Diana Pruchnerovičová má 29 rokov, pochádza z Prešova, 10 rokov žije v Bratislave. Dúhový PRIDE Bratislava robí po práci vo voľnom čase, pre dvoma rokmi sa stala jeho riaditeľkou.
Ako si sa stala riaditeľkou najväčšieho dúhového PRIDE na Slovensku? Prečo to robíš?
Dúhový PRIDE je moja srdcovka a som veľmi rada, že sa darí udržať kontinuitu v organizovaní podujatia aj vďaka nasadeniu úžasných ľudí od roku 2010. Tento rok nás čaká už ôsmy ročník. Keď som vstúpila do PRIDE tímu, mojou úlohou bola bezpečnosť podujatia. Našla som sa v tom, bavilo ma to. Postupne boli nové voľby, menili sa členovia a členky tímu a po voľbách som sa stala predsedníčkou správnej rady občianskeho združenia Dúhový PRIDE. Riešenia bezpečnosti som sa nevzdala ani po prijatí novej úlohy a stále je to tak, že to, aby sa nič nepríjemné na PRIDE nestalo, je moja priorita. Dôležité pre mňa bolo smerovať náš tím k agilným metódam – aby bol samoriadiaci a samokontrolný. Sme partia ľudí, ktorí radi vzájomne spolupracujú, robia to po práci vo svojom voľnom čase a každému jednému a každej jednej na PRIDE veľmi záleží. Pracovať s takými vynikajúcimi kolegami a kolegyňami je pre mňa nie len česť, ale aj radosť.
Ovplyvnilo nejakým spôsobom tvoj život to, že si viac na očiach verejnosti?
Ovplyvnilo to môj život v tom, že mám oveľa menej voľného času. Už od novembra myslím na PRIDE a riešim ho. Na druhej strane to však prinieslo mnoho zaujímavých ľudí, priblížilo ma to k rôznym témam, ktorým som sa predtým nemala šancu venovať. Mám rada svoje súkromie, nerada sa oň delím, no táto práca to do istej miery vyžaduje, a tak som si povedala, že to akceptujem.
Začala si dostávať vo väčšej miere nenávistné správy?
Musím povedať, že áno, ale rok od roka menej a menej. Vyskytnú sa vždy po článku o PRIDE, po zverejnení mojich fotografií. Ak mi prídu správy, ktoré sú síce nenávistné, no je v nich nejaká otázka, alebo vidím potenciál debaty, na všetky sa snažím reagovať. Beriem to ako súčasť svojej práce. V každom prípade to omnoho viac vyvažujú pozitívne správy. Ako som spomínala, čítam všetko, nerobí mi to zle. Je to téma, ktorú mnoho politikov zneužíva, ľudia majú preto mnohokrát pocit, že je správne, keď vám vynadajú alebo sa hanlivo vyjadria voči LGBT ľuďom. Snažím sa s nimi o tom hovoriť, beriem to tiež ako súčasť mojej práce a toho, čo to prináša.
Akú máš najlepšiu spomienku na Dúhový PRIDE?
Pre mňa je najkrajší pocit, keď už prejde pochod a ja sa potom vždy postavím na začiatok, na vstup Hviezdoslavovho námestia, a keď prichádzajú ľudia, každý je vysmiaty, zdravíme sa a dáme si „high five“. Je skvelé, keď vidím dobrú atmosféru, natešený sprievod, krásnu energiu. To je vrchol dúhového dňa.
Aká bola najzáťažovejšia situácia pri organizovaní Pride?
