Film o tanečníkovi gejovi spôsobil v Gruzínsku revolúciu

Foto: Cinemaview

Archívny text sme prvý raz publikovali v čísle Leto 2020.

Tanečná dráma Kým sa tancuje môže rezonovať aj na Slovensku, stačí si spomenúť na mužský tanečný pár v súťaži Let’s Dance.

Mladý gruzínsky tanečník Merab sa snaží presadiť v národnom súbore. Nemá to ľahké, po večeroch pracuje v reštaurácii, aby uživil rodinu. Na tréning potom vstáva skoro, svoje telo tlačí na pokraj vyčerpania. Hoci má očividne talent, choreograf súboru často kritizuje jeho pohyby ako „príliš jemné, citlivé, málo mužské“.

V súbore medzitým vypadol jeden z popredných tanečníkov a koluje klebeta, že kvôli tomu, že ho prichytili pri sexe s iným mužom. Chlapca jeho kolegovia surovo zbili, rodičia ho poslali do kláštora na prevýchovu, on odtiaľ utiekol a aby prežil, stal sa z neho prostitút.

Merab by chcel postúpiť na jeho miesto, no získa neželanú konkurenciu s príchodom nezodpovedného a žoviálneho nováčika Irakliho. Hoci má Merab priateľku a spočiatku s Iraklim súperia o povýšenie v súbore, čoskoro medzi nimi vzniká priateľstvo a zložitejšie city, ktoré sa boja pomenovať.

Mnohí kritici titulujú film Kým sa tancuje ako gruzínske Daj mi tvoje meno. A skutočne, obe snímky majú spoločné črty. V ich hlavných hrdinoch sa prebúdza láska k rovnakému pohlaviu, obaja sa snažia so svojou inakosťou bojovať, potlačiť ju, no nakoniec sa s ňou snažia vyrovnať. Filmové rozprávania sa sústreďujú hlavne na ich vnímanie situácie, sledujeme ich každý krok a oba filmy nám dlho nechcú odhaliť, či ich city k milovaným sú aj opätované.

Obidva filmy sa navyše odohrávajú v umeleckom prostredí. Daj mi tvoje meno na očarujúcom talianskom vidieku, kde sa neustále diskutuje o literatúre a hudbe, Kým sa tancuje zas v súťaživom tanečnom súbore.

Švédsko-gruzínska novinka však poukazuje na širšie spoločenské súvislosti, je oveľa angažovanejšia, a vlastne aj revolučnejšia. Homosexualita môže byť v Gruzínsku otázkou života a smrti, len dve hodiny autom od hlavného mesta Tbilisi sa nachádzajú hranice s Čečenskom, kde queer ľudí posielajú do pracovných táborov, v ktorých podľa viacerých správ dochádza aj k ich vraždeniu.

Hoci má režisér filmu Kým sa tancuje Levan Akin gruzínske korene, narodil sa vo Švédsku, ktoré je vo vnímaní minorít srdečnejšie. Krajinu predkov vnímal z diaľky idylicky, s nádhernými národnými parkami a bohatou ľudovou kultúrou. V roku 2013 však zhrozený sledoval v televízii správy o pochode Pride v Tbilisi, kde sa polícii nepodarilo ochrániť LGBTIQ komunitu a pri násilí zo strany protidemonštrantov dvanásť ľudí skončilo v nemocnici. Zábery ho šokovali a cítil hanbu. Vtedy sa zrodila myšlienka pre jeho tretí celovečerný film.

Ako dôkaz, že práva LGBTIQ ľudí sú v Gruzínsku pálčivou témou, poslúži aj príbeh nakrúcania. Gruzínsky choreograf úžasných vystúpení, ktoré na plátne uvidíte, zostal aj po uvedení filmu v anonymite, pretože sa bál o svoju prácu. Film sa nakrúcal v zhone a tajnosti počas štyroch týždňov v Tbilisi v novembri 2018. Napriek tomu, že produkcia posielala falošné popisy príbehu majiteľom priestorov, v ktorých sa nakrúcalo, štáb z nich bol často na poslednú chvíľu vyhodený. Niektorých účinkujúcich režisér oslovil priamo na mieste, napríklad chlapca, ktorého Merab stretne v autobuse, alebo prostitútov na ulici. Hviezdu filmu Levana Gelbakhianiho zas Akin našiel na Instagrame. Herectvu sa dovtedy nevenoval, pracoval v hosteli a príležitostne tancoval. Jeho výkon v dráme pôsobí napriek tomu elektrizujúco.

