Claude Johann Čierny (17) pochádza zo Žiliny a v súčasnosti študuje na všeobecnom gymnáziu v Prahe, predtým študoval v Anglicku. Venuje sa performatívnemu umeniu, v ktorom aktuálne poukazuje na mýty o transrodových ľuďoch a častý necitlivý prístup lekárov a lekárok k nim. V rozhovore nám prezradil, čo ho priviedlo k umeniu, aká bola jeho cesta k tomu, aby žil v súlade so svojím cítením, a čo majú mladí ľudia robiť, ak chcú zvládnuť náročný proces tranzície.
Ako si sa dostal k umeniu?
Som z umeleckej rodiny, obaja rodičia sú na Slovensku známi umelci. Pohyboval som sa v kreatívnom prostredí a to ma ovplyvnilo. Keď som bol mladší, chcel som sa stať filmovým režisérom, ale ešte som sa k realizácii filmu nedostal, nakrúcal som zatiaľ len rôzne krátke videá. Začal som sa venovať fotografii a angažovaným projektom. Na začiatku tohto roka som mal výstavu s názvom Transgresia na Festivale Svet podľa Gabriela.
Prečo si sa začal venovať angažovanej performancii?
Minulý rok v októbri som mal svoju prvú performanciu. Odmalička som participoval na rôznych projektoch v rámci Stanice Žilina-Zárečie. Vďaka tomu som spoznal performatívne prístupy, predovšetkým v rámci festivalu Kiosk, kde som bol viackrát ako dobrovoľník na worskhopoch. Obdivoval som pohyb a tanec, ale k divadlu som veľmi neinklinoval. Zistil som, že performancia ako forma mi najviac pasuje k tomu, čo som chcel vyjadriť. Zároveň, do určitej miery sa mi zdá, že to, čo robím, je provokatívne. Transrodovosť je neznáma alebo nepohodlná téma pre veľa ľudí.
V čom spočíva tá provokácia?
Nedávno som realizoval performanciu na umeleckom festivale Tehláreň v Liptovskom Mikuláši, ktorá bola priamo spojená s transrodovou problematikou. Tento festival sa neorientuje špecificky na LGBT+ komunitu. Vďaka tomu som prepájal našu komunitu s mladou umeleckou komunitou. A pokladám za dôležité, že sa téma objavila v skupine umelecky orientovaných ľudí, ktorá je potenciálne najviac otvorená informáciám a môže ju uchopiť správne, nie nenávistne.
Ako to celé vzniklo?
Prihlásil som sa na otvorenú výzvu a zaujalo ich, čo som robil minulý rok. Tak mi povedali – čo keby si urobil performanciu aj tento rok? A súhlasil som, hoci pôvodne som sa ani performancii, ani téme transrodovosti v tomto prípade venovať nechcel. Chcel som realizovať fotografický a tematicky iný projekt.
Čo bolo obsahom spomínanej performancie na festivale Tehláreň?
Mojím najsilnejším zážitkom z tranzície bolo zistenie, ako prebieha zdravotná starostlivosť pre transrodových ľudí, aké sú jej nedostatky. Mal som skúsenosť, že nie je vyhovujúca. Mnoho trans ľudí sa stretáva s veľmi nevhodným a nekorektným prístupom. Na základe toho vznikla forma a koncept, v ktorom dôležitú rolu zohrávajú otázky, ktorými lekári posudzujú identitu transrodových ľudí a od ktorých závisí, či sa dostanete ku zdravotnej starostlivosti alebo nie. Našiel som päť dobrovoľníkov a dobrovoľníčok z trans komunity, ktorí boli ochotní sa ozvať – moja všeobecná skúsenosť totiž je, že málokto chce dať ľuďom najavo, že je trans. S nimi som mesiac komunikoval o tom, čo chcem, ako si to predstavujem, všetko prebiehalo online. Bola to individuálna práca s každým, s ich zážitkami, išlo mi o ich autentickú výpoveď. Boli to neherci. Stretli sme sa až v deň predstavenia, prešli sme si scenár, zosynchronizovali pohyby a zistili, ako to bude vyzerať ako celok. Každý mal svoje poradie. Tým, že nikdy predtým neprebehlo skúšanie, docielili sme to, že keď sme sa postavili na pódium, museli sme byť sami sebou.