Náročné je vybavovanie a riešenie rôznych administratívnych vecí pred konaním PRIDE. Keďže začíname s prípravou v novembri, tak všetky povolenia, zakreslenia, vybavovania, komunikácia čo môžeme, čo nemôžeme, je vždy najnáročnejšia časť prípravy. Samotný deň PRIDEu je pre mňa najhektickejším dňom v celom roku. Začína o ôsmej ráno, mám vtedy prvé stretnutia, potom sa s políciou stretávam na Hviezdoslavovom námestí, potom posledné inštrukcie bezpečnostnej službe, pár slov s dobrovoľníkmi, tak aby bolo všetko tip top, keď sa otvoria brány samotného PRIDE. Môj pracovný deň končí cca okolo piatej ráno nasledujúceho dňa. Afterparty si tiež nestihnem veľmi užiť, aj to je súčasť môjho pracovného dňa, no keďže tieto veci nám robí Roman Samotný, starosti s organizovaním, zháňaním priestorov a DJov mi odpadnú. Ale ten pocit, keď všetko dobre dopadne a všetko sa vydarí, je úžasný. Na žiadnu teda vyslovene najzáťažovejšiu situáciu si nespomínam. Snažím sa mať všetko pripravené tak, aby nastávalo čo najmenej stresov.
S úradmi sa spolupracuje dobre?
Na základe kontinuity a dlhoročnej spolupráce si myslím, že máme vybudované dobré vzťahy. Vedia čo od nás môžu očakávať, ale vždy samozrejme záleží od nastavenia mesta a aktuálnej politickej situácie. Tento rok to bolo o niečo náročnejšie ako po minulé roky, vyskytli sa aj nejaké prekážky, no zareagovali sme a všetko sme vyriešili, alebo vymysleli tak, aby nám nič nechýbalo.
Mnohí ľudia hovoria, že sa nezúčastňujú PRIDE, pretože je extravagantný, ako to je podľa teba?
PRIDE v iných krajinách je buď karneval, festival, alebo oslava. Na Slovensku sme však ešte stále nedosiahli pokrok v oblasti práv LGBTI ľudí a aj preto u nás PRIDE nevyzerá ako karneval, skôr sa prostredníctvom neho snažíme vyjadriť, čo by sme pre komunitu chceli dosiahnuť. Mne PRIDE u nás nikdy neprišiel extravagantný, nepobehujú tam nahí ľudia. Tak isto ako stretneme rôznych ľudí hocikde na ulici, v nákupnom centre, ich celú škálu stretávame na Dúhovom PRIDE, len sú trošku farebnejší a veselší.
Ako je to s bezpečnosťou na PRIDE, musia mať ľudia obavy prísť?
Aj tento rok, ako každý, sa snažíme zaistiť bezpečnosť tak, aby neboli dôvody na obavy. Jednania s políciou prebehli, je to top priorita, ktorá zahŕňa mnoho krokov, pretože ak sa tam ľudia nebudú cítiť bezpečne, neprídu. Spolupráca s políciou je dlhodobá, máme korektné vzťahy a snažíme sa dosahovať kompromisy. Na bránach budú opäť kontrolované vstupy, aby sa zaistil čo najvyšší stupeň bezpečnosti. Ďakujem teda všetkým, ktorí sú pri príchode na PRIDE trpezliví. Tento rok sme navýšili počet brán na každej strane dvojnásobne, aby vstup na podujatie bol čo najplynulejší.
Aký odkaz máš pre účastníčky a účastníkov PRIDEu?
Som veľmi vďačná za každého jedného podporovateľa a podporovateľku. Hviezdoslavovo námestie, ako i celá trasa pochodu sú vynikajúco pripravené. Tak, ako na každom inom verejnom zhromaždení, i na PRIDE ide o vyjadrenie svojho postoja a budem rada, ak sa popri tom aj zabavíme.
Aký bol tvoj osobný coming out?
