si už ale teraz nemyslím. Jednoducho, ak pracujem s niekým, komu dôverujem, je pre mňa rovnako ľahké vyzliecť sa aj z kože, aj z oblečenia. Ale, samozrejme, asi je ľahšie vyzliecť sa donaha, než ukázať svoju vnútornú nahotu. Ľudia to dokážu využiť. Na druhej strane, je toho toľko, čo sa dá využiť. Ja nepracujem s ľuďmi, ktorým by som nedôveroval alebo ktorých by som nemal rád. Keďže som na voľnej nohe, pracujem s ľuďmi, s ktorými mám aspoň čiastočne vybudovaný nejaký vzťah. Určite je to ťažké, treba si na to zvykať. Ja som od roku 2012 naučený na to, že idem stále zo seba, a tak je to pre mňa už jednoduchšie.
Je teda pre teba teraz už jednoduchšie rozprávať na javisku aj o čerstvých bolestiach?
Je to o prehodnotení. Tým, ako sa život nejakým spôsobom vyvíja a starneš, tak si vlastne uvedomíš, že možno rozprávať aj o veciach, ktoré sú veľmi boľavé. Aj keď by si z pohľadu spoločnosti nemal, ale možno sa s tým niekto stotožní, môže si to s niečím spojiť. Tá bolesť sa pretransformuje na niečo iné. Či už na hnev, radosť, lásku. Ale je tam tá životná skúsenosť. A to je asi najpodstatnejšie, aspoň pre mňa a v mojej tvorbe, aby tam bola pravda. Nájsť ju, aby to bolo skutočné, aby tam bol aspoň ten pach niečoho, čo je pravdivé.
S Katarínou Gurovou pripravujete performatívne dielo s názvom Bastard. Ide o ďalšiu inscenáciu podľa knihy Ivany Gibovej Eklektik bastard?
Nie. Vidíš, tento kontext mi ani nenapadol.
Ako teda Bastard vznikol a o čom to bude?
Bolo to v jeden taký večer, keď sme s Kaťušou Gurovou trošku pili, zabávali sa, a naraz sme si povedali, že by sme chceli spievať. Ani sme sa nenazdali, už sme sa ocitli na rezidencii divadla Pôtoň. Obaja síce vieme spievať, ale nie tak, že by sme tým ohurovali. Tak sme si vymysleli, že spravíme šansónové duo. Neviem to ešte úplne uchopiť slovne, ja to volám performatívny šansón – čokoľvek ten pojem znamená. Bude sa tam spievať aj hrať divadlo. Texty, ktoré sme si pripravili na rezidencii, na seba budú nadväzovať a spracúvajú témy, ktoré sa nás momentálne veľmi dotýkajú: od toho, že teraz všetci v mojom okolí majú deti, lebo už tlačí čas, až po to, že ide vojna a treba ďalšie zásoby. Je to aj o chľaste, ktorý nás strašným, ale aj dobrým – teda neviem, či úplne dobrým – spôsobom ovplyvňuje. Pracujeme s témami, ktoré vychádzajú z nás, z akéhosi pocitu neukotvenosti mileniálov, ktorí sa predierajú a strácajú v živote, nevedia si nájsť svoj priestor.
Kedy sa môžeme tešiť na prvý výstup?
Momentálne čakáme na to, či nám dá niekto peniaze, aby sme mohli osobne osloviť hudobníkov, ktorí by nám zložili hudbu, aby to malo nejakú relevanciu a hodnotu. My na seba nepotrebujeme, no toto potrebujeme pokryť. Nechceme, aby ľudia pracovali zadarmo. Pre mňa je to láska, no ostatným nemôžem povedať, že poďte s nami robiť a všetci budeme teraz žiť z lásky. I keď by to bolo super. Od Nadácie mesta Bratislava a BRDS by sme sa to mali dozvedieť najneskôr niekedy v apríli. FPU má teraz otvorenú výzvu, výsledky sa dozvieme až niekedy v máji. Toto bude v podstate náš prvovýstup. Názov Bastard nie je inscenáciou, ale platformou. Dúfajme, že sa to rozvinie.
Budem držať palce. Keď už sme teda spomenuli Ivanu Gibovú – je ti jej tvorba blízka aj mimo divadelných dosiek?