Aké boli ohlasy na vás?
Od tých, ktorých som sa pýtal, boli pozitívne. Porozumeli, o čo ide. Takmer všetky otázky, ktoré som použil v performancii, boli vybraté z formulára, ktorý som posielal do facebookových skupín pre trans ľudí a boli to reálne otázky, ktoré sa ich lekári a lekárky pýtali, čo pridávalo performancii na dôveryhodnosti a intenzite. Dve otázky sme vymysleli preto, aby sme na začiatku uviedli divákov a diváčky do kontextu. Išlo o otázku „máte radi modrú, alebo ružovú?“ a potom jednu, ktorá narážala na vtedy aktuálnu virálnu správu s politickým podtextom. Ale inak išlo o desať otázok, ktoré boli nielen z pohľadu transrodovej problematiky veľmi nevhodné a necitlivé.
Vieš uviesť nejaký príklad, čo sa lekári a lekárky pýtajú?
Bohužiaľ, väčšina lekárov nemá s témou skúsenosti a prax. Častokrát nevedia, o čo ide, alebo zasahujú do súkromia ľudí. Konkrétne nevhodné otázky boli napríklad, či by sme mali radosť, keby naše dieťa chcelo zmeniť pohlavie, alebo či si to ešte nechceme rozmyslieť. Hlavne ak si človek uvedomí, že takáto či iná, ešte výrazne nevhodnejšia otázka môže byť položená 13- či 14-ročnému dieťaťu, ktoré samo prežíva neľahkú situáciu, to navodzuje pocit viny, ktorý je mimoriadne ťaživý. Ale to je len jeden príklad z efektov nekorektného prístupu v zdravotníctve.
Negatívne reakcie neboli?
Žiadnu negatívnu reakciu som nezaregistroval. Možno skôr mohli mať diváci zmiešané pocity, ak tému nepoznali alebo napätiu v predstavení celkom neporozumeli.
Ako to bolo s tebou a tvojou identitou?
Ja som si svoju identitu pomenoval až v puberte a rok predtým som si myslel, že je to iná sexuálna orientácia. Toto zistenie nie je zo dňa na deň, je to skôr proces sebapoznávania a bolo pre mňa dôležité byť si v tom istý, aby som si mohol za svojou identitou stáť a byť pripravený na všetko, čo príde, pretože proces tranzície je náročný. Takže hneď ako som si bol istý, povedal som to svojej mame, ktorá ma veľmi podporovala. Nakontaktovali sme sa na Transfúziu. Najskôr som hovoril s Rominou Kollárik a neskôr s Christiánom Havlíčkom, ktorí mi veľmi pomohli. Romina mi vysvetlila, aká je realita na Slovensku v oblasti tranzície a čo si mám pod tým predstaviť. Keby som nemal túto možnosť – porozprávať sa, kontaktovať centrum, tak by som možno skončil ako jeden z tých nešťastných ľudí u lekára, ktorý by mi nepomohol a ja by som svoju identitu riešil v rozpätí ďalších rokov. Trvalo by to oveľa dlhšie. Aj tak to nebolo jednoduché. Hľadali sme lekársku podporu na Slovensku, ale v tej dobe, keď som mal 13-14 rokov, neexistovala a doteraz vlastne neexistuje systémová zdravotná starostlivosť pre mladistvé trans osoby. Vo veku do 18 rokov vám ťažko niekto predpíše hormonálnu terapiu, už vôbec sa nedá hovoriť o operáciách. Zdravotnú starostlivosť som vyhľadal v Česku a tu prebehli všetky dôležité kroky.
Prístup v Českej republike bol priaznivejší?