Filmu sa darí navodiť atmosféru veľkého vnútorného napätia, ktoré Merab v Gruzínsku zažíva. Homofóbne a sexistické prostredie je vykreslené veľmi trefne a presvedčivo, cez náhodné dialógy postáv o životných pomeroch v krajine, alebo napríklad už spomenutý príbeh tanečníka, ktorého zo súboru vyhodili. Jeho nešťastný osud visí nad Merabom ako Damoklov meč, ktorý mu neustále pripomína, čo sa môže stať, keď homosexualitu neskryje.

Gelbakhiani drží na pleciach aj vyvrcholenie filmu, konkrétne tanečné vystúpenie, ktorým chce Merab presvedčiť vedúcich súboru o svojich kvalitách. V niekoľkominútovej, dych berúcej scéne pohybom vyjadruje vnútornú bolesť postavy, ale zároveň aj jej duševné oslobodenie sa. Zanecháva ňou silný dojem, pod ktorým je ťažké potlačiť slzy.

Záver filmu, ktorý by som nechcel prezradiť, zas vyznieva ako jasný komentár k pomerom v Gruzínsku. Možno aj preto bolo výsledné dielo financované hlavne zo švédskeho a francúzskeho filmového inštitútu. V Európe film získal mnohé ocenenia, začiatkom roka napríklad Guldbagge, takzvaného švédskeho Oscara.

No a ako vyzeralo uvedenie snímky v Gruzínsku? Akinovi sa podarilo vybaviť tri premietacie dni v dvoch mestách – Tbilisi a Batumi. Šesťtisíc lístkov do kín sa predalo v priebehu pár minút, napriek tomu každú sálu kvôli nepokojom sledovalo tridsať policajtov. Domáci kritici síce film vychválili, ale pravoslávna cirkev sa od neho verejne dištancovala a extrémisti spolu s konzervatívnymi politikmi vyzývali na bojkot projekcií. Podľa vyjadrenia ultranacionalistu Levana Vasadzeho film „stojí proti gruzínskym a kresťanským hodnotám a popularizuje sodomiu“.

Tieto reakcie však režiséra neprekvapili. Z prijatia filmu bol skôr nadšený: „Prišli babičky a dedkovia, kiná boli plné. Mnohí ľudia sú v Gruzínsku homofóbni len zo zvyku, lebo nikdy žiadneho geja nestretli a veria tomu, čo čítajú. Mám pocit, že sme posunuli dialóg o tejto téme povedzme o dvadsať rokov vpred. Je šialené, čo všetko sa vďaka filmu v Gruzínsku stalo,“ hovoril Akin pre magazín Interview. Žije v Štokholme a uvažuje nad témou svojho nasledujúceho filmu.

Kým sa tancuje mal na Slovensku premiéru minulý rok počas Filmového festivalu inakosti a môže rezonovať aj v našich pomeroch. Určite pripomenie diskusie z roku 2011, keď televízia Markíza v šou Let’s Dance predstavila mužský pár, herca Viktora Horjána a tanečníka Mareka Vránu. Pätnásť mimovládnych organizácií vtedy poslalo otvorený list riaditeľke televízie proti tomuto nápadu a následne spustili petíciu. Pár napriek tomu vydržal v súťaži osem kôl.

Úspešný film Levana Akina ukazuje, ako kultúra dokáže odzrkadľovať spoločenské nálady, a že sa môže stať priestorom emancipačného zápasu. Hoci umenie ponúka útočisko, kde by mal každý možnosť slobodne vyjadriť svoje city, niektorí ľudia v ňom budú vidieť vždy len nástroj propagandy a príležitosť, ako umlčať nekonformné hlasy.