Jej texty sú pre mňa príťažlivé tým, že v sebe majú hlad. Postavy sú plastické a viem si ich spájať s ľuďmi, ktorých ona možno ani nepozná. Je tam veľmi silná dávka autenticity a trápnosti. Nie je to iba kalkul. Ona, s tou svojou živočíšnosťou v textoch, nemá žiaden ostych pracovať s témami, ktoré nie sú príjemné alebo sú pre väčšinu ľudí absolútne tabu. A to je mi veľmi blízke, lebo sa s tým stretávam aj ja pri svojej tvorbe. Páči sa mi, že je v tom slobodná a dovolí si ísť miestami veľmi silno proti prúdu, ktorý tu je.
Vraj jej v textoch veľakrát vyčítajú vulgarizmy.
Nám v Stoke aj v Disku vždy vyčítali, aj vyčítajú, že sa v inscenáciách veľmi veľa nadáva a že je to hrozné. Ale veď do piči, všetci nadávame. To je presne tá ľudská faloš – doma je to v poriadku, ale len čo to príde na verejnosť, už nie. Dejú sa oveľa horšie veci, nadávka je to najmenej. Kto nadávky nechce používať, nech ich nepoužíva, ale prečo mám byť takto obmedzovaný ja? Veď je to moje slobodné rozhodnutie, a robíme to všetci. Aj v duchu. Nakoniec aj myšlienka je hriech, keď už sa ideme odvolávať na nejaký katechizmus.
Je kniha, ktorá ťa nejakým spôsobom ovplyvnila, alebo zmenila niečo v tvojom nazeraní na život?
Neviem či úplne zmenila, ale možno skôr niečo otvorila. Mám tri knihy, ktoré sú pre mňa veľmi vplyvné, čo sa týka voľby literatúry a vôbec textov, ktoré mám rád a v ktorých si niečo nachádzam. Prvá je Čakanie na Bojanglesa od Oliviera Bourdeauta. Je trošku podobná Vianovej Pene dní, je to veľmi bolestivé, smutné čítanie, a to občas potrebuješ.
Potom Malý život od Hanye Yanagihara. To je knižka, pri ktorej sa mi prvýkrát stalo, že som sa natoľko zžil s postavami, že som po ceste na skúšku rozmýšľal, čo asi robia. Aj keď prvých osemdesiat strán bolo príšerných, nedalo sa to čítať, a pôvodne som si myslel, že tú knihu ani nikdy nedočítam.
A posledná, čo ma teraz chytila, je od Joan Didion Lízni si a hrej. Ale je ešte milión takých kníh. Jedni z mojich najobľúbenejších spisovateľov sú Szilárd Borbély alebo poet Milan Děžinský.
Ja aj v literatúre vyhľadávam taký ten pach, ten život, tú bolesť, autenticitu a pravdivosť, a môže byť aj v magických motívoch. Alebo Malý princ je pre mňa kniha, ktorú kedykoľvek prečítam, kedykoľvek si ju otvorím, niečo v nej nachádzam. Je tam pravda, nie je to umelina. Teraz čítam knihu od americko-vietnamského autora Oceana Vuonga, ktorý s rodinou emigroval do Ameriky. Je fajn, ale je tam istá dávka akéhosi pátosu a zvláštneho idealizovania neidealizovateľného, napriek tomu, že to idealizovať nechcel. Mám rád, keď sú texty plnohodnotné, plnokrvné, aj s tým močom a krvou. Nemám rád usmerňovanie – načo?
Tá bolesť sa pretransformuje na niečo iné. Či už na hnev, radosť, lásku. Ale je tam tá životná skúsenosť. A to je asi najpodstatnejšie, aspoň pre mňa a v mojej tvorbe, aby tam bola pravda. Nájsť ju, aby to bolo skutočné, aby tam bol aspoň ten pach niečoho, čo je pravdivé.
Pripravujete teraz niečo nové v spolupráci s tvojim kamarátom a kolegom Braňom Mosným?
Vo februári sme mali premiéru predstavenia Stayin’ alive v Disku v Trnave. Teraz začíname chystať novú inscenáciu, tiež v Disku. A konečne sme sa dostali k rekonštrukcii priestoru pre Stoku, takže, ak sa nám to podarí, niekedy v polovici apríla, najneskôr v máji by sme tam mohli začať hrať.
Tu na Slovensku máme takú zvláštnu náturu a zvyk komentovať všetkých. Práve to prináša neslobodu. Pre mňa bude sloboda to, keď vyjdem von, na hlave budem mať hoc aj kohúta, a nikto si to nevšimne – bude to nejakým spôsobom mimo vnímania. Budeme sa vnímať len ako jednotlivci, ty si a ja som, a ja som preto, lebo si ty.