V porovnaní so Slovenskom má Česká republika aspoň legislatívne ukotvené, že zdravotná starostlivosť pre transrodové osoby existuje. My na to žiadne legislatívne rámce nemáme, čím dochádza k voľnosti lekárov zaobchádzať s transrodovým človekom spôsobom, ktorý si určujú podľa vlastného presvedčenia, ako by sa ten človek mal správať, pokiaľ „chce byť muž“, alebo ak „chce byť žena“. Musíte sa triafať do ženských alebo mužských stereotypov. Podobné je to aj v Česku, až na to, že tam je zdravotná starostlivosť za istých okolností dostupná a máte možnosť systematicky postupovať v krokoch tranzície aj pred 18. rokom, čo je podľa mňa zásadné. Mal som veľké šťastie v tom, že som pre systém „vyhovujúci“. Moja identita sa dokázala vmestiť do stereotypnej škatuľky pravdepodobne o dosť lepšie, ako u niektorých mojich iných kamarátov a kamarátok. Moje skúsenosti s lekármi neboli také nepríjemné ako skúsenosti iných, lebo som bol dosť rozhodný v tom, čo chcem, čo očakávam, ako sa cítim. To neznamená, že som ten proces nezažil a nevidel som, aký je diskriminujúci. Vôbec napríklad nepočíta s možnosťou, že by človek mohol byť inej sexuálnej orientácie ako heterosexuálnej. Tiež som si zažil veľmi zaujímavé otázky už v mladom veku, napríklad ohľadom masturbácie, to som mohol mať 14.
Aké boli reakcie okolia na tvoj coming-out?
Rodičia boli podporujúci, aj rodina, aj kamaráti. Dokonca aj škola, ktorú som v Žiline navštevoval. Najskôr som to povedal kamarátom, potom rodičom a rodine a nakoniec som mal coming-out v prostredí školy. Moja mama požiadala o spoločné stretnutie so všetkými mojimi vyučujúcimi a vysvetlila im, že som chlapec a že sa majú ku mne tak správať. Bol to vraj dojímavý zážitok pre všetkých zúčastnených. Vzápätí som odchádzal do Anglicka, takže mi nevadilo, že to ešte nevedia všetci spolužiaci. Dozvedeli sa to až neskôr, lebo sa mi zmenilo meno, avšak všetci to rešpektujú. V tomto počiatočnom období som sa na Slovensku necítil slobodne, mal som pocit, že všetci vidia, že som trans a nebolo mi to príjemné. V Anglicku som mohol akoby zabudnúť, že som trans. Všetci ma automaticky brali ako Johanna. A teraz už vlastne tri roky žijem v cudzom meste. K trans téme sa vyjadrujem prostredníctvom umenia alebo určitou formou aktivizmu. V tomto ohľade mi Praha priniesla nové príležitosti a väčšie kultúrne zázemie.
Čo by mladým trans ľudom pomohlo?
Určite by pomohlo, aby spoločnosť tému poznala, aby nemala „strach z neznámeho“ a na základe toho si nevytvárala mylné predstavy o transrodových ľuďoch. To všetko môže nastať aj zmenou legislatívy, ktorá je v súčasnosti nevyhovujúca. Som otrasený, že sú isté tendencie niektorých politických strán uplatniť niečo podobné ako v neľudskom zákone v Maďarsku. Toto by situáciu mimoriadne zhoršilo. Myslím si, že by sa mala zlepšiť dostupnosť hormonálnej liečby a psychoterapie, mali by byť zrušené povinné sterilizácie, ktoré sú proti ľudským právam, a tak ďalej, aby sa uviedla správna prax do života, lebo žiadna neexistuje, až na výnimočné osobnosti z lekárskeho prostredia, ktoré sú obdivuhodné. Drvivá väčšina lekárov a lekárok však s tým skúsenosť nemá, bohužiaľ nevedia, ako to riešiť. Aj nastavenie procesu tranzície je namierené proti našej menšine: napríklad, je asi ľahšie niekoho sterilizovať, než potom v budúcnosti riešiť, že transrodový muž potrebuje navštevovať gynekológa, teda riešiť veci, ktoré nie sú nastavené pre ten daný rod v zdravotnej starostlivosti. Pre transrodovú menšinu zdravotná starostlivosť jednoducho neexistuje. Pritom nová verzia klasifikácie chorôb ICD-11 preklasifikovala transrodovosť z mentálnych porúch do sexuálneho zdravia. To je niečo, na čom by mala nová legislatíva stavať a o čo by sa lekári a lekárky mohli už dnes opierať.