Ja som sa vyoutovala v osemnástich. Išlo o štandardný coming out, kde sme prešli s rodičmi všetkými otázkami typu, či sa mi niečo stalo, kde sa stala chyba. Postupne to, že som lesba naši veľmi dobre prijali. Sú v pohode, sú nápomocní, moja rodina tento rok príde aj na PRIDE. Bolo to ťažké obdobie, ale oveľa lepšie sa mi žije otvorene. Mám pocit, že keď sa ľudia boja otvorene o sebe hovoriť, pretože majú strach, že im niekto ublíži, viac ubližujú sami sebe. Tým, ako na sebe dopustia to trápenie, ako sa sami vystavujú tomu, že si musia vymýšľať a klamať.
V kontexte posledných udalostí, aj homofóbnych útokov na uliciach, ako vnímaš súčasnú situáciu v spoločnosti vo vzťahu k LGBTIQ ľuďom?
Myslím, že sa situácia nezmenila, situácia už taká bola. Je to výsledok predsudkov spoločnosti, v ktorej žijeme a tiež toho, aké signály a informácie vysiela množstvo politikov. Vynikajúce je, že sa o tom v médiách viac hovorí, ale nenávistné útoky, a to, že sa ľudia necítia úplne bezpečne, to tu bolo aj predtým. Niekoľkokrát sa aj mne stali nepríjemné udalosti na verejnosti, ale to sa môže udiať hocikedy, hocikomu. Treba zachovať pokoj, ak sa dá z tej situácie odísť a myslím si, že vždy je dobré zavolať políciu, aby skutky boli adekvátne zaznamenané.
Na čo sa môžeme tešiť na tohtoročnom PRIDE, aký bude program?
Veľmi sa tešíme na Korben Dallas, Modré hory a prijali pozvanie aj Sendreiovci. Bude aj týždeň sprievodných udalostí, čaká nás teplo na cestách, divadlo, párty, dúhový workshop pre mladých, diskusie s významnými hosťami.
Čo by si povedala všetkým ľuďom, ak ešte váhajú, či sa zúčastnia Dúhového PRIDE Bratislava?
Pride je jedna z možností ako povedať “sme tu”, tak prečo ju nevyužiť. Čo nie je vidieť, ako by neexistovalo. Ale my existujeme v tento, ako i v ostatných 364 dní roku. Tento deň je ale výnimočný tým, že všetci spolu a naraz ukážeme, že nielen povinnosti, ale aj práva patria všetkým rovnako. Ak chceme na Slovensku dosiahnuť zmenu, naše posolstvo musí mať silu a k tomu potrebujeme podporu veľkého množstva ľudí.
Kto chodí na Dúhový Pochod? Sú to len LGBT ľudia, alebo aj heterosexuálne orientovaní ľudia?
Na Pride je to naozaj rozmanité. Či už homosexuálne, alebo heterosexuálne, každým rokom pribúdajúce rodiny. Veľmi sa teším, že stúpa počet mladých ľudí, ktorí chodia na PRIDE a neraz vidno v sprievode aj vyššie ročníky. Veľkú skupinu tvorí trans* komunita, takže PRIDE je rozmanitý naprieč vekom, orientáciou, rodom, skrátka celé spektrum spoločnosti. Som rada, že tento deň patrí každému. Sme nielen dcéry a synovia, sú tu rodičia, tety, ujovia, kolegovia… Možno dôležitejšie ako samotný deň PRIDE je to, s čím odchádzame a ako k celej veci pristupujeme v našich bežných životoch a počas všedných dní.
Chcela by si niečo dodať na záver?
Chcem sa poďakovať celému PRIDE tímu za prácu, ktorú odvádzajú. Je to vynikajúce spolupracovať s tak perfektnými ľuďmi. Moje ďakujem patrí aj dobrovoľníkom, dobrovoľníčkam, účinkujúcim a každému, kto sa na organizácii podieľa. V neposlednom rade sa chcem poďakovať Romane Schlesinger, ktorá celý PRIDE na Slovensku začala a vďaka tomu dnes môžeme pokračovať tejto aktivite. A moje najväčšie ďakujem patrí všetkým vám, ktorí sa PRIDEu zúčastňujete.