Ako vnímaš situáciu queer ľudí a komunity na Slovensku? Zaznamenal si nejaký progres?
To je ťažká otázka. Myslím si, že spoločnosť sa nejakým spôsobom vyvíja. Mám pocit, že ľudia sú nespokojní, nešťastní, a práve tým dochádza k radikalizácii istej konzervatívnej časti, zatiaľ čo iná sa veľmi liberalizuje. V Bratislave si už môžem dovoliť vyjsť von s nalakovanými nechtami alebo výstredne oblečený, ale stopercentnú bezpečnosť necítim. Tu na Slovensku máme takú zvláštnu náturu a zvyk komentovať všetkých. Práve to prináša neslobodu. Pre mňa bude sloboda to, keď vyjdem von, na hlave budem mať hoc aj kohúta, a nikto si to nevšimne – bude to nejakým spôsobom mimo vnímania. Budeme sa vnímať len ako jednotlivci, ty si a ja som, a ja som preto, lebo si ty. Samozrejme, pred desiatimi rokmi by som do Dunajskej Stredy nemohol ísť v žltom kabáte. Alebo by som nešiel – ako to hovorím v Pasáži 5. Vnímam tu drobné zmeny, ale niekedy neviem, či sú to zmeny v spoločnosti, alebo vo mne.
Myslíš si, že bude trvať ešte veľmi dlho, kým sa dostaneme k ideálu, aký opisuješ?
Ja dúfam, že sa toho dožijem. A nielen kvôli tomu, že tu máme vojnový konflikt na Ukrajine, ale aj kvôli tendenciám v spoločnosti, či už v Európe, alebo aj na celom svete. V našom východoeurópskom kontexte je to vyhrotené a rozkoly v spoločnosti sa prehlbujú. Stále sa pritom nachádzajú kolektívni vinníci – či už Maďari, Rómovia, alebo queer ľudia, o chvíľu to budú, a niekde už aj sú, ženy. Neviem, či ten liberalizačný posun nezačne stagnovať pod šovinistickým tlakom. V momentálnej situácii si niečo takéto predikovať nedovolím. Pre mňa je zlý sen a des, ako môžu vôbec v parlamente sedieť takí ľudia, akí tam sedia. A to nerozprávam len o Kotlebovej strane, alebo o Republike či Hlase, bavíme sa aj o OĽaNO a tak ďalej, kde sú ľudia, ktorí sú rezolútne proti nejakej liberalizácii. A sú v každej strane. Neexistuje tam jedna strana, ktorá by túto tendenciu nemala aspoň čiastočne. A to je hrozné.
Existujú ľudia, nielen mladí, ktorí sa cítia trochu stratene v spoločnosti aj vo svojej sexuálnej orientácii a boja sa otvoriť. Čo by si im z tvojej pozície herca a pedagóga odkázal?
Každý si musí vyjasniť, nakoľko má rád slobodu a nakoľko chce byť slobodný. Lebo, ako hovorí Bukowski, ľudia nerozumejú slobode a nemajú radi slobodu. Lucia Piussi v Živých kvetoch spieva: „Sloboda je to, čo ťa najviac uráža a irituje“. Asi je to o tom, zvážiť si, či chcem byť vnútorne slobodný. Či sa chcem prijať taký, aký som, alebo žiť v skrytosti, tváriť sa, že je všetko v poriadku, aj keď nie je. Aj mne dlho trvalo, než som to dokázal. Môj verejný coming-out prišiel v roku 2015, v rámci inscenácie budbabkar.2015. Je to iba sedem rokov dozadu. Tiež som uvažoval, či to vôbec spraviť, aký to má pre mňa zmysel. Ale nezačal som sa potom správať inak. Pokračoval som v rovnakom obliekaní, rovnako som rozprával, gestikuloval, tancoval. Len sa ma odvtedy už nikto nespýtal: „A ty si gej?“ A to ma baví.
Niekedy to, či človek nájde odvahu byť slobodným, závisí aj od prostredia, v ktorom vyrastá a ktoré ho formuje, či v ktorom žije. Nezostanú niektorí ľudia radšej v utajení svojej identity, ale v určitej komfortnej zóne?
Toto je tá otázka. Či je to vôbec komfort, byť neslobodný. Áno, pre niekoho možno je. To je otázka, ktorú si ale musí každý zodpovedať sám. Neodsudzujem ľudí, ktorí sa „neoutli“. Možno by im to pomohlo, aj komunite, ale kto som ja, aby som súdil, alebo aby som niekoho k niečomu vyzýval. Je to na každého osobnom rozhodnutí.