Máš radu pre mladých, čo tebe pomohlo v ťažkých časoch?
Mali by počítať s tým, že transrodovosť a s tým spojený proces tranzície nie je bežná vec a pre veľa ľudí to znamená nutnosť prejsť komplikovaným procesom. Stretávam sa aj s názormi, že aj tak sme nejakým spôsobom narušení. Veľa z nás prechádza depresiami, trpí úzkosťou, ale to vychádza z toho, aký je ten proces náročný. Keby nebol umožnený, tak to nič nevyrieši, ale práve naopak, všetko sa tým zhorší. A moja osobná skúsenosť je, že sa zhoršujú veci, o ktorých ani netušíte: či už po zdravotnej stránke, ale aj sociálnej, ako izolácia. Aj to, že sa človek nachádza len doma, zhoršuje kondíciu a telesný stav. Akonáhle som bol po operácii, dokázal som sa voľnejšie pohybovať, začať športovať, všetko sa okamžite zlepšovalo. To, čo pomôže, je posúvať sa v krokoch tranzície, aj keď je to veľmi náročné. Pre veľa transrodových ľudí je štádium, kým to o sebe zistia a začnú to riešiť, dlhým obdobím, keď majú depresie a nedokážu sa v tých veciach dostať ďalej, bojujú s rôznymi prekážkami, majú obavy z reakcie rodičov, bojujú s prostredím, okolím, úradmi alebo doktormi. A mne najviac pomohlo posúvať sa ďalej. Mal som nádej, že sa dostanem do bodu, keď budem sám so sebou spokojný. Podľa môjho názoru, ak človek nemá ľudí, ktorí ho v tom podporujú, tak by si ich mal nájsť. Dnes už je to dostupnejšie, existuje napr. portál dúhy.sk, kde transrodový človek môže nájsť podporu, kamarátov, navštíviť skupinové sedenia, alebo môže kontaktovať poradňu, akou je inPoradňa. Hlavne nezostať v sebadeštruktívnom stave. Človek musí bojovať ďalej, nevzdávať sa a nečakať na impulz z okolia, ale ak bude postupovať o tie malé kroky dopredu, tak dospeje do bodu, keď sa bude cítiť lepšie.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti?
Chcem úspešne zmaturovať. Aktuálne som spolupracoval na jedinečnom projekte aj v medzinárodnom kontexte, s mojou mamou Pavlínou Fichta Čiernou. Ide o spoluprácu transrodového dieťaťa so svojím rodičom. Vyústi výstavou v galérii Artwall v Prahe, čo je galéria vo verejnom priestore, dostupná širokému publiku, ktoré sa napríklad vezie okolo v električke po Nábřeží Kapitána Jaroše do Holešovíc. Projekt sa volá Za trest, vernisáž bude 8. októbra. Ide o niečo, na čo som sa musel odvážiť, bola to výzva. Dielo je zamerané najmä na rodičov transrodových detí a aj sprievodný program bude zameraný na rodičov, ktorí majú problém vyrovnať sa so situáciou trans dieťaťa, prijať ten fakt. Plánoval som performanciu aj na divadelnom festivale Drama Queer 2020, ale kvôli sprísneným opatreniam ju neviem spraviť.. Tak hádam budúci rok.
Text: Andrej Kuruc
FOTO: Claude Johann Čierny